Krátky tehuľkovský fejtón o syre...
Dráčik sníval, že raz bude požiarnikom, môj otec roky sníva o tom, že raz vyhrá Lotto, Boris K. možno sníva o vlastnej futbalovej jedenástke. Môj sen bol odmalička veľmi prízemný – vždy som si chcela vychutnať syr. Že divné? Čítajte ďalej.
Syry som nikdy nemala v láske
Eidam, gouda, parmezán, ementál, čedar, pecorino... Dostali ste pri týchto slovách na ne chuť? Máte šťastie, ja ho toľko nemám. Kým vám sa pravdepodobne púšťajú slinky pri predstave kúska chutného syra, ja... nič, jedno veľké NIČ.
Skôr naopak, pri predstave syra v ústach sa mi (nie príjemným spôsobom) otočí žalúdok. Žiaľ, patrím do miniatúrnej komunity ľudí, ktorým aróma a chuť obyčajných či výberových syrov nič nehovorí. „Trpím“ tým odmalička.
Tvrdý syr do úst nedám, zvládam ho ešte ako-tak v roztavenej forme na pizze, či cestovinách, prípadne v podobne syra taveného či „plesnivého“.
Odkedy mi moja (našťastie ešte celkom mladá) pamäť slúži, vždy som chcela vedieť, čo na tom syre ľuďom tak veľmi chutí – veď vidieť blažené tváre s prižmúrenými očami vychutnávajúce si ten malý, svetlý (pre mňa osobne bohužiaľ smradľavý) fajnový kúsok je na nezaplatenie, a nerada sa priznávam, ale spomínaný zážitok ma vždy viedol k závisti.
Prečítajte si: Náladička a chute? Na vine sú... hormóny!
Tehotenské chute sa prejavili naplno
Odmladi som preto dúfala a verila, že spojenie slov „tehotenské chute“ nie je len obyčajným spojením slov, ale že má svoje opodstatnenie, a raz, keď budem čakať bábo, tak sa nebudem s chuťou vrhať po kyslých uhorkách, ale konečne si vychutnám SYR!
Veľká zrada však nastala. Ja, dovtedy človek ovocno-zeleninový, zväčša šalátový, „bezchlebový“, vlastne všeobecne „bezpečivový“, druh zdravo žijúci, s minimálnou chuťou po živočíšnych dobrotách či nezdravých sladkostiach, som utrpela zradu z vlastných útrob.
Že šalátik? Že nejaký ten prívaroček a či opekané zemiačiky? Nič také sa nekonalo. Zradilo ma vlastné telo. Na paradajky som sa nemohla ani pozrieť, nieto ich ešte ovoňať, či nebodaj ochutnať (tento druh zeleniny u mňa, len tak medzi nami, trhol časový rekord – nejedla som ich vyše roka, nedalo sa, nechutili mi nielen počas tehotenstva, ale ani po ňom).
Pri pohľade na zdravé celozrnné tyčinky (dovtedy moje favoritky) či na opekanú zeleninku sa mi zelenelo pred očami, do úst som ich nevložila. Špenátové rizoto, moja veľká láska – opäť nič. Jogurt s ľanovými semiačkami, moje každodenné raňajky – NIČ, ani len pričuchnúť.
Vernou kamoškou sa mi chcela stať Nutela (popravde, priatelíme sa dodnes, sem-tam sa ju snažím od seba odstrčiť, ale ako sa hovorí – vyhodím ju dverami, vráti sa oknom, beštia jedna, čo s ňou?!).
Nad rezňami som prestala varechu lámať, i „bodkočiarka“ (rozumej rezance s makom), jedlo, čo mi predtým ani na vidličku naskákať nechcelo, sa mi zrazu samé vrhalo dolu krkom...
Prečítajte si: Mám málo železa – čo s tým?
Ten SYR! Nechutí mi dodnes...
Viete, čo je pre mňa pri tom všetkom najväčším paradoxom? Syr. SYR!!! Doteraz som si ho nevychutnala. Komplet celý jedálniček sa mi v stave požehnanom zmenil, tu sa už veru ani o tehotenských chutiach hovoriť nedá, ale SYR NIČ.
Žiadna zmena. Dodnes neviem, čo na ňom ľuďom tak chutí, dodnes potichu závidím to vychutnávanie. Optimizmus ale nestrácam – hovorím si, že jedno tehotenstvo svet nezmení, rovnako ako jedna lastovička leto nerobí... Len som zvedavá, pri koľkých deťoch skončím, kým syru na chuť prídem.
Prečítajte si: Keď sa bábo v brušku nechce otočiť: tipy, ako mu pomôcť