Moderátorka Danka Čapkovičová: Život s dieťaťom nás baví
„Odkedy máme Sárku, oveľa viac sa smejeme a stále zažívame nové dobrodružstvá,“ hovorí známa moderátorka TV JOJ, ktorá sa pred rokom a tromi mesiacmi stala mamou.
Jej manžel, Kamil Čapkovič, bývalý profesionálny tenista, je dnes na otcovskej dovolenke. Návšteva u nich doma sa niesla v príjemnej a uvoľnenej atmosfére a nič sa nezmenilo ani vtedy, keď sa z kočíka na terase ozvala malá Sárka.
Danka, ako si užívate materstvo?
Naplno, inak sa to pri dieťati ani nedá.
Na rodičovskej dovolenke vás aktuálne vystriedal manžel...
Áno, od októbra je oficiálne na „otcovskej“ dovolenke. Keď som v práci, je rodič na plný úväzok.
Sú na seba krásne napojení, všimli sme si to už na prednáške Klubu MAMA a ja, kam obaja zavítali. Veľmi si rozumeli, váš manžel s chladnou hlavou a úsmevom zvládal všetky Sárinkine „vrtochy“...
Sárka ho zbožňuje a môžem povedať, že Kamil ma dokáže zastúpiť úplne bez problémov. Jediné, čo jej nevie poskytnúť, je materské mlieko. Pomáha mi, odkedy sme prišli domov z pôrodnice. Na tom som si dala špeciálne záležať, pretože poznám rodiny, kde bola mama príliš úzkostlivá a skončilo sa to tak, že otec ostal úplne bokom. A keď už mama chcela pomoc, otec nemal záujem, pretože sa po toľkom „sekírovaní“ jednoducho bál.
U nás to prebiehalo tak, že sme Sárku zoznámili s naším psíkom Bobim, ukázali sme jej byt a hneď prvú plienku v adrese jej trvalého pobytu jej vymenil manžel. Večer som mu tiež narýchlo vysvetlila, ako ju okúpať a odvtedy to robil on. Až dodnes je večerné kúpanie náš spoločný rodinný rituál, ktorý mám veľmi rada. I keď cez deň nemáme na seba čas, vždy sa večer stretneme pri jednom stole a posledné chvíle pred spaním trávime spolu. Samozrejme, sú situácie, keď Sárka uprednostňuje maminku, ale svojho tata zbožňuje. Koniec koncov, videli ste to na vlastné oči.
Kamil, boli ste aj pri pôrode?
Áno, bolo to čarovné. Je to zázrak a odporúčal by som to aj iným oteckom. Danka sa po pol roku vrátila do práce, takže som so Sárkou chodil prvé mesiace s ňou do televízie. Teraz si už gazdujeme sami.
Danka: Mám úžasného šéfa spravodajstva Rolanda Kubinu, ktorý nám v práci zriadil detský kútik. Využívajú ho kolegovia, keď si vyzdvihnú deti v škôlke, alebo cez prázdniny, keď ich nemajú komu zveriť. Na niekoľko mesiacov sa ale stali vedúcimi tohto kútika Sárka a Kamil. Okrem toho, keď mala Sárinka štyri mesiace, začali sme nakrúcať aj ďalšiu sériu relácie Miláčikovo.
Vtedy tiež chodili so mnou navštevovať zvieratká a veru neviem, kto sa z nich tešil viac. Je to veľká milovníčka zvierat. Po maminke. (smiech)
Boli ste v niečom ako mama prvorodička neistá? Kto vám pomáhal v šestonedelí?
Samozrejme. Mnohokrát. Keď si niečím nie som istá, opýtam sa svojej mamy a potom, samozrejme, pediatričky. Mojím strážnym anjelom je aj primárka neonatológie UNB na Antolskej ulici v Bratislave Doc. MUDr. Darina Chovancová, ktorej môžem vždy zavolať, alebo napísať a ona ma najskôr upokojí a potom vysvetlí, poradí, čo mám robiť ďalej. Som šťastná, že mám tieto tri ženy pri sebe. Doktor Google totiž pre mňa nie je dôveryhodný zdroj.
Danka, vy ste z trojičiek... Okrem staršieho brata máte ešte ďalších dvoch súrodencov, sestru a brata. Po tom, ako ste sa stali mamou a už viete, čo všetko materstvo obnáša, nepýtate sa nie-kedy, ako to vaša mama zvládla?
Danka: Poznáte výraz... (zamyslí sa a pozrie na manžela) Láska, ako sa to volá?
Kamil: Pásová výroba...
Danka: (smiech) Mala som na mysli niečo iné, ale keď už hovoríš o tej pásovej výrobe, nech to znie akokoľvek, u nás doma to tak naozaj niekedy vyzeralo. Mama dodnes spomína, ako si rozložila deku, plachtu, 3 plienočky, 3 fľašky a 3 deti. Nakŕmila prvé, bum na brucho, druhé, tretie a takto dookola (smiech). Inak, aj môj ocko bol otec na plný úväzok. Napriek tomu, že celé dni pracoval, najskôr vo fabrike, potom na brigáde, aby uživil ženu a štyri malé deti, v noci k nám vstával on, aby si maminka trochu oddýchla.
No „bonznem“ na nich, že dodnes mi vykrikujú, že keď mi rástli zúbky, ocko si musel zobrať týždeň dovolenku a na striedačku ma nosili na rukách, lebo som bola „nepoložiteľná“. Pred pár mesiacmi sme sa dozvedeli, že to boli iba štyri dni (smiech).
Zažívate prebdené noci aj so Sárkou?
Áno, asi to má po mne. Až na to, že my máme takéto minimálne 4 noci a 4 dni každý jeden mesiac. Ale ja mám jedno dieťa, moja mama musela zvládať ubolené dievčatko s ďalšími tromi deťmi, takže sa to v žiadnom prípade nedá porovnávať.
Ale odbočili sme. Chcela som hovoriť o inom. Poznáte výraz spomienkový optimizmus? Ako ubeh-ne čas, mozog vytesní zlé spomienky a ostávajú len tie pekné. Moja mama často hovorí, že dnes, keď sa starajú o Sárku, či sestrinho štvorročného Alexka, tak sa s ockom často pýtajú, ako zvládli vychovať štyri deti? A to nemali ani jednorazové plienky! (smiech) Teraz však, podobne, ako mnohí, pozorne sledujú osud štyroch detičiek s diagnózou SMA, ktoré boli nedávno aj hosťami V siedmom nebi.
Ešte v ten večer mi maminka volala s tým, že ona nie je hrdinská mama, za akú ju mnohí označujú. Že hrdinami sú pre ňu tí rodičia chorých detí. Starostlivosť o jedno choré dieťa je stokrát ťažšia, ako vychovať štyri úplne zdravé detičky. Aj my si neskutočne vážime, že máme krásne, zdravé, šikovné dievčatko. Asi aj preto nerada používam výraz, že rodičovstvo je ťažké. Vychovávame ľudskú bytosť, ktorej prežitie závisí od nás, samozrejme, že to človeka vyčerpáva, ale skutočne ťažké to majú rodičia chorých detí a ja pred nimi skladám klobúk.
Kamil, bolo narodenie dcérky vašou prvou veľkou skúsenosťou s bábätkom alebo máte súro-dencov, ktorí už majú založenú rodinu?
Mám staršieho brata, ktorý žije v New Yorku, ešte nemá rodinu, predsa len v tejto single kultúre je to so vzťahmi náročnejšie. Dúfame, že sa čoskoro pridá, lebo súrodenci Danky sa rozbehli. Sárinka je moje prvé dieťa, Dankina sestra má ešte staršieho Alexa.
Danka: Keď sa narodil Alexko, trávila som so sestrou takmer každý voľný deň. Kamil vtedy praco-val v Trnave, takže som sa ráno zviezla s ním a strávila deň s rodinou. Kamil sa zas malému venoval po práci. Naozaj som sa snažila sestre pomôcť najviac, ako to bolo možné a teraz mi to vracia môj brat Maťko, naše trojča, ktorý sa, dokonca, krátko po narodení Sárky presťahoval so svojou priateľ-kou bližšie k nám. Keď bola Sárka bábätko, akoby vycítili, že naozaj nemáme dobrý deň. Prišli k nám s nákupom a uvarili cestoviny.
Ja viem, znie to smiešne, toľko radosti pre jedny carbonara, ale mamy mi iste rozumejú. Sú aj dni, keď sú tri hodiny poobede a vy ešte stále v nočnej košeli s odhalenými prsami tíšite plačúce dieťa. To, čo som ja dala sestre, mi teraz dáva brat a za to som neskutočne vďačná. Dúfam, že mu to raz dokážem vrátiť.
Sárinka má rok a tri mesiace. Čo bolo pre vás zatiaľ najsilnejším okamihom?
Danka: Bolo ich mnoho, ale najsilnejší bol asi samotný pôrod. Nikdy nezabudnem na to, ako mi ju dali na hruď. Keby vtedy na mňa položili hoci aj 100 detí, spoznám si ju podľa pohybov. Mechrinkala sa rovnako ako v brušku. To bolo pre mňa niečo úžasné. A opäť musím dať za pravdu mojej mame, že nech už je pôrod akýkoľvek, vo chvíli, keď vám dajú do náručia dieťa, je všetko preč. Ešte niekoľko hodín som plakala od šťastia. Bol to pre mňa neuveriteľný zázrak. Z lásky dvoch ľudí tu bol odrazu úplne nový človiečik. Pre mňa to bol určite najsilnejší zážitok v celom mojom živote.
Pôrod bol najsilnejší zážitok v celom mojom živote.
Kamil: Bol to zázrak. Sárka nemala ani 12 hodín, keď mi Danka zahlásila, že chce druhé dieťa.
Danka: Pre nás oboch to bolo niečo neopísateľné. Sárinka mala nedávno prvé narodeniny a až teraz som pochopila slová mojej kolegyne, ktorá hovorieva, že jedným z najemotívnejších dní rodičov, sú narodeniny ich detí. Všetko som prežívala akoby odznova. Dokonca sme začali už deň predtým. Sárka sa narodila pred štvrtou hodinou ráno, takže som rodila prakticky o deň skôr a pamätáme si veľmi presne, čo sme vtedy robili.
Ako ten deň teda prebiehal?
Bruško mi tvrdlo už desať týždňov pred termínom, bola som tak zvyknutá na bolesť a falošné kon-trakcie, že som si niekoľko hodín vôbec neuvedomila, že rodím. Umývala som podlahu a varila, pre-tože mal prísť na obed kolega Janko Mečiar. Sľúbila som mu, že uvarím stroganov. Spomínam si, že som sa sťažovala manželovi, že sa dnes cítim oveľa horšie a nič som nestíhala. Podlahy boli umyté, ale dovarený bol iba vývar. Jano prišiel z posilňovne, hladný ako pes, takže ma sfúkol ako sviečku. Na druhý deň pochopil, prečo som bola taká nešikovná. (smiech)
Krátko po tom, ako odišiel, som pochopia, že rodím. Spanikárila som a rýchlo som začala dovárať a žehliť šaty, ktoré som kúpila pred dvomi dňami pre Sárku na cestu z pôrodnice. Kamil sa hneval, dohováral mi, že si mám ľahnúť, že to dovaríme večer. Tak som mu povedala, že večer už nedovaríme nič. Že rodím a nemôžem ho tu predsa nechať štyri dni o hlade. (smiech) Zbalila som si teda veci, zavolali sme brata Maťka, aby s priateľkou Aďkou postrážili Bobiho a vyrazili sme do pôrodnice po Sárku.
Aj tento rok sme teda deň pred jej narodeninami varili náš povestný stroganov, a dokonca sme si pustili aj rovnaký televízny program. Bolo čarovné prežívať to znova.
Hádam nie tenisový zápas...
Kamil: Nie. Pozerali sme Áno, šéfe s Pohlreichom.
Danka: V Ždiari máme penzión s kolibou, o ktorú sa Kamil stará, keď nie je práve na „materskej“ dovolenke. Hľadali sme tam inšpirácie... Takže stroganov a Áno, šéfe, boli aj tento rok... (smiech)
Kamil, ako sa najradšej zabávate s dcérkou?
Keď sme doma, rád sa s ňou jaším, vyhadzujem ju do vzduchu, ale keď sme vonku, nechávam ju objavovať svet okolo, nenútim ju do hier, nevytváram jej štruktúrovaný program. Na detskom ihrisku má najradšej hojdačku.
Danka: Hojdá ju tak rýchlo, že keď som to prvýkrát videla, od strachu mi prestalo byť srdce. (smiech) Ale má to tak rada. Keď ju jemne rozhojdám ja, okamžite vykrikuje – Ešte, ešte, ešte...
Bola vždy taká samostatná v objavovaní?
Danka: Naopak, prišlo to až teraz. Sárinka vždy potrebovala veľmi veľa podnetov, takže sme museli robiť animátorov doslova od rána do večera. Hŕkať, spievať, čítať knihy... Extrémne bažila po objavovaní sveta a kým nechodila sama, vyžadovala si nonstop asistenciu rodiča. Nikto nám nechce veriť, že sme poznali všetky detské pesničky, už keď mala šesť týždňov. Bez interakcie nevydržala ani sekundu.
Teraz je, našťastie, samostatnejšia a máme tiež obrovské šťastie, že začala veľmi skoro rozprávať. Dokáže povedať všetko, čo si želá, prípadne jej spôsobuje nepohodlie. Takže sme konečne v období, keď cez deň takmer vôbec neplače. Rada sa učí, neustále vymýšľame niečo nové, predbiehame sa, kto ju naučí nové slovo či nejakú zručnosť. No ako vidíte, vôbec nemáme doma veľa hračiek. Je ich skutočne nevyhnutné minimum. Hráme sa väčšinou s bežnými vecami, ktoré má každý doma. Na-príklad navliekame okrúhle chrumky na šnúrku ako korálky, triedime cestoviny – podľa farieb či tvarov, špongiou prelievame vodu z jednej nádoby do druhej a podobne. Rada tiež rozdeľuje bieli-zeň na kôpky podľa toho, komu patrí – tatovi, mame, alebo jej a pomaličky sa učí upratovať. Náš pes napríklad roznáša topánky po byte, Sárka ich ukladá späť do poličky. Keby jej toto ostalo, bola by som najšťastnejšia mama na svete. (smiech)
Kamil: Väčšina mamičiek si uprace, keď dieťa spí. My Sárku do všetkých domácich prác zapájame. Trvá to síce päťkrát dlhšie, ale verím, že vzniká návyk a neskôr sa nám to vráti...
Máte kamarátov, s ktorými si vymieňate skúsenosti?
Kamil: Jedného. (smiech) Každý piatok chodíme spolu aj s deťmi plávať. Alebo si zavoláme a stretneme sa na detskom ihrisku. Má o rok staršiu dcérku, ktorá Sárinku veľmi veľa naučí, pri nej rýchlejšie napreduje. Dievčatá takto spolu objavujú svet.
Vy ste bývalý tenista, aká bola reakcia okolia, keď sa dozvedelo, že ostávate na otcovskej dovo-lenke?
V práci som dal výpoveď už pred narodením Sárky, keďže som pracoval v Trnave a nevedel som si predstaviť, že by som na celý deň odchádzal preč. Rozbehol som penzión, ktorý dnes vedú manažéri, ja len hasím, keď je problém alebo nastavujem stratégie, a keďže nemám prácu na osem hodín denne, môžem si to dovoliť.
Danka: Do Ždiaru chodíme každý mesiac aspoň na týždeň. Dohliadneme na penzión a malej tatranský vzduch prospieva. Musíme však cestovať v noci, keď zaspí. Inak je to veľké trápenie. Cestovanie vyslovene nemá rada.
Ako zvládate prácu?
Na jednej strane mi je ľúto, že nie som so Sárkou, na druhej strane je to pre mňa psychohygiena. Starostlivosť o dieťa je náročná a vyčerpávajúca, možno aj vďaka tomu netrpím syndrómom vyhorenia. Keď prídem z práce, snažím sa Sárke vynahradiť stratený čas a som mamou na 150 percent.
Teraz, keď ste sa stali mamou, nedojímajú vás ešte viac príbehy detí, ktoré nemajú také šťastie ako vaša Sárka? Nemáte problém spracovávať témy detí s ťažkým osudom?
Mám. Obrovský. Ale nie je to len tým, že som sa stala mamou, vždy som bola taká. Veľa ľudí si myslí, že sa na to dá zvyknúť alebo sa časom naučiť od tých správ odosobniť, ale to nie je pravda. Netočím seriály. Sú to skutoční ľudia, ich skutočné trápenia a tragédie. Priznám sa, že si v práci čas-to aj poplačem. Tento rok sme mali napríklad už dva prípady, keď pri požiari zomreli malé deti a mne ešte päť minút pred vysielaním tiekli slzy a nedokázala som to zastaviť.
No ak by som si nepoplakala predtým, nezvládla by som to v živom vysielaní. Režisér ma dokonca už pravidelne upozorňuje na príspevky, ktoré nemám sledovať, aby som to emočne zvládla a podala dobrý výkon. Nielen o deťoch. Mne sa zle spracováva akákoľvek krutosť, no keď niekto ubližuje deťom, starým ľuďom a zvieratám – teda skupinám, ktoré sa nedokážu brániť, je to absolútne neodpustiteľné!
Vedeli ste už pri prvom stretnutí o sebe viac? Že Danka je známa redaktorka a Kamil profesionálny tenista?
Danka: Nie. Kamil cestoval po svete a ja som nesledovala tenis.
Kamil: Stretli sme sa na jednej akcii, kde nás zoznámil spoločný známy.
Danka: To bolo na tom, koniec koncov, najlepšie. Niekedy totiž nespoznáte, či ste zaujali človeka svojou osobnosťou alebo len tým, kto ste. Kamil ma spoznal okamžite takú, aká som. Dokonca bez make-upu (smiech) Mám pocit, že sme si okamžite porozumeli a krásny vzťah máme dodnes.
Nezmenilo sa to ani po narodení dcérky?
Kamil: Samozrejme, že sa zmenilo veľa. Odkedy máme Sárku, vypĺňa nám takmer všetok čas a aj keď večer zaspí, je hlavnou témou našich rozhovorov. Ale aj my sme sa zmenili, veď sme spolu sedem rokov. Stále sa však snažíme držať našu rodinu vo veselej nálade.
Mária Bartalos: Veľmi si to užívam a chcem veľkú rodinu
Vo veselej nálade prebehla aj návšteva u vás doma. Sárinka je spokojné dieťa, ktoré sa od vás veľa učí. Ale čo ste sa naučili pri nej vy?
Danka: Naučili sme sa, že sa dá prežiť aj s minimom spánku. (smiech) Niekedy naozaj rozmýšľam, či sa dá umrieť na vyčerpanie, našťastie to príroda zariadila tak, že vždy, keď som na absolútnom pokraji síl, príde jedna lepšia noc a ja získam energiu na ďalšie týždne.
Ale hlavne musím povedať, že nás život s dieťaťom neskutočne baví. Máme v ňom veľmi veľa lásky a veľa sa smejeme. Je neuveriteľné, čo všetko dokáže vymyslieť 9-kilový človiečik. Náš život určite nie je nudný. Je plný nových zážitkov, nových priateľov a najmä, učíme sa vidieť svet detskými očami. Je to jedno nekončiace sa dobrodružstvo.