Angličanka žijúca na Slovensku: Chcem svoje štyri deti vychovávať v krajine, kde je rodina na prvom mieste
Prišla som sem v decembri 2005 a už nikdy som neodišla! Prekvapil ma sneh a jedlo. Nikdy predtým som napríklad neochutnala mak.
Hovorí si „englishmum“. Laura Rose Varga žije na Slovensku už 16 rokov. Láska k Slovákovi zmenila jej život a nasmerovala kroky do východnej Európy pod Tatry. Má štyri deti, miluje pohyb a je lektorkou angličtiny. Jej tretí syn bojoval o život ešte v brušku a ako sama hovorí, ak by sa to nestalo na Slovensku, musela by predať dom, aby pokryla všetky výdavky na zdravotnú starostlivosť.
Mirka Luberdová: Mama nemusí zvládnuť všetko
Vaše korene siahajú až do Južnej Afriky, detstvo ste prežili v Zimbabwe, dospelosť v Amerike, manžel je zo Slovenska a už 16 rokov tu aj žijete. Je to úžasný mix rôznych kultúr a národností – kde sa cítite doma?
Áno, môj život je vždy v pohybe. Narodila som sa v malom mestečku Sasolburg v Južnej Afrike. Moja matka je Britka a otec Afričan. Keď som mala 18 rokov, boli sme nútení s celou rodinou opustiť Afriku kvôli politickým a občianskym nepokojom v Zimbabwe, kde sme žili od mojich troch rokov a utiekli sme do Ameriky. Zabývali sme sa na Floride.
Bola to pre mňa prvá obrovská zmena, prispôsobenie sa inej kultúre a mentalite, ale brala som to ako šancu zažiť nové veci a naučiť sa žiť v úplne inej kultúre! Pokračovala som v štúdiu ako profesionálny kozmetológ a wellness špecialista a začala som pracovať pre niektoré špičkové kozmetické značky. A práve na Floride som sa stretla aj so svojím manželom. Po takmer dvoch rokoch randenia na diaľku som ho prišla navštíviť na Slovensko. Prišla som sem v decembri 2005 a už nikdy som neodišla! Teraz som doma tu.
Aký bol váš prvý pocit z našej krajiny, nezažili ste kultúrny šok?
Ó, to určite áno. Prekvapil ma sneh a jedlo. Napríklad som nikdy predtým neochutnala mak. Slovenčina, to bola samostatná kapitola! Po šiestich mesiacoch, keď som len tápala a ničomu nerozumela, začala som sa sama učiť. Po roku som vedela rozprávať takmer plynulo.
Presvedčila som sa, že sa vieme naučiť iné jazyky pomerne rýchlo. Vtedy som si povedala, že takto môžem pomôcť aj ja iným ľuďom, ktorí chcú hovoriť anglicky. Nechala som svoju prácu kozmetičky a stala sa lektorkou. Milujem svoju prácu! Je pre mňa obrovským privilégiom pomáhať ľuďom dorozumieť sa. Môj najmladší žiak mal 4 a najstarší 78 rokov!
Založili ste si tu peknú veľkú rodinu, máte štyri deti. Aké to je stať sa mamou v cudzej krajine?
Veru, s manželom sme sa vzali v roku 2006 a o štyri roky neskôr sme si založili rodinu. Nikdy sme neplánovali deti, najmä nie štyri, ale dnes sme šťastní z našej veľkej, hlučnej a bláznivej rodiny!
Mať deti v cudzej krajine má svoje výhody aj nevýhody. Chýbalo mi, že moja mama nebola blízko pri mne a neodovzdala mi všetky skúsenosti, keď som sa ja stala mamou prvýkrát. Ale musela sa naučiť byť sebavedomejšia a odvážnejšia. Našťastie, už som ovládala jazyk a mohla som komunikovať s lekármi o všetkom, čo som potrebovala vedieť.
Môj syn mal osem mesiacov, keď mu zistili celiakiu. Začala som hľadať všetky informácie, ako sa zariadiť, pretože som o tomto nikdy predtým nepočula. Ale zvládli sme to a snažila som sa robiť veci najlepšie, ako viem, už som bola v tom čase tehotná s dcérou. Musela som sa naučiť spoliehať sa na seba a aj vďaka tomu, že som nemala jazykovú bariéru, išlo to ľahšie.
Vaše tretie tehotenstvo sprevádzali vážne komplikácie. Dozvedeli ste sa, že dieťatko nebude celkom v poriadku, čo je informácia, ktorá zloží každú mamu na kolená.
Áno. V roku 2015 sa náš život obrátil naruby. Na konci prvého trimestra nám lekár oznámil, že dieťa sa narodí s vrodenou chybou známou ako gastroschíza – rázštep brušnej dutiny. Boli sme vydesení! Musím povedať, že sa našli lekári, ktorí odporúčali potrat, ale ja som si chcela svoje dieťa nechať.
Syn sa narodil urgentným cisárskym rezom, bol maličký, vážil iba 2 kilogramy, meral 46 cm. Po narodení som ho ani nevidela. Bol hneď prevezený na ICU na Kramáre. Až po 10 dňoch som ho mohla ísť navštíviť a poviem úprimne – bolo to to najsmutnejšie, čo som kedy videla. Malé bábätko pokryté najrôznejšími hadičkami, ktoré dýchalo cez trubicu, takmer nahé, s vreckom na bruchu, vo vnútri inkubátora. Zničilo ma to. Ale lekári a sestry boli veľmi profesionálni a starali sa o nás. O oboch.
Veľmi pekne a s rešpektom hovoríte o prístupe lekárov a celkovo zdravotnej starostlivosti u nás. Tá je vo všeobecnosti skôr podceňovaná, vaša skúsenosť bola ale pozitívna.
Priznávam, mala som obavy, či sa synčekovi dostane to najlepšie z hľadiska odborného aj ľudského, ale tieto obavy boli zbytočné. Boli to len predsudky, už moje pôrody ma presvedčili, že čo sa tohto týka, nemusím sa báť. Situácia okolo syna mi to len potvrdila.
Ľudia sa často sťažujú na systém zdravotnej starostlivosti na Slovensku, ale ja nemôžem nič zlé povedať. Poisťovňa hradila takmer všetky výdavky a môj syn bol 3 mesiace na JIS. Keby sa mi to stalo v Amerike, asi by som musela predať svoj dom, aby som pokryla všetky výdavky s tým spojené!
Ivana Gáborík: Dcéra nám priniesla do života RADOSŤ
Spomínali ste aj dobrú skúsenosť s pôrodom, vy ste ich absolvovali až štyri – aké boli?
Všetky moje deti sa narodili na Kramároch a všetky porodil ten istý gynekológ Zoltan Jany. Bol úžasný, podporoval ma a krásne sa o nás staral. Nemôžem nič zlé povedať, práve naopak.
Mená vašich detí sú skôr medzinárodné ako typicky slovenské, bol to zámer?
Áno, je to tak. Chceli sme, aby mali jedinečné mená, ktoré pre nás niečo znamenajú. Majú dokonca aj druhé meno, čo na Slovensku nie je zvykom, ale v mojej rodine je to tradícia a chcela som si ju ponechať. Preto máme doma deti s menami: Alec John (3 roky), Bennett Mark (5 rokov), Annabelle Rose 9 rokov a Brody William 10 rokov.
Vyrastali ste v inej kultúre, zakotvili na Slovensku a vychovávate tu aj deti. Ak by ste sa vrátili do čias vášho detstva a porovnali ho s tým, ako žijú vaše deti v tejto krajine – v čom je základný rozdiel?
Moje detstvo bolo perfektné! Vyrastala som obklopená africkou prírodou, zvieratami a blízkou rodinou. Strávila som veľa času so svojimi starými rodičmi a mám na nich nádherné spomienky. Keď sme prišli s manželom do bodu, či zostať tu na Slovensku, alebo sa presťahovať späť na Floridu, uvedomila som si, že rodiny tu majú lepšiu kvalitu života ako tie v Amerike. Tu ľuďom záleží na tom, aby spolu trávili čas a myslím si, že to je pre deti veľmi dôležité.
Možno to majú deti v zahraničí materiálne ideálnejšie, ale deti potrebujú svojich rodičov viac ako nové technológie alebo značkové oblečenie! Som veľmi rada, že ich môžem vychovávať práve tu. Samozrejme, uvedomujem si aj nedostatky, napríklad vzdelávací systém je dosť staromódny, mnohí rodičia sa sťažujú na veľa domácich úloh, ale učitelia sa snažia a aj počas lockdownu, keď boli deti na domácom vzdelávaní, som si uvedomila, aké to majú učitelia na Slovensku náročné.
Čo hovoríte na slovenskú kuchyňu? Prišli ste na chuť haluškám? S nimi mávajú cudzinci občas problém.
Mám rada slovenskú kuchyňu, ale moje obľúbené slovenské jedlo je sviečková! Bryndzové halušky až na druhom mieste. Poviem však pravdu, milujem jednoduché jedlá. Ovsené vločky v akejkoľvek podobe – či už ako kašu alebo sušienky, zbožňujem aj ovsené palacinky. Vločky sú moje naj – zdravé, lacné a ľahko použiteľné! Ďalším obľúbeným sú sladké zemiaky. V Afrike sme ich jedli takmer každý deň a je milión spôsobov, ako ich variť.
Čo by ste odkázali slovenským mamičkám, alebo mamám vo všeobecnosti – na čo by nemali zabúdať? Ako mama štyroch detí možno máte svoje know-how...
Občas sa ma na to naozaj iné mamy aj pýtajú a ja často priznávam, že niekedy je to vyčerpávajúce. Zladiť prácu a starostlivosť o rodinu tak, aby nikto nebol ukrátený. Ale chcem ubezpečiť všetky mamičky, bez ohľadu na to, koľko majú detí, že byť matkou je veľká zodpovednosť a občas sa môžeme cítiť zlomené. Ale neporovnávajme sa s inými, o ktorých si možno myslíme, že to majú ľahšie, alebo sú lepšie mamy. Každá máme svoje hranice. Máme svoje limity.
Mali by sme sa sústrediť na ten deň, ktorý práve je a chváliť sa za všetky svoje úspechy a pokroky! Podľa môjho názoru byť ženou je náročná úloha. A každá z nás ju žije najlepšie, ako vie.
Fotogaléria