Motobikerka Petra Srovnal: Odkedy som mamou, myslím viac na svoju bezpečnosť
Slovenská motobikerka Petra Srovnal je mamou dcéry Lindy a hoci jej motorky priniesli aj veľa bolesti, stále majú miesto v jej živote. Hneď po dcére.
Keď zbadáte niekde Petru v koženej bunde pri motorke, poviete si – krásne ženy k motorkám patria. Veľmi rýchlo zistíte, že o tejto dáme skôr platí – krásna žena patrí na motorku. Nasadí si prilbu a už je vo svojom adrenalínovom svete, ktorí motorkári dobre poznajú.
Mama na motorke
Povoziť sa na „pekelnom“ stroji je iné, ako ho dokázať viesť a ovládať. Čo vás priviedlo k tejto vášni, ktorá, povedzme si na rovinu, nie je tak typicky ženskou?
Motorky, to je moje detstvo. Náš otec jazdieval motocrossové závody a aj s bratom sme doma povinne sledovali v televízii svetové závody motogp. Napriek tomu, mňa otec ma k motorkám nikdy neviedol. V tej dobe to nebolo bežné, aby ženy jazdili na motorke. Ja som sa však na rozdiel od brata, ktorého tieto dvojkolesové hračky prestali baviť, k motorkám prilepila. Pamätám sa, keď som doma oznámila rodičom, že si chcem kúpiť prvý stroj, začali mi to logicky vyhovárať, dobre vedeli, aké je to nebezpečné. No moja tvrdohlavosť bola silnejšia. V roku 2015 som si kúpila svoju prvú motorku.
Moja voľba padla na Yamahu YZF r125, je to športový model a presne taký, aké sa mi v tej dobe najviac páčili. Postupne z roka na rok som si kupovala silnejšie motorky, ktoré si pýtali poriadne zatiahnuť za plyn.
S akými reakciami sa stretávate, keď zosadnete z motorky a namiesto strapatého motorkára sa objaví atraktívna žena?
Keď som začínala, vozievala som sa väčšinou sama po okolí, musela som na naučiť stroj poriadne ovládať. Na prvý pohľad nerozoznáte, či motorku vedie chlap alebo žena. Ale vždy, keď som zastavila na pumpe a zložila prilbu z hlavy, ľudia sa na mňa s údivom pozerali. Ešte pred pár rokmi žena na motorke vzbudzovala pozornosť. Dnes je to už iné. Ale musím povedať, že keď sa niekde zastavím a zložím prilbu, ľudia sa mi prihovoria a vypytujú sa.
Manžel sa o vás nebojí? Jazdili ste aj okruhy, je to nebezpečný šport.
Vyriešila som to tak, že k motorkám som priviedla aj jeho. V našom prípade to bolo také nezvyčajné, že ja ako žena som ho doviedla k tomuto športu. Takto chápe lepšie, čo je to vášeň k motorke. Mať spoločného koníčka je skvelé pre vzťah.
Na vlastnej koži ste však spoznali aj najnebezpečnejšiu stránku tohto športu. Pred štyrmi rokmi ste mali vážnu nehodu.
Bolo to presne 5. 6. 2017, keď mi na ceste nedal prednosť vodič auta, skrížil mi cestu natoľko, že už sa nedalo tomu zabrániť a ja som do neho nabúrala. Utrpela som polytraumu, mnohopočetné poranenia celého tela a orgánov. Šanca na prežitie pri tomto poranení je len niekoľko percent. Od toho dňa sa mi život úplne obrátil naruby a nielen môj, ale aj manželov a celej rodiny. Tri týždne som strávila v nemocnici v Trenčíne a ďalšie týždne v Ružinovskej nemocnici v Bratislave. Absolvovala som štyri náročné operácie nôh, ktoré ma pripútali na lôžko na niekoľko mesiacov. Každodenné vyšetrenia a bolesti mi dali veľmi zabrať.
Ako ste tie náročné mesiace po nehode prežívali?
Veľmi ťažko. Vždy som bola veľmi aktívna. Dni v nemocnici trvali večnosť. Nejedla som, veľmi som schudla, nechcela som sa s nikým rozprávať. Po tak dlhej dobe bolo veľmi náročné znovu sa postaviť na nohy, išlo to veľmi ťažko, bolestivo a pomaly. V tomto mi úžasne pomohli v nemocnici v Trenčíne. Niekoľko mesiacov po nehode som chodila na rôzne rehabilitácie, kde mi postupne rozhýbali celé telo. Niektoré poranenia boli, bohužiaľ, tak vážne, že aj po štyroch rokoch mám občas bolesti a tých sa už asi nikdy nezbavím.
Po takej vážnej nehode by možno mnohí očakávali, že na motorku už nikdy nesadnete. Vy ste však rok po nehode opäť jazdili na slovenskom okruhu Slovakiaring. Bola to dlhá cesta?
Priznávam, prvé týždne po nehode som ani nechcela pomyslieť na motorku, vravela som si: už nikdy viac. Po mesiacoch zotavovania som však začala uvažovať nad tým, aké by to asi bolo, keby som začala znovu jazdiť. Veľmi mi to začalo chýbať. Samozrejme, väčšina ľudí si povie, že som sa musela zblázniť, ale to je taký pocit, ktorý sa ťažko vysvetľuje. Prvýkrát po roku od nehody som si sadla znova na motorku ako spolujazdec. Vtedy ma viezol manžel. Bála som sa, to áno. Ale už vtedy som vedela, že chcem znova jazdiť.
Ako si spomínate na prvú samostatnú jazdu po nehode?
Doslova bolestivo. Počas prvých jázd som pociťovala bolesti, obmedzovali ma niektoré zranenia ako kolená a zápästie. Bola som opatrnejšia a snažila som sa jazdiť čo najbezpečnejšie. Ale bol to neopísateľný pocit. Aj napriek veľkým obávam po nehode som v roku 2018 jazdila na Slovakiaring. Vtedy som spoznala, čo je to naozaj rýchlosť a poriadny adrenalín. Rýchlosti sa tam pohybujú aj nad 200 km/h.
Pre mňa je to nezabudnuteľný pocit a taký menší splnený sen. Ja vždy vravím, že aj po toľkých rokoch jazdenia po cestách som sa až na okruhu dokonale naučila ovládať motorku. Opäť som sa dostala „do života“, jazdila na cestách a okruhu, až kým to nezmenil minulý rok, keď som otehotnela.
Ovplyvnili vaše ťažké zranenia tehotenstvo?
Keďže sme s manželom veľmi chceli dieťa, neuvažovala som, či a ako zranenia po nehode ovplyvnia moje tehotenstvo. Po zdravotnej stránke som nepociťovala nejaké väčšie obmedzenia. Lekár skonštatoval, že vzhľadom na to, že pri nehode som neutrpela vážnejšie poranenie panvy, ktoré by ma obmedzovali v pohybe, môžem rodiť prirodzene a tak aj bolo. Predbežný termín mi gynekológ vypočítal na 25. novembra, no pre zlé hodnoty CTG som do nemocnice šla už deväť dní skôr. CTG vyšetrenie mi počas pobytu v nemocnici kontrolovali 3-krát denne. Hodnoty sa nemenili, preto mi 23. 11. umelo vyvolali pôrod. Prvé kontrakcie som dostala už o 9.00 a Linda sa bez komplikácií narodila o 15.16 hod.
Mirka Luberdová: Mama nemusí zvládnuť všetko
Dieťa mení životy. Máte v hlave „kontrolku naviac“, ktorá vám vždy zasvieti – pozor, buď opatrnejšia, máš dieťa?
Zabávame sa, tancujeme, smejeme, učíme sa novým veciam. Linda ma učí byť tou najlepšou mamou. Všetko sa učíme za pochodu a každý deň s ňou je iný. Sme šťastní rodičia šťastného dieťaťa a to je pre mňa najdôležitejšie. S pribúdajúcimi slnečnými dňami si pomyslím, že za iných okolností by som už sedela na motorke a brázdila cesty, no teraz viem, že motorka počká a v prvom rade chcem byť mamou a chcem tráviť voľný čas s Lindou a manželom ako rodina.
Všetky okolnosti v mojom živote ma naučili tešiť sa z maličkostí, vychutnávať si každú minútu naplno, vážiť a chrániť si zdravie, pretože je to najcennejšie, čo máme a žiť pre rodinu, ktorá mi dáva zmysel života. A áno, odkedy som mamou, v prvom rade myslím na bezpečnosť, som vo veľa veciach opatrnejšia, pretože sa snažím chrániť nielen seba, ale hlavne moju dcéru.