Moderátor Tomáš Juríček: Ako rodina dokážeme nemožné
Pri rannej káve sa nám Tomáš prihovára z televíznej obrazovky v Teleráne. Pred pár mesiacmi sa stal otcom a aj keď mu skoré ranné vstávanie po nepokojných nociach s bábätkom už ide ťažšie, ako sám hovorí: „Zvláda to manželka, zvládnem to aj ja.“
Tomáš Juríček
V októbri ste sa stali otcom dcéry, prvých pár ťažších mesiacov vzájomného spoznávania máte za sebou. Aká je dcérka?
Usmiata, vnímavá, plná energie, ktorú odovzdáva aj nám. Je to poklad... Je neuveriteľné, ako dokáže rozžiariť svoje okolie.
Dcérka nesie netradičné meno Samara...
Čo je dnes netradičné a tradičné? To meno sa mi, priznám sa, páčilo už dlhé roky. Samara ešte nebola ani v pláne, ešte za študentských čias som si hovoril, že ak raz budem mať dcéru, bude sa volať Samara. Vyzerá to tak, že som to myslel vážne.
Mária Podhradská (Čačíková): Mamy v nás nechávajú silné odkazy
Na hlave nosí špeciálnu helmičku kvôli deformite lebky. Všimli ste si problém vy, alebo vás naň upozornili lekári?
Všimli sme si to my. Neprikladali sme tomu veľkú váhu. Ale na druhej strane – ako čerství, neskúsení rodičia sme si hovorili, čo ak to je problém? Čo ak to treba riešiť? Pôvodne sme si mysleli, že ide iba o preležaninu, aj napriek nasej snahe ju polohovať. Manželke to ale nedalo a vydupala si vyšetrenie u špecialistu, najskôr v Národnom ústave detských chorôb v Bratislave. Nakoniec sa ukázalo, že preležanina nie je vôbec problémom, ale Samarka má vysoký stupeň deformity lebky. Našťastie sa to dá v jej veku pomerne ľahko – vďaka špeciálnej helmičke, remodelačnej ortéze – odstrániť. Som prekvapený, koľko rodičov vôbec netušilo, o čo ide, keď sme to zverejnili. Som ale veľmi rád, že sa táto téma dostala viac do povedomia. Možno náš príbeh niekomu pomôže.
Ako si Samarka zvykala na nosenie helmy?
Nemala s tým absolútne žiaden problém. Stále sa s Anežkou smejeme, že to my rodičia prežívame horšie ako ona. Bola zlatá, lekár jej ju prvýkrát nasadil na hlavičku a ona hodila taký úsmev, hneď sme vedeli, že nebude mať problém.
Anežka je vašou dlhoročnou partnerkou, dnes aj manželkou. Čo by ste z nej rád uvideli v Samare, keď vyrastie, ktoré Anežkine charakterové črty, schopnosti, odtlačky?
Múdrosť, krásu a dobrotu, ktorá v nej je. Mohla by si od Anež privlastniť aj kus pedantnosti a poriadkumilovnosti. Anežka to perfektne ovláda s číslami – takže aj to by od nej mohla Sami podediť, ja mám s nimi kúsok problém.
Otočme otázku – čo zo seba v dcérke vidíte už teraz?
Hlas ako hrom, najmä v noci. Zatiaľ mnohí tvrdia, že je Samarka takou mojou minikópiou. Verím teda v jej záujme, že sa čoskoro začne podobať na maminku. Ale to umelecké v nej asi je. Krásne reaguje na hudbu, každý deň jej hrám na gitare alebo klavíri a mám v nej najkrajšie publikum. Máme za sebou aj prvú spoločnú návštevu umeleckej vernisáže a mám pocit, že umenie a kreativita jej budú blízke.
Je to krásne vlasaté dievčatko, už jej češete vrkôčik?
To nie, na to je čas, najmä helmičku musí Samara nosiť 23 hodín denne, 7 dni v týždni počas niekoľkých mesiacov. Ale fontánku sme jej už z vláskov spravili...
Máte dvoch krásnych psíkov, Blue je kombináciou austrálskeho ovčiaka a huskyho. Neobávali ste, ako zareagujú na príchod maličkého bábätka, ktoré predsa len ukradne veľa z vašej pozornosti? Psíky zvyknú žiarliť...
Jasné, že sme sa obávali, ale na druhej strane, aj Blue aj Luna sú dobráci... Najskôr Samarku ignorovali, ale dnes sa už vnímajú. Samarka sa na nich dokáže dlhé momenty uprene pozerať a pozorovať. Čoskoro ich bude dávať do pozoru, takže sa majú na čo tešiť.
Stať sa otcom je úplne nový status, ktorý je na celý život a byť otcom dcéry je prudko srdcová záležitosť. Spomínate si na ten pocit, keď ste ju prvýkrát uvideli a privinuli k sebe?
Viete, to je tak. Otcovia, ktorí majú deti a zvlášť dcéry, mi hovorili – vieš, je to veľmi špeciálny pocit, nedá sa to opísať – a mali pravdu. Nedá sa to slovami opísať. Nebudem klamať, spočiatku som bol mierne v šoku – je tu nový človek, dievčatko, maličké a zraniteľné, naše... čo s ňou? Ale postupne to prerástlo do takej formy lásky, o ktorej som doposiaľ netušil. Je to nádhera. Pamätám si to „prvýkrát“. bol som pri pôrode a bol to krásny pocit. Každý otec by to mal zažiť.
Kristína Peláková: To najdôležitejšie je bezpodmienečná láska k dieťaťu
V minulosti sa často skloňoval pojem neprítomný otec, muži zahĺbení prácou a možno aj stereotypom nemali čas na deti v takej miere, ako by bolo vhodné. Dnes sa situácia obracia a otcovia (hádam ich bude čoraz viac) sa hlásia oboma rukami o plnú účasť pri starostlivosti o dieťatko. Akým otcom chcete byť pre Samaru?
Takým, ktorý tu bude pre ňu. Chcem byť jej ochrancom, ale aj priateľom, vzorom, ale aj dôverníkom. Verím, že sa mi to podarí.
Vaša práca vás „vyháňa“ z domu veľmi skoro. Myslím, že toto zaujíma viacerých divákov Telerána – dospávate neskôr cez deň to ranné vstávanie alebo neskôr večer? Dovolí vám dcérka vôbec nerušený spánok?
Nie, nedospávam. Naučil som sa fungovať s množstvom spánku, o ktorom sa hovorí ako o nebezpečnom. Vstávať o tretej ráno a zaspávať pri bábätku, ktoré je každých 15 – 20 minút hore, dá zabrať. Ale dá sa to zvládnuť a keď to zvláda Anežka, zvládnem to aj ja.
Málokto by o vás povedal, že ste kedysi bojovali s nadváhou, ktorá vám spôsobila aj vážne zdravotné problémy. V mladom veku ste prekonali mozgovú mŕtvicu. Človek zrejme po takejto udalosti prehodnotí určité veci. U vás to znamenalo otočku k zdravšiemu životu...
V mojom živote to bol zdvihnutý varovný prst. Sám som si v tom čase neuvedomoval, ako veľmi si ubližujem, muselo mi to ukázať až moje telo. A aj sa mu to podarilo. Človek po takejto udalosti prehodnotí prístup k mnohým veciam. Škoda len, že to musíme zažiť na vlastnej koži, aby sme to pochopili. Ja som to prežil takmer bez následkov, mnohí také šťastie nemajú.
Šport vám pomohol aj „do chomúta“. Povráva sa, že ste Anežku o ruku požiadali v telocvični?
Áno, bolo v našom gyme, počas pravidelnej, každý rok sa opakujúcej charitatívnej akcie. Hlavnou myšlienkou je prekonať sám seba a pomôcť ostatným, ktorí sa nemôžu hýbať tak ako my. Je to náročný workout – 1,6 km beh, 100 zhybov, 200 klikov, 300 drepov, opäť 1,6 km beh a to všetko v 10 kg záťažovej veste. Povedal som si, že ak to dokážem, dokážem už všetko a tak som pred Anežku pokľakol. Bol to krásny moment, zároveň symbolom toho, že aj ja som niekedy zabudol myslieť na seba. Dnes dokážem to, čo bolo pre mňa kedysi nemožné. A verím, že nemožné dokážeme aj s Anežkou a Samarkou ako rodina.
Nech vám to všetkým spolu dobre hrá a ste šťastní, Tomáš. Ďakujem za rozhovor.
Fotogaléria