Ahoj,

chcem ta povzbudit a povedat ti ze si ulpne normalna mamina.

To co opisujes podla mna nieje poporodna depresia ale bola si deptana ludmi z tvojho okolia a vsetky ''rady'' si si brala az prislis k srdcu.Treba sa riadit svojimi pocitmi,ty ako mama vies sama co je najlepsie pre tvoje dieta.A to ze kazda rada nad zlato je len povera a nie pravda.

Velmi ti drzim palce,dufam ze sa z toho rychlo dostanes.

A mala rada nazaver,zariad sa podla seba a podla toho co si TY myslis ze je najlepsie pre dietatko aj pre seba.Ved nakoniec je to tvoje dieta a nie dieta okolia.Ked chce niekto dieta vychovavat nech si urobi vlastne a nech nevychovava to tvoje.

Este raz drzim palce

ahoj, aj ja si myslim, ze poporodna depresia je stav, kedy mamicka velmi "nejavi" zaujem o svoje prave narodene dietatko, samozrejme v zmysle, ze sa neciti dobre, je unavena, vycerpana a najradsej by ho niekomu "pozicala". Nezazila som stav popor. depresie, ale mam v okoli dve zname, ktore mi to takto popisovali.

Stav, ktory popisujes ty, je presne taky, ako uviedla aj predchadzajuca prispievatelka predo mnou, ze jednoducho si asi nezvladla tlak okolia, co je nenormalne tazke a viem si predstavit, co si asi prezivala. Ty si chcela byt s babatkom stale, chcela aj starala si sa o neho najlepsie, ako si vedela, ale je tam to "keby"... Keby ti do toho niekto neustale nefrflal, nekomentoval to, co robis, vsetko by bolo ine, urcite krajsie. Presne tak, treba to brat jednym uchom dnu, druhym von... Skoda, ze si sa vtedy nepostavila "napriek" okoliu, viem, tazko teraz o tom polemizovat, ale ked budes v ocakavani druheho babatka :-), ak na to pride, tak urcite sa uz budes spravat inak a nedas si "kafrat" do vychovy.

Drzim palceky, prajem vela zdravicka.

Ďakujem vám za vaše povzbudivé slová!!! Je pravda, že niekedy som bola unavená, no nechcela som sa malého vzdať, chcela som to zvládnuť sama. Možno to nebola popôrodná depresia, ale v depresii som isto bola. Bola som plačlivá, úzkostlivá, mala som pocit, že som pre ostatných neviditeľná, že som len tá, ktorá porodila to nádherné dieťatko a že tu ani nemusím byť... že keby sa mi niečo stalo, nikto by si to ani nevšimol... niekedy sa mi fakt nechcelo žiť...

moja znama ju mala chcela vyhodit syna z okna ,pocula hlasy, chcela mu ublizit . jej syn ma teraz 7 a stale uziva lieky. drzim ti palceky a hlavne si nemysli ze si zla matka. inak by si sa nepokusila zastavit tieto pocity.

Aj ja súhlasím s tým, že určite nejde o popôrodnú depresiu. Skôr by som povedala, že tú depresiu mali všetci okolo teba. Ja mám teraz druhé bábo a len teraz si uvedomujem, aká som bola pri prvom niekedy "hlúpa", keď som sa dala ovplyvňovať okolím. Netvrdím, že mi chcel ktokoľvek zle, ale za čias našich mám a najmä starých mám bola úplne iná doba. Napríklad keď mi môj prvorodený syn plakal, moja mama mi odporučila dať mu vývar z ovsených vločiek lebo mu už moje mlieko nestačí, teraz pri druhorodenej dcére viem, že chcel len pomojkať alebo ho bolelo bruško. Alebo keď mala dcérka mesiac, mama mi vyhlásila, že jej mám variť kašičku (ani som sa nepýtala z čoho), lebo ja keď som bola mesačná, už mi ju varila. Jedným dychom som jej povedala, že kašičky tak rýchlo variť nebudeme.
Ty si pre svoje dieťa tou naj maminou na svete a nedaj si nikým a ničím pokaziť ten úžasný pocit, keď na teba ten drobec volá mama. Lebo keď mu je zle, náruč ktorá ho uteší bude len a len tvoja, a keď sa chce pomojkať, zas pôjde najprv za tebou.
Pomoc občas potrebuje každá, ale ten kto sa ti natíska vtedy, keď vlastne len zavadzia a kecá do toho, do čoho ho nič, nabudúce nemusí chodiť.
Držím ti palčeky a veľa pevných nervov.

ahoj, ja si nemyslim, ze si mala poporodnu depresiu. myslim si, ze tvoje okolie by sa malo liecit. ja som to mala podobne a kazda zena je po porode unavena, citliva uzkostliva. sak ja som plakala kazdy den a to som mala aj komplikacie takze tiez s uplakanim babetkom som este behala po doktoroch. samozrejme moje okolie, teda urcita generacia stale vsetko komentovala, poucala a neustale som pocuvala rady asi tak z 15. storocia, sice som sa aj trochu jedovala ale muz sa ma snazil od toho uchranit a tak sme sa odizolovali od rodiny a bol klud. keby som mala neustale celit tym kecom a strasne "mudrim radam" tak by som sa asi zosypala. mam narocne dieta a zvladam to sama a vdacim mojmu muzovi ze mi je velkou oporou. a nenecham si od nikoho hovorit ze som zla matka a moje dieta nieje normalne ked place viac ako ine. je proste narocna a ostatny nech sa strcia. drzim ti palce a sustred sa len na seba,dietatko a manzela a vsetko bude lepsie.:D

ahoj, aj ja mam depresiu, neviem ci sa vyvinula z poporodnej, zacala som sa liecit ked mal maly 8 mesiacov :-) a teraz sa mam fajn, aj ked s liekmi, ale predtym to bol horor :*-(

Och, baby, ako sa to dobre číta... ste zlaté! My bývame na dedine u svokrovcov a neustále som konfrontovaná s nejakými klebetami a konfliktami. Na to som nebola zvyknutá, vždy som s ľuďmi vychádzala dobre (alebo aspoň neutrálne). Snažím sa presvedčiť manžela, aby sme kúpili domček niekde úplne inde, ako v obci, kde bývajú jeho, alebo aj moji rodičia... niekde, kde by sme začali iba my traja, kde by sme si našli nových priateľov... zatiaľ bezúspešne... obávam sa však, že časom by všetky tieto veci mohli mať zlý vplyv aj na naše manželstvo...

Ahoj. My bývame tiež so svokrovcami, syn je raz pri nás na poschodí, raz na prízemí. tiež túžim po samostatnom bývaní, kde by mi nikdo dennodenne nekafral do toho, že mám slabo upratané, ako počujú, že malý stále behá po izbe, že mi dcérka v noci plakala, atď. Nemyslia to možno zle, ale mne to strašne lezie na nervy a popôrodnú a vlastne trvalú depresiu mám hlavne z toho, že nemáme prakticky žiadne súkromie a ani žiadne vyhliadky na zmenu. Takže sa venujem radšej deťom a všetky poznámky púšťam jedným uchom dnu, druhým von. Drž sa a pevné nervy.

Ahojte, tiež sa pridám, pretože o tejto problematike sa naozaj veľmi málo hovorí. Pri prvom synovi som sa dosť zmenila, hlavne po pôrode, nič ma nebavilo, pripadala som si ako "majka z gurunu", a keď malý zaplakal, tak občas som chytala nervy, a potom som plakala sama nad sebou, že čo som to vlastne za matku, hoci som sa na dieťa tešila, a všetci okolo mňa. Manžel mi bol oporou, takisto aj moja matka, mohla som sa o nich oprieť. Trvalo mi zhruba 7-8 mesiacov, lež som sa dostala do psychickej pohody.
Po druhom synovi sa moje stavy ešte viac zhoršili, v noci som sa budievala nie na plač dieťaťa, ale nato, že som mala nočnú moru, bola som roztrasená, a za noc som prepotila aj troje pyžamá. Pomýšľala som na kadečo, len nie to pekné, ale zas som mala oporu v manželovi a mojej mame. Pre tieto stavy by som už tretie dieťa asi nechcela, ale zvládla som to našťastie bez liekov (akurát Sedatif PC homeopatikum), neviem, či to boli skutočné depresie, ale ako teeneger som mala často depresie, prešla som si aj bulimiou, aj anorexiou (skoro rok som nemala žiadnu menštruáciu), a dostala som sa z toho bez liekov (nechcem si zas o sebe namýšľať, aby ste ma nepochopili zle).
Myslím si, že aspoň ženy-matky by mali spolu komunikovať aj o tých menej veselých stránkach materstva, lebo verím, že žien, ktoré trpia po pôrode je omnoho viac, a nie je to len o tom, že milujeme svoje čerstvé batôžky...

Tak sa privítam vo Vašom klube aj ja...

Po narodení prvej dcéry to bolo v mojom vnútri "iné kafe". V prvom rade ma depka chytila už v pôrodnici, keď ma malá "dohrýzla", lebo bola veľký papajko a moje prsníky boli totálne plné ale zároveň krvavé a tak ani von ani dnu ani nijak a "pomoc" bola veškerá žádná... a tak som skončila na antibiotikách s teplotou 39,5 a dieťaťom vyhladnutým až nadoraz. "Pomoc" typu stláčanie bradaviek a podobné športy som si užila až napokon som vybuchla (mne sa to stáva) a potom už personál zistil, že buď mi pomôže alebo budú chodiť do práce s odporom:twisted:  Nakoniec som dojčila asi 8 mesiacov aj to s klobúčikmi.... ale k veci.... doma ma čakal najlepší otecko na svete a fakt mu vďačím za veľa, ale ja som mala v hlave hokej. S ničím som nebola spokojná, stále som mala pocit, že niečo robím zle a vlastne som si myslela, že ako matka nestojím za nič. A to malá bola veeeľmi dobré bábätko, len ten dáky perfekcionizmus, ktorý sa vynoril odneviemkiaľ ma mátal. Radiť som si nedala, to som tvrdohlavá dosť. Skončilo to tak, že keď mala malá cca 4 mesiace, začala som sa v noci budiť s myšlienkami doslova: ..."ako to asi vyzerá v hrobe odvnútra" a rozmýšľať som nad tým dokázala aj dve hodiny (ktoré mi potom cez deň chýbali)... čo dodať, mala som myseľ vybičovanú hormónami a úzkosťou zo zlyhania. Napokon som si sama uvedomila, že toto nie je normálne a fakt sama od seba som zmenila fungovanie rodiny a hlavne svoje fungovanie ako matky a až po celkovom uvoľnení, že dieťa keď plače, tak hneď neumiera, som sa postupom času unormálnila. Len náš ocinko vie ako dlho to trvalo a koľko sme si spolu vytrpeli.

Pri druhom dieťati som si uvedomila, že všetko bola vlastne totálna neskúsenosť. Všetko bolo iné, také samozrejmé a nič ma už nevytáčalo ani som nemala strach z neznámeho. A to som pred prvým pôrodom študovala čo som mohla - aj tak ma to nepripravilo na to čo prišlo. Len moja vlastná skúsenosť ma zbavila tých neduhov a tak moje druhé bábo je malý valibuk spokojný s maminou.

Otázok možno a keby je tu veľa... možno keby mi viac pomohli s tým dojčením na začiatku... možno keby som sa bola ukľudnila skôr a prišla na kĺb veci skôr... možno keby som mala bližšie vtedy svoju mamu.... možno by som nemala teraz výčitky svedomia, že dcéru som si odtrpela a syna si užívam... :*-(

PS: môj zlatý svokor tvrdí, že prvé deti by sa mali topiť! :rofl: :rofl: :baby:

Zuzka, akoby si písala o našej domácnosti :) a ja som navyše typ človeka, čo si všetko pripúšťa a všetko dusí v sebe... a najviac mi srdce puká, keď sa malý ide za svokrou zdivieť, keď ju vidí, kašle aj na maminu :/
A vás, dievčatá, ktoré ste to zvládli svojpomocne, obdivujem! Ja som tu mala jedinú kamošku, ktorá mi mnohokrát, keď bol manžel v práci, pomohla z najhoršieho... Ale keďže to bola dobrá kamoška mojej švagrinej a tej nebolo veľmi povôli, že sa kamaráti aj so mnou, vŕtala a tárala dovtedy, kým tá baba ku mne neprestala chodiť... a tak som tu ako kôl v plote... niekedy mám pocit, že som z inej planéty... chýbajú mi ľudia (napr. z práce), ktorí na mne nevideli len samé chyby a mali ma radi... vždy som si myslela, že budem mať deti s malým vekovým rozdielom, ale po tom všetkom, čím som si prešla, mám strach a rešpekt a zároveň chcem vynahradiť synovi aj sebe všetko, čo sme v tom hnusnom období stratili... tak neviem, ale každý večer sa modlím a ďakujem Bohu za ten krásny zázrak , ktorý vedľa mňa spokojne odfukuje :baby: a tiež ho prosím o to, aby mi druhé bábo požehnal vtedy, keď na to budem pripravená... On snáď vie, kedy bude ten správny čas!

No tak to aj mne pukalo srdce a plakala som, keď mi syn utekal ku dedkovi a mama mu bola ukradnutá, ale potom som si uvedomila, že za ten čas mám chvíľku pre seba alebo si rýchlo porobím niečo v domácnosti a hlavne s dedkom sa vyblázni (občas ho až ľutujem, čo s ním syn robí) a ja sa už s ním nemusím toľko naháňať a naťahovať. Niečo zlé je aj na niečo dobré.

Tak, dievčatá, práve som zistila, že som opäť tehotná... Synček má necelých 15 mesiacov a v decembri by k nám mal pribudnúť ďalší drobček... Dúfam, že podobná situácia sa pri druhom už nezopakuje, no mám strach...

Ahojte baby!
Tak ja cakam svoje prve babo a sem tam mam obavu ze budem depkovat po porode pretoze teraz mavam depky casto ale su to zatial len take mierne ze ked ma to prejde tak sa smejem :D Vacsinou je to preto ze uz som v 30tt a vela ludi ma bere ako choru a nie tehotnu alebo som dost casto mavala problem s tym ze ,,starsia generacia,, hlavne moja starka u ktorej podotykam ze byvam davala rady ze nemam nic kupovat a nemozem mat nic pouzite a pod. Este stastie ze moja mama mi bola a je a urcite aj bude oporou... jej mozem dakovat ze inak bezproblemove tehotenstvo si uzivam aj po psychickej stranke. Pertoze na zaciatku som asi plakala kazdu noc teraz je to len ked si vypocujem nieco co je proti mojej srtsti ale to je na inu temu ....
No dufam ze po porode moja starka nebude mat zbytocne keci a mudre rady asi som naivna lebo viem ze to bude inak a tak som aj mame povedala ze ja sa nedam vyhodila osm vela penazi na drahy kurz a predpripravu taktiez vela citam viem ze to aj tak nestaci ze ine je to mat nastudovane celu starostlivost a ine je to uz prezit ale predsa som zena a mala by som mat nejaky ten materinsky cit a vediet lepsie co moje babo potrebuje ako v podstate cudzi clovek aj ked budem mat pochybnosti a na to aby mi pomaohla je tu moja mamina nie niekto iny. ked budem potrebovat radu ja o nu poziadam ale aby mi niekto kritizoval ze malo kojim alebo ze mam bordel a ze maly place a ze som zla matka tak ako sorry ale v tom momente sa od takych ludi izolujem a ked to bude prave starka tak sa zamknem do izby a moze robit co len chce ja sa nedam ... mozno su to krute slova ale ako som uz pisala moja starka ma uz vydepkovala az az na zaciatku a keby bola ian moznost istotne nie som u nej ale nie je a partner ten stale v robote toho uz nezatazujem tymito vecami pretoze on je vytazeny pracovne a zbytocne by sme sa hadali ze ma rozculuju zbytocnosti
Viem ze to nebolo velmi k teme ale potrebovala som to niekam napisat aby som dnes v noci v poho zaspala....

Baby drzkajte sa a nedajte sa aj ked to okolie moze byt hnusne tak treba asi na nich tiez tak isto kritizovat ich alebo na rovinu povedat nech daju pokoj a riesia si svoje problemy