Dominika Kavaschová: Mám pocit, že mi Maia odjakživa chýbala
Miluje byť videná rovnako, ako miluje byť schúlená na pohovke a ticho sa túliť (alebo nahlas smieškovať) so svojou rodinou. Maia, Danko a Dominika sú zohraná trojka, majú radi život a jeden druhého najviac, ako sa len dá. Dominika čaká druhé bábätko a ich rodina sa čoskoro rozrastie.
S Dominikou sme sa rozprávali, keď bolo druhé dieťatko v brušku ešte tajomstvom. Nielen o túžbe po bábätku, ale aj o novom projekte, hereckom chlebíčku a všetkom, čím žije táto nespútaná mama.
Rozhovor s Dominikou Kavaschovou
Láskavo, prakticky, s pokorou – takto vnímam vašu cestu s Maiou. Rozprávali sme sa takto spolu pred troma rokmi, keď sa dcérka narodila... mám pred sebou dnes inú Dominiku?
Určite áno. Ja mám pocit, že som stále iná. Každým rokom. Niekedy pozerám staré fotky a mám pocit, že pozerám na cudzieho človeka. Niekedy sa nazdávam, že som dnes oveľa silnejšia, odvážnejšia a niekedy zas naopak. Ale rozhodne som sa ako matka ustálila, upokojila, z extroverta sa stal skoro introvert. Už nevyhľadávam stále spoločnosť a Maia sa stala súčasťou môjho života, z ktorej mám obrovskú radosť a napĺňa ma. Stále sa však niekedy zobudím, vidím ju ležať vedľa mňa a hovorím si, preboha, ja som mama… Predstavujem si všetky životné situácie, ktoré ešte budem musieť nejako zvládnuť a búši mi srdce, ale to je život. Neviem si predstaviť, že sa zobudím a som sama a bezdetná. Cítim, že by som nebola naplnená. Kým som Maiu nemala, častokrát na mňa prišiel len tak z ničoho nič pocit smútku a prázdnoty, akoby mi čosi veľmi chýbalo… a hneď to odišlo. Neviem to opísať slovami, došlo to aj v momentoch, keď mi bolo super. Odkedy ju mám, ten pocit sa už nedostavil. Chýbala mi odjakživa.
Ja mám pocit, že tá láska, ktorá nás premohla, keď sme držali svoje deti prvé dni po pôrode, sa zväčšuje, akoby rástla spolu s nimi. Udivujú nás, dojímajú, samozrejme aj vytáčajú, ale dívať sa na tie malé bytosti, ako sa menia, mení aj nás. Čím vás Maia stále dojíma a povedzme aj – čím vás vie poriadne vytočiť?
Maia mi je každým dňom sympatickejšia a tiež ju milujem stále viac a viac. Neskutočne obdivujem jej originalitu, humor, šarm, šikovnosť, inteligenciu, premýšľanie, talenty. Je to malý zázrak a ja sa nestačím diviť, čo všetko už dokáže. Je to moja najbližšia osoba. Samozrejme, že ma vie aj vytočiť, najmä vtedy, keď mi začína pripomínať mňa :) Keď sme mali v škôlke rodičovské, tak som sa v duchu smiala, lebo akoby hovorili o mne. Je to veľmi dominantná osôbka, má podobný temperament a sklony manipulovať s deťmi, ako som mala ja v jej veku. Proste je to taká malá šéfka :) Ale je tiež veľmi priateľská, láskavá, rozumná a neskonale som na ňu pyšná a aj na seba, že som ju už toľko veľa stihla naučiť.
Thomas Puskailer: Každý deň ďakujem za svoju rodinu
Ako si Maia v škôlke zvykla?
Od prvého dňa. Neplakala, miluje to tam, užíva si čas v škôlke. Keď príde sobota, je sklamaná, že tam nejde :) Niekedy rozmýšľam, to je jej doma až tak zle? Páči sa mi, že hneď zapadla, že mi stále o detičkách rozpráva a teší sa z nich. Miluje svoje učiteľky a ja sa vytešujem, že jej je niekde tak dobre aj bezo mňa.
Je to zmena aj pre rodičov - ako ste si zvykli vy?
Ja som si rýchlo zvykla ;) Aj keď prvý týždeň sme s Dankom len pozerali na hodinky, kedy už po ňu pôjdeme. Ale to podľa mňa majú všetci rodičia. Ale Bože, aké je to úžasné, zrazu mať čas pre seba. V kľude písať, pracovať, zacvičiť si alebo len tak stiahnuť za pol dňa svoj obľúbený seriál :) Posledné dve hodiny je mi už smutno a neviem sa dočkať, keď budeme znova spolu. Fascinuje ma, že má už svet, do ktorého nevidím a nie som pri nej neustále. Najprv ma to mrzelo, že neuvidím jej tvár, keď objaví v škôlke čosi nové, ale učí ma to rešpektu voči nej samej a trénujem sa na to, že raz príde čas, keď toho budem vedieť a vidieť z jej sveta stále menej.
Mali ste obavy z návratu pred kameru či na divadelné dosky? Tri roky ste naplno venovali dcérke...
Samozrejme. Je to čudný pocit. Človek stratí mnohé prirodzené sebavedomie. Akoby to zabudol, nevedel. Áno, nevedela som, či ma to ešte bude vôbec baviť, lebo som chcela byť hlavne s Maiou a čas mimo nej v práci mi prišiel nekonečný. Mala som výčitky, prečo nie som s ňou. Ale už je to lepšie, vrátila som sa do divadla aj pred kamery. Ale vnímam to už inak. Priority sa zmenili a na kariérnom úspechu mi aj tak nezáleží. Kedysi som žila len ako herečka makač, ktorý ide a nezastaví sa. Dnes si veľmi dobre uvedomujem, aké dôležité je mať voľný čas a tráviť ho s rodinou.
Vašu hlavu počas materskej zamestnávalo však aj niečo iné - chystá sa veľká vec a to seriál, ktorý vyšiel z vášho pera a hlavy. Môžete prezradiť viac?
Je to seriál o troch ženách, ktoré sú tak trošku stratené. Majú skoro pred štyridsiatkou a trošku im ušiel vlak ich šťastia a príležitostí. Všetkým trom však naraz príde znamenie a začnú sa diať veci, ktoré ich svet úplne zmenia.
Tešíme sa na ženské osvieženie slovenského seriálového sveta. Je to pre vás úplne nová poloha, alebo ste s písaním experimentovali už skôr?
Nie je to pre mňa nová poloha. Teda profesionálne určite, ale písala som, odkedy viem písať. Naši sa práve sťahujú a pri upratovaní nachádzajú rôzne skvosty ako mnou napísané rozprávky a príbehy či poviedky. Vždy som týmto smerom bola kreatívna, vždy ma to bavilo, aj na VŠMU ma na autorskom seminári veľmi chválili, nikdy by mi ale nenapadlo, že by ma to mohlo živiť. Herectvo bolo pre mňa number one. Potom sa pritrafili spev a vlastný album a teším sa, že sa stále moja osobnosť a talenty niekam posúvajú a už aj píšem.
Ako sa materstvo dotklo vašej umeleckej polohy, smerovania? Mnohé mamy vymysleli vlastné podnikanie počas materskej, akoby v nás deti otvorili nejaké skryté svety... vnímate to aj vy tak?
Och, samozrejme :) Mám milión plánov aj na podnikanie, na všetko. Materstvo veľmi inšpiruje. Aj pri písaní mi to veľmi pomohlo. Veď uvidíte, keď to pôjde v telke :) Rozhodne teraz najviac skúseností a pocitov prezentujem v podcaste MaterAmater, kde spolu s Lindou a Lenkou riešime trable a radosti materstva, ktoré nie je vždy easy.
Umelci sú multifunkční – hrajú, spievajú, tancujú, píšu, jednoducho tvoria akoby na všetkých frontoch. Možno sa to dnes od nich očakáva viac ako inokedy, že nestačí len hrať, herec by mal obsiahnuť všetky tieto umelecké prejavy? Alebo je to len o využití príležitostí, aby mohli svoj talent prejaviť naplno?
Vôbec to nie je tak, že herec vie všetko. Ani nemusí. Máme skvelých hercov, ktorí nevedia ani dabovať. Nenapíšu ani primitívnu básničku a je to v poriadku, lebo sú excelentní v herectve. Mám bývalú spolužiačku Annu Novákovú, ktorá vôbec nevedela spievať, keď ju prijali na VŠMU. Niekto by si myslel, že to musí byť podmienka, ale to nie je pravda. Je to výhoda, áno, ale nie podmienka. Anička bola tak výrazná a super, že nemusela vedieť zaintonovať nič. Dokonca svoj spevácky “netalent” neraz využila na javisku a bolo to super. Ja si myslím, že práve naopak, žijeme v dobe, keď sa už neočakáva skoro nič. Možno len dobre vyzerať. Častokrát sa pozerám na nejaký seriál a chytám sa za hlavu, kto tam hrá veľké postavy.
Skôr mám pocit, že sme sa dostali do štádia, keď už môže hrať každý. Kedysi to neexistovalo. Herec musel mať vymakaný rečový prejav, pohyb, hrali ľudia, ktorí mali osobnosť, charizmu a boli talentovaní. Ono je to tak, že čas vždy ukáže, či sa títo ľudia dajú použiť znova a znova a stále prekvapia a naplnia očakávania.
Vy túto domnienku multifunkčnosti ale potvrdzujete. Morena je tiež vaša veľká srdcovka...
Morena je priestor, kde si tiež plním svoje sny. Píšem texty a veľmi ma napĺňa, keď tomu potom Aďka vdýchne hudobnú podobu. Milujem s ňou stáť na javisku a dvojhlasne sa prihovárať nášmu publiku. Cítim, že dokážeme nadviazať s ľuďmi spojenie a vždy je to silné a obohacujúce, s našimi pesničkami sa neskutočne ženy stotožňujú a častokrát počúvame vety ako: ”Vďaka vám som zvládla rozchod”, ”Vďaka vám som pochopila veci”, ”Zažívala som presne to isté, toto mi otvorilo oči”, alebo sa smejú, keďže máme aj vtipné songy a hovoria: ”Tak toto presne poznám.” Neviditeľná žena je hit a s tým sa stotožní ozaj každá žena. Chystáme nové CD, za mňa bude ešte krajšie ako to prvé.
Spieva aj Maia? Mávate doma „rodinné koncerty“?
Maia spieva stále. Nonstop si vymýšľa vlastné pesničky, nemajú hlavu-pätu, ale sú veľmi smiešne. Nádherne intonuje, takže je nám jasné, že talent podedila po oboch z nás, myslím, že to bude čosi, čo ju bude sprevádzať celý život a veľmi baviť.
Máte nejaké obľúbené rodinné tradície alebo rituály, ktoré praktizujete a sú také „vaše“, špeciálne pre vašu rodinu?
Sme radi spolu. Rituály nemáme, ale máme svojský humor, ktorý by niekomu prišiel už totálne cez. Máme spoločný chat mamka, ocko a sestra a to keby niekto videl, čo sme si my schopní poslať a napísať, chytal by sa za hlavu, ale my sa rehoceme. Myslím, že tento spoločný humor je to, čo nás všetkých najviac spája.
Maia bude čoskoro už čoskoro tiež veľká sestra...
Áno, tešíme sa, že Maia bude mať súrodenca. Maia je veľmi spoločenská a detskú spoločnosť vyhľadáva a miluje. Myslím, že bude skvelá sestra.
Hokejista Juraj Valach: Život nie je vždy fér, ale nemôžeme to vzdať
Má to kde „odkukať“. Vaša sestra má tiež malé deti, dokonca dvojčatá a máte skvelý vzťah, bolo to tak vždy? Spojili vás viac aj vaše deti, keď ste obe mamami?
Áno, dobrý vzťah máme podľa mňa odjakživa. Samozrejme, prechádzal si krízami najmä v detstve, keď som žiarlila, alebo v puberte, keď mi pukotalo a bola som nepríjemná, ale vždy sme mali ku sebe blízko. Nemám pred ňou žiadne tajnosti, aj keď teraz veľmi ani nie je priestor niečo preberať, lebo moja sestra je rada, že je :) Je to neskutočná hrdinka a obdivuhodná, silná žena. Úžasne to zvláda a popri troch malých drobcoch má navarené a vyzerá vždy upravene a krásne. Klobúk dolu.
Čo ste si obe zobrali z výchovy vašich rodičov, čo uplatňujete a vravíte si – „už som ako naši“... (možno v dobrom aj zlom)
Humor, lásku, obetu, nehu, odovzdanosť. Sestra ako detská psychologička je aj viac akoby pokojnejšia. Ja častokrát vybuchnem, neviem sa až tak kontrolovať ako ona. Mnohé veci sa snažíme robiť inak, avšak ja si myslím, že každý rodič sa snaží robiť to najlepšie, ako dokáže, ale všetci zlyhávame… a je to v poriadku, dôležité je sa ospravedlniť aj malému dieťaťu. A to robím vždy.