Roman POMAJBO: V 50 sa mi narodil syn. S Peťkou sme sa cítili ako pubertiaci - ako to len povieme rodičom?

Renáta Gešvantnerová | 12. Apr 2020
roman pomajbo syn
foto: Daša Šimeková

Roman Pomajbo ešte donedávna tvrdil, že je kráľ, ktorý má doma tri dcéry a jeho životnou rolou je byť ockom. Pred koncom roka zažil aj v tomto smere, ako čerstvý päťdesiatnik, nečakanú premiéru – narodil sa mu syn Eliot.

Ako to Pomajbovci prijali a čo všetko sa v ich rodine zmenilo? 

Plánovali ste syna alebo vám vstúpil do života sám?

Roman: Ja som neplánoval ani jednotku, nie to ešte štvorku. (smiech)

Aký je teda jeho príbeh?

Roman: Po 18 rokoch manželstva sme sa s mojou milovanou ženou rozhodli pre neplánovaný výlet vo dvojici. Prišlo to v období, keď ma zasiahla zmena v divadle, mal som zrazu voľno. O deti bolo postarané a tak sme sadli do auta a vyrazili sme. Sami, bez detí, priznám sa, zaskočilo nás to ticho. Nevedeli sme, kam pôjdeme a kde budeme spať. Pripadalo nám to ako naša svadobná cesta. Vtedy som Peťke hovoril, že keď sa zoberieme, sadneme do auta, vyzlečieme sa dohola a pôjdeme, kam nás nohy zavedú. Teraz to bolo presne tak, akurát, že sme boli oblečení! (smiech) 

Kamarát mi ponúkal ubytovanie v luxusnom zámku, ale moja žena ma pozná, vie, že som stále medzi ľuďmi a ťahá ma to inde. Hovorím jej: „Peťka, máš pravdu, najradšej by som išiel niekam do lesa, kde by sme boli sami dvaja. Predstavujem si chalúpku a pec, do ktorej by som prikuroval. Vidím oheň a teba, ako si čítaš – a boli by sme tí najšťastnejší ľudia na svete.“

Cestou sme sa zastavili u výnimočného maliara, ktorý nám len tak mimo rečou povedal, že jedno z jeho najlepších diel je to, že si ešte po päťdesiatke doprial dcéru. Tento jeho odkaz som pochopil až po všetkých tých udalostiach, ktoré nasledovali. 

Peťka sa po ceste snažila potvrdiť ubytovanie. Bol už večer, začal som byť nervózny, keď nám zrazu konečne zavolali naspäť, zistili sme, že majú obsadené. Majitelia nás však takto neskoro nechceli nechať bez ubytovania a tak nám ponúkli ich druhú chatu pre 16 ľudí. A keďže v nej nikto nebol, museli nám poriadne zakúriť v peci... V peci? Vo vysnívanej peci? Oheň? Bolo to presne to, čo sme si predstavovali.

„Poďte k nám na pohárik.  Bývame s manželkou hneď vedľa,“ – pozvali nás. Slovo dalo slovo a my sme do druhej v noci počúvali ich príbeh. O tom, ako veľmi túžili po dieťatku, a tak sa rozhodli pre adopciu a do pol roka dostali dcérku. Všetko navôkol voňalo bábätkom, na žehliacej doske boli plienky – dokonalá atmosféra šťastnej rodiny. Slzy mi tiekli od dojatia, že som stretol takých úžasných ľudí.

Chytili sme sa s Peťkou za ruky a presunuli sa k vodnej nádrži, v ktorej sa odrážala nočná obloha. Nebo bolo jasné, plné hviezd. Sedeli sme tam v objatí a občas pozreli hore na oblohu... Už vtedy som tam videl toho malého človiečika. Visel tam na hviezde a pýtal sa nás: „Dokedy tu budem ešte čakať? Však sa konečne rozhýbte.“  (smiech) Bol to nezabudnuteľný deň a čarovná noc... Ráno pred odchodom som si ešte zobral malé bábätko do náručia a poďakoval jeho rodičom, akú krásnu budúcnosť mu prichystali. Tak sme sa rozlúčili...

Na druhý deň sme sa zastavili u našej známej, ktorej sme posunuli veci po dcérkach. Zrazu sme v našom kočíku videli ďalšie novorodeniatko. Jeho príchod na svet bol ťažký a náročný. Mali sme slzy v očiach, keď nám ho vyrozprávali. Ďalšie bábätko... a v našom kočíku. Za 48 hodín na výlete s mojou ženou som držal v náručí dve novorodeniatka, ktoré to na štarte nemali najľahšie. Boli to znamenia na našej ceste. Na ceste, na ktorej sme splodili Eliota. Prišli sme domov a povedal som Peťke len tak zo žartu: „Pre istotu si urob tehotenský test.“ (smiech) Ten bol negatívny... 

Ako to celé pokračovalo?

Roman: Prvý raz v živote som išiel na dovolenku k moru s otcom. Nastavil mi tam také zrkadlo, že som sa už tretí deň zahrabával do piesku. (smiech) Ale krásne sme si to užili... Medzitým som volal domov, či je všetko v poriadku. A zrazu sa v telefóne ozvala najstaršia Vivinka: „Maminka má v brušku bábätko, v brušku má bábätko,“ opakovala. Čo? Kde? Daj mi ju k telefónu... Peťa to vtedy zahrala do autu...

Petra: Nechcela som, aby sa to dozvedel takto. A popravde, vôbec som nechápala, ako na to dcéra prišla. Žiadna z dcér ani netušila, že sme mali podozrenie a že sme si už robili jeden test. V ten deň ale ku mne Vivinka prišla, niekoľkokrát sa dotkla môjho bruška a povedala mi, že vie, že je tam bábätko. So smiechom som jej odpovedala, že to určite nie. Priznám sa, natoľko ma vyľakala, že som si v tajnosti urobila nový test. A s prekvapením som na ňom našla dve čiarky... 

Muselo byť náročné udržať v tajnosti, že čakáte štvrté dieťa, až do príchodu Romana.  

Petra: Bolo. Udržať to tajomstvo ďalšie dni... Keď prišiel Roman z dovolenky, chodila som stále za ním a naznačovala, že ho v kúpeľni čaká prekvapenie – a on NIČ.

Roman: Mal som už hlavu inde, o tri dni ma čakala oslava 50. narodenín, hľadal som fotky z detstva, rozkladal ich na posteľ... A Peťka stále dobiedzala, že test je v kúpeľni – nech sa idem pozrieť. Nakoniec som sa teda zdvihol... A keď som tam zbadal tie dve čiarky, zmohol som sa len na:  „Čo budeme robiť?“

Najčastejšia reakcia mužov. Na to sa asi nedá pripraviť, aj keď k tomu všetko smeruje...

Petra: Stál tam vo dverách, vyjavene na mňa pozeral a opakoval: „Čo budeme robiť?“  Zrazu som nedokázala prečítať jeho emócie. Máme tri deti, zodpovednosť veľká, nechcela som ho tlačiť do niečoho, čo by sám nechcel. Bola som pripravená na všetko. Chcela som, aby to bolo spoločné rozhodnutie... Pozrela som na neho: Vieš, sú dva varianty... A on zrazu spustil monológ.

Roman: Ako herec som veľmi čitateľný. Hneď je na mne vidieť, čo si myslím. Ale v tej chvíli som bol úplne vypnutý, Peťka nevedela, čo si myslím. Netušila, či som šťastný alebo smutný.  A potom mi to celé došlo. Osem rokov chodím po celom Česku a Slovensku so svojou humornou one man šou Ocko, kde hovorím o tom, aké je to byť otcom, ako to my, chlapi prežívame a ako to zvládame. Celý môj život je s tým spojený... Dokonca aj predstavenie končí vetou: „No čo, urobíme si ešte jedno...?“ Jasné, že urobíme, veď o tom to celé je – a my sa pýtame, čo budem robiť? Zrazu sme obaja plakali a objímali sa... (Roman má slzy v očiach.)

Petra: Rodina je pre Romana všetkým. Bol by sám proti sebe. Všetko to, čo ľuďom hovorí, vlastne žije... Povedal mi: „Aj keby sme mali piť vodu a jesť suchý chlieb, nejako to dáme.“ Tak som na neho zamilovane pozerala a vravím: „Romi, toto je to, prečo som s tebou... Ty máš stále pocit, že nie si dostatočne veľký chlap. Ale toto ťa veľkým robí...Všetci tí chlapi, ku ktorým vzhliadaš ako k tým „veľkým“, ti nesiahajú ani po členky. Toto je to, prečo ťa milujem.“ Objali sme sa a povedali si, že to dáme...

Ako prebiehal pôrod? Dokázali ste ho aj na štvrtý raz prežívať tak intenzívne a so zatajeným dychom?

Roman: Náš štvrtý pôrod bol najlepší. Nielen preto, že sme vedeli, do čoho ideme. Peťuška je stvorená na materstvo a veci s tým súvisiace, je typická mamina, aj pôrod zvládla na jednotku, ak nie lepšie. Len čo jej zabrala epidurálka, obaja sme si na pôrodnej sále spolu zdriemli... (smiech) Naozaj sme si dobre pospali, až kým neprišla pani doktorka Peťku skontrolovať. „Áaa, maminka je pripravená. Môžeme ísť na to!“ Teraz? Veď sme akurát vstali... A tak sme sa ešte takí ospalí a zívajúci pustili vstúpiť do života nášho Eliota. Peťa si dvakrát kýchla, dvakrát zatlačila a náš syn bol na svete. Je to zázrak, obrovský dar. Na svet prišiel hotový človiečik a pozeral na nás. Štyridsať minút po pôrode som tam už mal celú rodinu, aj dcéry.

Ako zareagovali na bračeka?

Roman: Sú to dievčatká, materský pud majú zakódovaný v génoch. Od prvého momentu sa o neho starajú. Mám doma štyri opatrovateľky, sotva sa k nemu dostanem. Malý má teraz mesiac a zatiaľ som ho prebaľoval len v noci alebo keď sú baby v škole. Takže keď sa chcem presvedčiť, či mám naozaj syna a rozbaliť ho, môžem len vtedy, keď nikto nie je doma.

roman pomajbo syn

Stále nemôžete uveriť, že máte syna? Je to pre muža taká silná emócia? Syn, pokračovateľ rodu...

Roman: Bol som zmierený, že ostanem kráľom s tromi dcérami. A vidíte – mám syna. Každému to odporúčam. (smiech) Nielenže to nanovo reštartuje manželstvo, ale je to aj jeho naplnenie. A vy si to všetko len užívate... Štvrté dieťa už vychovávajú súrodenci... A syn? Teraz ma všetci potľapkávajú – „konečne sa ti to podarilo. Tak si sa dočkal!“ Som spokojný, rod bude zachovaný. A vidím to aj na svojom otcovi, to hrdé „ÁNO, mám vnuka!“ Pre mňa je to len milý bonus k tomu všetkému, pretože ja som bol presvedčený, že to bude dcéra!

Petra: Roman nechcel vedieť, čo to bude. Keďže  som išla na genetický test, dozvedela som sa to už v prvom trimestri. V kolónke pohlavie plodu bolo zrazu MUŽSKÉ. Po tom všetkom, čo sme zažívali, hovorila som si, že to ani inak nemôže byť. Romanovi som poslala mailom vyfotené výsledky z genetiky a začiernila som pohlavie... A zrazu mi volá: „Hm, tak nič, nevadí, zase to bude dievča.“ Pýtam sa ho –  „Podľa čoho si to zistil?“ „No, skúmal som to začiernené miesto, je nejaké dlhé a SYN je len na tri písmená, asi to bude DCÉRA.“ Pýtam sa ho pobavene: „A odkedy sa pohlavie plodu píše SYN alebo DCÉRA? Nie je to náhodou MUŽSKÉ A ŽENSKÉ? A to má rovnaký počet písmen.“ A bol na začiatku...

Dieťa v päťdesiatke však nie je len radosť, ale aj zodpovednosť. Máte občas ako živiteľ rodiny  aj slabšiu chvíľku, keď sa pýtate, ako to zvládnete?

Roman: Áno, moja žena si to užíva a ja mám strach. (smiech) Teda mal som, keď som myslel na to, či zažijem jeho stužkovú, svadbu, deti...  Ale sú to len myšlienky, dajú sa zahodiť a tak si len užívam tú krásu okamihu. Treba žiť v prítomnosti!

Peťa, vzdali ste sa svojich ambícií v prospech rodiny. Teraz ste mamou na plný úväzok. Vždy to tak bolo? Nikdy ste nepocítili rozkol?

Petra: Keby sme s Romanom za posledné tri roky neprešli vnútorným posunom, tak by sa možno toto všetko neudialo. Odjakživa mi ľudia okolo mňa hovorili, aká som pozitívna osoba, aký mám pohodový život a ako mi všetko „samo sebou“ vychádza. Ja som si, naopak, uvedomovala, že to neprišlo len tak, že som si to musela vždy obhájiť, ale tým svojím „pozitívnym“ spôsobom. V čase, keď mala Timejka (tretia dcéra) tri roky, vtedy som zažila vo svojom vnútri rozkol.  

Som kreatívna duša a zrazu som sa cítila svojou rodinou zviazaná, mala som pocit, že by som chcela v živote ešte niečo dokázať, že môj ľudský potenciál nie je  naplnený. Mnohé to zažívame, lebo odmalička počúvame – musíš ešte niečo dokázať – a nepodporuje sa v nás ženskosť. Prirodzená úloha byť ženou a mamou. Pred tými tromi rokmi som sa začala zaoberať sama sebou a pýtať sa – kedy niečo dokážem? Kedy, keď nie teraz...? Chcela som len naplniť svoju vnútornú potrebu.

Minulý rok som mala 40 rokov a tak sme sa s kamarátkami vybrali do Ománu. Každý deň sme spali niekde inde, ráno a večer sme cvičili jogu. Štyri baby v jednom aute. Každý deň sme zažili niečo krásne a fascinujúce. Ten neporiadok, čo som si v sebe za dva roky spôsobila, som si musela upratať... Vnútornú nespokojnosť, že Roman je stále preč a ja som len mama, ktorá varí a perie a rieši manželovu administratívu. Kde je ta kreatívna Petra...? 

Poslednú noc nastal pre mňa v Ománe najdôležitejší moment. Na pláži neďaleko Perzského zálivu nás zavolali domáci, aby sme sa prišli na niečo pozrieť. Zobrali za hrsť piesku a hodili ho do vody. Hladina sa zrazu začala trblietať. Fosforujúci planktón... Kúzlo. A my sme na to fascinovane pozerali... Bola som dojatá tou krásou.

Ráno sme sa balili a kamarátka si povzdychla – „Škoda, že sa musíme vrátiť do tých našich obyčajných životov...“  Aj ona mala v sebe rozkol. Ako žena-matka, ktorá si musí stále niečo dokazovať. A ja jej hovorím: „Vieš čo? Ja som vlastne včera večer na niečo prišla a až teraz som si to uvedomila. Ten planktón, ktorý sme videli a žasli nad jeho jedinečnosťou, máme pred očami každý deň, teda aj doma, len ho nevidíme. My nie sme naučení ho vidieť. Nie sme schopní oceňovať radosť z jednoduchých momentov, ktoré žijeme.“ Prišla som domov a zrazu som si uvedomila, že tá Peťa, ktorá chce ešte stále niečo dokázať – baví ma fotiť, baví ma grafika, maľovanie, učiť sa nové veci... je jedinečná taká, aká je. Uvedomila som si, že pre tú Peťu je najdôležitejšia rodina a deti.

Keby som toto zanedbala, obzvlášť teraz v ich malom veku, a nešla za svojím srdcom, pokazila by som najdôležitejšiu vec na svete. Žiadne dosiahnuté ambície by ma potom nikdy neuspokojili. Uvedomila som si, že tá Peťka, ktorá isto ešte veľa dokáže, musí mať len viac vrások a sivých vlasov... Ten planktón mám doma –rovno pred očami... 

Roman: Keď je žena spokojná, celá rodina je spokojná...

Zmenilo sa niečo u vás doma príchodom Eliota? Čo všetko ste museli prispôsobiť jeho režimu a potrebám?

Petra: Rovno sme do toho vplávali. Tak sme boli všetci natešení z nášho chlapca, z malého bábätka, že to išlo spontánne. Niekedy sa len tak pýtame – kde je, kto ho má?

Roman: Áno, odvtedy je to cirkus a la Pomajbo. (smiech)

Ako zareagovalo najbližšie okolie na správu, že čakáte štvrté dieťa? Neboli viac zaskočení ako vy dvaja?

Roman: Viete, čo bolo najvtipnejšie? My dvaja dospelí ľudia, ja 50-ročný, maminka 40-tnička. A obom nám napadlo to isté: „Ako to povieme našim?“ (smiech)

Petra: Cítili sme sa ako 16-roční pubertiaci – „Och, ako to len povieme mojim rodičom...? A Roman, tvojim?“

Roman: Mali sme záchvaty smiechu. Stále sme to odkladali. Peťa mala výbornú odpoveď: „Vieš čo? My to budeme tajiť. Nikdy to nepovieme!“

Petra: Rodičia sa to vlastne dozvedeli ako jedni z posledných.

A aká bola reakcia?

Prijali to s radosťou, všetko je super, nič iné im ani nezostáva. Už ani nedúfali, že sa dožijú ďalšieho vnuka. Je to pre nich čarovné... Ale veď– dieťa je dar. Poznám veľa ľudí, ktorí by vymenili všetko za to, aby mohli mať bábätko. Berieme to s pokorou a radosťou. Máme šťastie, že máme štyri krásne a zdravé deti... Vážime si to a milujeme tento život.

pomajbo roman štvrté dieťa

Roman, aké máte so synom plány? Na čo sa tešíte? Čo si konečne po troch dcérach doprajete?

Nedávno sa ma pýtal kamarát z Moravy, či budem moderovať ples jeho dcére. Hovorím: „Jasné, keď ty budeš môjmu synovi.“ A on, starý poľovník, vraví: „Roman, my sa o neho postaráme. Už v 5 rokoch dostane vzduchovku, bude loviť... A bude hrať futbal, hokej, kopať do lopty aj korčuľovať... Dáme mu rozmer chlapa, o to sa neboj!“  A bude rozumieť ženám, veď vyrastá rovno so štyrmi... 

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: