Otcom pred päťdesiatkou: Svojim deťom viete odovzdať len to, čo viete vy
Miroslav a Evička sú manželmi 16 rokov. Užívali si jeden druhého a všetky radosti, ktoré život vo dvojici prináša – cestovanie, zážitky, čas pre seba a spokojní sa pohrávali s myšlienkou, že to tak aj zostane. Tento rok všetko zmenil. Stali sa rodičmi. V júni sa im narodil Samko a obaja svorne tvrdia: „Samko si nás pre niečo vybral. Práve my mu máme odovzdať to, čo potrebuje a sme na to pripravení.“
Manželia Zaťkovci: Syn si nás vybral za rodičov
Ako sa máte? Možno je táto otázka príliš jednoduchá, ale málokto počká pozorne na odpoveď.
M: Aktuálne sa mám fanfárovo. Leto, krásne počasie, narodil sa nám zdravý synček, na ktorého sa dokážem dlho pozerať a voňať jeho malé ručičky. Každý deň je iný a to je fascinujúce. Áno, patrí k tomu aj nočné zobúdzanie sa, plienky a občasný plač – zatiaľ jediná forma komunikácie a my musíme zistiť, čo nám chce povedať.
E: Momentálne prežívam veľkú životnú zmenu a úprimne priznám, že mi chvíľu trvalo spracovať ju. Myslím, že ešte stále ju spracovávam, no zároveň si ju aj užívam. Môžu vám iní rozprávať, až keď to na vlastnej koži zažijete, tak pochopíte. Som vďačná za zdravého syna, za manžela, ktorý mi je veľkou oporou spolu s mojou maminou a tak isto za podporu rodiny a priateľov.
Mama piatich detí: Musíte vedieť, čo je pre každé dieťa dôležité
Váš príbeh je možno príkladom toho, že na to, aby ste si vybrali partnera do života, s ním nemusíte chodiť roky. S Evičkou ste spolu začali bývať po troch týždňoch a ťaháte to spolu v dobrom aj zlom už 16 rokov. Bol to ten moment, keď ste sa spoznali – toto bude moja žena, do nej vložím svoju dôveru, alebo je pevný vzťah na dlhé spoznávanie?
M: Evičku mi „dohodila“ moja kolegyňa v práci, ktorá bola jej najlepšia kamarátka v detstve. Toľko do mňa hustila, až som si vypýtal jej číslo. Stretli sme sa na káve, na druhý deň sme si dali ďalšie rande, potom víkendový výlet a o necelé tri týždne som jej ponúkol, aby sa ku mne nasťahovala. Súhlasila a sme spolu dodnes. Intuícia, že to proste bude super.
Nevravím, že sme sa nikdy nepohádali, či nemali rozdielne názory. Máme takú zásadu: „Skôr než zapadne slnko, musíme sa rozprávať.“ Bolo pár západov, keď to tak nebolo, ale to je život – to je manželstvo.
E: Za seba poviem, že na samom začiatku preskočila iskra a ja som sa tešila na každé ďalšie stretnutie, na spoločné zážitky. To spoločné bývanie po tak krátkom čase malo svoje čaro a vôbec nič by som nemenila. Jednoizbový byt v Nitre, spali sme na zemi, na veľkom matraci – paráda. Vždy keď ideme okolo, tak si na to spomenieme. Práve vďaka tomu sme mali možnosť lepšie sa spoznávať.
Dlhé roky ste žili v bezdetnom vzťahu. Bolo to vaše rozhodnutie alebo to inak nešlo?
M: Obaja sme chceli zažiť spolu veci ešte vo dvojici. Zapáčilo sa nám cestovanie, takže kedykoľvek sa dalo a mali sme na to peniaze – vyrazili sme do sveta. Spoznávali sme jeden druhého, venovali sme sa práci a popritom sme mali každý svoje aktivity, ktoré sme čiastočne prepájali. Ja som sa venoval svojej webovej stránke o pozitívnom myslení, organizoval som prednášky, napísal som knihu a Evička mi s tým pomáhala. Áno, čas od času prišla reč aj na deti, ale obaja sme cítili, že neprišiel ten správny čas. Je to veľká zodpovednosť. Musím priznať, že sme mali aj obdobie, keď sme sa pohrávali s možnosťou byť bezdetný pár.
E: Veľmi jednoducho by sa dalo povedať, že som čakala na ten správny čas. Chcela som si splniť cestovateľské sny, venovala som sa pracovnému postupu a osobnému rozvoju, zažívala som veľa krásnych chvíľ vo dvojici s manželom. Ohľadne materstva som mala jasno, ak sa raz rozhodneme, tak sa to podarí. A, vďakabohu, to presne tak dopadlo. Samozrejme, uvedomovala som si svoj vek (38), čo tiež do značnej miery ovplyvnilo naše rozhodnutie. Zároveň sa k tomu pridali opatrenia, ktoré z pochopiteľných dôvodov zmarili naše cestovateľské plány na rok 2020. Ale viem, že to všetko bude. Teraz už v trojici.
Na páry, ktoré sa rozhodnú nemať dieťa alebo ho „odložiť“ na neskôr, sa možno okolie pozerá cez prsty. Vnímali ste niečo podobné?
M: Je to voľba každého páru, mať alebo nemať deti, poprípade si ich adoptovať. Nikde nie je napísané, že „MUSÍME“. Mám 46 rokov a vôbec neľutujeme, že máme prvé dieťa až teraz. Som skúsenejší, verím, že aj múdrejší. Dnes mám úplne iné životné priority ako pred 10 či 15 rokmi. Úprimne – vychutnávam si to najlepšie, ako viem. Čo sa týka okolia, nevnímal som nejaké narážky či tlak. Pre mnohých z nášho okolia sme akýmsi vzorom a čas od času sa nás pýtajú, ako to robíme, že sme takí v pohode. Som za to nesmierne vďačný. Ale je možné, že si dávali otázky, prečo nechceme mať deti alebo či ich môžeme mať. Neviem, no dlho sme sa snažiť nemuseli. Vnímam to aké veľké požehnanie.
E: Je absolútne vecou každého človeka, ako sa rozhodne. A nikto iný to nemá právo hodnotiť. V našom prípade si obzvlášť uvedomujem tvrdenie, že náhody neexistujú. Takto to malo byť a sme za to vďační.
Tehotenstvo je veľmi citlivým, možno aj náročným, ale veľmi dôležitým obdobím. V tele ženy rastie dieťatko, ktoré už v brušku vníma prostredie, do ktorého sa narodí, emócie mamy. Ako ste prežívali tento čas?
M: Z môjho pohľadu bolo tehotenstvo skvelé. Bolo v období druhej vlny pandémie a bolo nesmierne dôležité, že Evičke zamestnávateľ umožnil home office. Veľa sme sa prechádzali – nachodili sme kilometre. Ja som sa snažil pomáhať, čo to išlo. Na čo si budem dlho pamätať, bola reakcia našich najbližších. To, že čakáme bábätko, sme zverejnili na sociálnych sieťach na Vianoce, aj keď najbližšia rodina to pochopiteľne vedela už skôr. Bolo to veľmi príjemné. Žiaľ, pred Vianocami som prišiel o otca. Som vďačný, že som mu stihol oznámiť, že v roku 2021 budeme už traja. Veľmi by ho potešilo, že je to chlapec.
E: Som úprimne vďačná za bezproblémový priebeh tehotenstva. Zbytočne som sa nestresovala možnými komplikáciami, v práci som občas stresu podľahla, ale, našťastie, vždy boli na blízku tí správni ľudia, ktorí mi pripomenuli na čom naozaj záleží. Týždeň po týždni sme študovali, ako sa naše bábätko vyvíja, čo sa deje s mojím telom. Tehotenská aplikácia okrem iného prirovnávala veľkosť bábätka k ovociu a zelenine, takže z avokáda sme sa postupne prepracovali až k červenému melónu. Neskôr sme so Samkom aj debatovali, cez slúchadlá položené na bruchu som mu púšťala hudbu a rozprávky (klasiku – Macka Uška a v angličtine Peppa Pig). S úžasom sme pozorovali jeho pohyby.
Zmenil sa váš pohľad na manželku po tom, ako sa stala mamou?
M: Stále je to moja Evička, moja múza, manželka, kamarátka, priateľka, najbližší človek a dnes je už aj mamička nášho syna. Pochopiteľne, mám obrovský rešpekt a uznanie pred tehotenstvom ako takým, pôrodom, veľkou životnou a osobnostnou zmenou a v neposlednom rade, pred každodennou starostlivosťou hlavne v prvých dňoch a týždňoch po pôrode. Ja idem počas týždňa do práce, a v tom čase je to hlavne na nej. A pohľad na moju Evičku, ktorá drží na rukách Samka, ktorý zaspáva? Báseň. Taká momentka: pár dní dozadu skoro ráno dojčila nášho Samka. Strapatá, rozospatá. Pozrela sa na mňa, usmiala sa a povedala: „Som sexi, čo?“
Z detstva si v sebe nosíme veľa blokov, s ktorými potom bojujeme celý život. Vy sám sa k nim priznávate a pracujete na nich. Keď toto všetko viete, necítite ako rodič príliš veľkú ťarchu na ramenách, aby ste neurobili vo výchove chybu?
M: Toto je veľmi dobrá otázka. Jeden z mojich vzorov, Louis L. Hay, hovorila: „Sme obeťami obetí“. Svojim deťom viete odovzdať len to, čo viete vy. Sme neuveriteľná mozaika všetkého, čo sme sa naučili od detstva až po dnešný deň. Neviete naučiť dieťa, čo sami neviete. Páči sa mi jedno prirovnanie: rodič je lukostrelec, váš luk je výchova a váš život, a šíp je vaše dieťa. Príde moment, keď ho vystrelíte do života a potom je to už na ňom. Dieťa je ako špongia. Robí len to, čo jeho rodičia. Možno si spomínate na TV reláciu „Pestúnka“. Odborníčka sa snažila „napraviť“ neposlušné, problematické deti. V drvivej väčšine naprávala rodičov. Deti len zrkadlili správanie tých najbližších.
A keď sa vrátim k vašej otázke, necítim to ako ťarchu. Mám právo aj na chyby pri výchove a je možné, že aj nejaké spravím – to je život. Dôležité je pre mňa vedomie, že som pre výchovu dieťaťa dôležitý a je to v mojich rukách. Každý deň. Deti si vyberajú svojich rodičov, prostredie, termín, talenty, talenty svojich rodičov, aby zažili a vyskúšali to, čo majú zažiť a niekde sa posunúť. Preto verím, že si nás Samko pre niečo vybral a že práve my mu máme odovzdať to, čo potrebuje a my sme na to pripravení. Pochopiteľne, učí aj on nás.
V ostatnom čase sa veľa hovorí o takom či onakom rodičovstve, akí by sme mali a nemali byť, čo by sme mali a nemali robiť. Mamy často hľadajú odpovede skôr v iných zdrojoch – či už na internete alebo v knihách – ako samy v sebe. Nie je na škodu, že nedôverujeme svojim inštinktom a skôr sa spoliehame na nejaké „návody“, ako byť dobrým rodičom?
M: Intuícia nie je nič mystické a je súčasťou aj mužov. Len sa ju treba naučiť počúvať. Na druhej strane som vďačný aj za internet, rôzne blogy a knihy. Naučili sme sa veľa aj z nich. Veľa sme sa pýtali aj najbližších, nechali sme si poradiť. Len treba dať tomu tú správnu mieru. Rodičia, ktorí vychovávajú malé deti, by si mali dať na nejaké viditeľné miesto dve veci a pravidelne sa na ne pozerať. Špongia a zrkadlo. Viete, jedna vec je mať „návod na život, na výchovu“, druhá vec je podľa toho žiť. Vieme, že fajčenie zabíja a ľudia napriek tomu fajčia. Existujú úplne jasné pravidlá cestnej premávky, napriek tomu zomierajú ročne stovky ľudí pre nedodržiavanie týchto pravidiel.
Malý Samko plače a my vyskúšame všetko, čo sa dá. Je hladný, má plnú plienku, je mu teplo, zima, bolí ho bruško, chce byť pri mamine na rukách...? Skúšame. Niečo nakoniec zaberie a tá spokojná tvárička potom stojí za to. Malý bezzubý úsmev je čerešňa na torte. Áno, občas nezaberá nič, a vtedy sa treba len trikrát nadýchnuť a povedať si dve zázračné slová: „Pokoj a trpezlivosť“.
E: Úplne súhlasím, že niekedy sa až príliš držíme rôznych návodov a zabúdame na vlastnú intuíciu a zdravý sedliacky rozum. Určite je dobré požiadať o radu skúsenejších, prečítať si literatúru ohľadne výchovy, no je rovnako dôležité zamyslieť sa nad tým a zaviesť to do praxe. A nakoniec zistíme, že aj my rodičia sa istým spôsobom vychovávame. Pretože, ako už Mirko spomenul, deti nám zrkadlia to, ako sa my rodičia správame. A viem, že aj ja musím určité veci zmeniť, aby som bola Samkovi mamou, akou chcem byť.
Akým rodičom ste svojmu synovi?
M: Teraz sa mu snažím byť čo najviac nablízku. Chcem, aby počul môj hlas, aby ma cítil, aby videl čo najviac moju rozosmiatu tvár, aby sa držal môjho prsta, a aby som čo najviac pomáhal jeho mamine, keď sa mu venuje práve ona. Aby nemala toho veľa a bola v pohode.
A do budúcnosti chcem byť dobrým lukostrelcom. Mať kvalitný a pevný luk. Vytvarovať krásny šíp. Poriadne natiahnuť tetivu a v správny moment ho vystreliť do života. Dôverovať mu, že to zvládne a rešpektovať, že má právo aj na chyby. Láska je práca na každý deň. Platí to nielen vo vzťahu muž – žena, ale aj otec a syn. Podčiarkujem – na každý deň. Boh mi v tom pomáhaj.
E: Som a budem tu pre neho vždy, nech sa deje čokoľvek a chcem, aby to vedel a vždy za mnou prišiel, keď bude čokoľvek potrebovať. Aktuálne robím najlepšie, ako viem preto, aby mal zabezpečené všetky životné potreby novorodenca (plné bruško, čistá plienka, spánok, čas na čerstvom vzduchu) a zároveň mu dávam asi to najdôležitejšie – lásku a pocit bezpečia.
Kouč a spisovateľ Miroslav Zaťko sa od roku 2004 venuje pozitívnemu mysleniu a jeho aplikovaniu do praxe. Viac nájdete v jeho knihe „Je ľahké spraviť zvislú čiarku“ a na stránke www.pozitivnemysliet.sk.