Pred sto rokmi by som pri pôrode možno zomrela...

Podľa rád som sa na to aj pripravovala. Chodila som na dlhé prechádzky, pila som maliníkový čaj, jedla ľanové semienka, skúšala masáž hrádze... A nedočkavá chodila na kontroly ku gynekológovi s nádejou, že mi povie: „Už sa to začína!“ Namiesto toho som však na každej návšteve počula len: „Vyzerá to na pôrod v termíne.“ Keď termín uplynul, veta znela: „Nález nezmenený.“

Hospitalizovali ma presne dva týždne po termíne. Prvý deň skúšali pôrod vyvolať pomocou balónika, krček sa roztiahol na 1,5 centimetra, a to bolo všetko. Ďalšie dni boli jeden ako druhý. Ráno som dostala tabletku, potom nasledovali mierne bolesti, krček maternice na cca 3 centimetroch a okolo druhej popoludní bol všetkému koniec.

Na štvrtý deň doktor konštatoval, že skúsime rodiť: „Prepichneme plodovú vodu a porodíme.“ Než som sa dostala na sálu, čapík sa znova zavrel. Dávali mi aj oxytocín, ale zbytočne. „Počkáme ešte,“ zhodnotil primár. Keď sa mi však vyvolávaný pôrodný proces zastavil aj o piatej popoludní, doktor rozhodol – sekcia. Dcéra bola podľa ultrazvuku veľká, navyše po toľkých vyvolávačkách bolo podľa neho riziko masívneho krvácania.

Dcérka prišla na svet ešte v ten večer v spinálnej anestézii a mala okolo krku dvakrát obtočenú pupočnú šnúru. Keď som sa lekára pýtala, ako je možné, že moje telo nereagovalo na toľko vyvolávačiek, len pokrčil ramenami, že tak sa to niekedy stáva. 

Pri druhom dieťati, po roku a trištvrte, to bolo podobné. Vymenila som lekára, ten mi termín pôrodu kvôli nepravidelnému cyklu posunul podľa ultrazvuku, stanovil ho o tri týždne neskôr. Nechcel mi ale odpovedať na otázku, či budem môcť porodiť prirodzene.

Mesiac pred termínom to však začalo byť jasné. Brucho mi vôbec nekleslo a doktor na každej kontrole hovoril, že krček maternice nemôže ani nahmatať. Rigidné pôrodné cesty – tak znela nakoniec diagnóza na indikovaný cisársky rez. „Nemá zmysel pôrod vyvolávať,“ povedal mi lekár. Na moju poznámku, že sa predsa hovorí, že pôrod sa môže rozbehnúť kedykoľvek, len pokrčil ramenami. Bol si skrátka istý.

Na otázku, čo by so mnou bolo, keby som otehotnela pred sto rokmi, mi diplomaticky odpovedal, že vtedy bola pri pôrodoch dvadsaťpercentná úmrtnosť. Syn teda prišiel na svet tiež cisárskym rezom a rovnako s dvakrát obmotanou pupočnou šnúrou okolo krku. Podľa jednej sestričky moje deti možno kvôli pupočnej šnúre odmietali zostúpiť do pôrodných ciest. Neviem...

Moje babičky, mamička i tety – všetky porodili  po termíne a hovorili, že ich pôrody boli veľmi náročné. Možno aj u mňa stačilo ešte chvíľu počkať. Pochopiteľne, pri dnešnom lekárskom vedení pôrodov doktori nechceli riskovať a vsadili na istotu. V každom prípade som im vďačná, že moje deti prišli na svet v poriadku.