Thomas Puskailer: Každý deň ďakujem za svoju rodinu
Jeho široký úsmev a šarmantný prízvuk vás odzbrojí. Thomasov neopakovateľný prejav je povestný a ľudia sa v jeho spoločnosti cítia dobre. "Som vďačný za ten zázrak. Ďakujem, že je všetko toto možné,“ konštatuje na margo svojej čoskoro päťčlennej rodiny.
Thomas Puskailer: Každý deň ďakujem za svoju rodinu
Thomas, vaša rodina sa o pár mesiacov rozrastie o ďalšie dieťatko... Ak by vám niekto pred pár rokmi povedal, že budete otcom troch detí, potešili by ste sa? Bola veľká rodina vaším snom, bola vo vašich plánoch?
Keby nám niekto povedal, že budeme rodičmi troch detí, boli by sme šťastní. Vždy sme to tak s Abbie mali, ja som chcel byť otcom a ona mamou. O ďalšom bábätku sme sa aj rozprávali, ale bolo prekvapením, keď Abbie otehotnela. Keď po niečom túžite a ono sa to aj stane, je to také neskutočné.
O manželke hovoríte stále s láskou a rešpektom, je to éterická žena. Ako ju vidíte teraz už ako matku?
Je úžasná v tom, ako všetko zvláda. O deti sa staráme sami dvaja, moja mama je v Nemecku, Abbiena v Anglicku. Je veľmi trpezlivá a deti vychováva veľmi prirodzene s láskou a pokorou.
Čím deti obohatili váš vzájomný vzťah?
Deti nás naučili, čo je láska v rodine. Mali sme sa radi my dvaja a potom prišli deti, najprv jeden syn, potom druhý a teraz čakáme ďalšie bábätko... Život nám cez naše deti ukazuje, že môže byť ešte krajší a lepší.
Obaja ste umelci, zaujíma ma, či sa tak trochu bohémske videnie života odráža aj pri výchove – ste prísni rodičia?
Snažíme sa o balans. Máme nastavené hranice, ale deti sú, samozrejme, súčasťou našich životov. Cestujeme s nimi všade, ukazujeme im to, čo robíme – divadlo, televíziu, hudbu, umenie, farby. Radi sme aj v prírode a pozorujeme, ako rastú stromy a fungujú obyčajné veci. Tým, že sú súčasťou našich životov, sa rozširujú ich obzory. Aj mňa a Abbie nechali rodičia robiť to, čo sme mali radi, mali sme aj určitú slobodu a toto by sme radi odovzdali aj našim deťom. Ale zároveň musia mať hranice a vedieť povedať prosím, ďakujem... byť jednoducho slušní ľudia.
BEKIM AZIRI: Dokážem byť skvelý otec, aj keď mi nohy nefungujú
Vaša kolegyňa vám na správu, že sa stanete tretíkrát otcom napísala výstižne: „Čím viac Puskailerovcov na tomto svete, tým bude krajší.“ Naozaj pôsobíte tak pohodovo, šťastne, energicky... Tak neslovensky, povedala by som. Čím to je?
Ó, áno, ďakujem. Ja a Abbie my sme precestovali celý svet, doma sme tam, kde momentálne sme a teraz sme na Slovensku. Viete, my si doma robíme, tvoríme šťastie a dobrú náladu a pohodu, ktorá potom vyžaruje aj navonok a ľudia nás tak vnímajú. Deti sú ako špongie, keď nás vidia šťastných, aj chlapci sú šťastní a potom to dávajú do sveta...
Vidíte sa v chlapcoch? Sú Noah a Jesse „po vás“?
Áno, sú. Sú naším zrkadlom, ale zároveň sú sami sebou, majú svoje individuálne charakteristiky, povahy... Jesse má dva roky a Noah päť, každý z nich je iný a niekedy sa neviem dočkať, kým vyrastú, som zvedavý, akí budú... No na druhej strane si hovorím, že čas letí, o chvíľu budú dospelí, musím si ich teraz vychutnať. A navyše, o chvíľu tu bude s nami tretie dieťatko, tak si to ešte viac uvedomujem.
Praktizujete doma bilingválnu výchovu?
Áno. Ja hovorím s chlapcami po slovensky a mamina po anglicky. Chce to veľa disciplíny, na začiatku to bolo pre mňa dosť ťažké, lebo s Abbie hovorím anglicky a na deti som prepínal do slovenčiny. Ale je úžasné, ako sa vedia zorientovať a rozlišovať jazyky, menia ich automaticky podľa toho, s kým sa rozprávajú. Chodia do štátnej škôlky a hovoria po slovensky lepšie ako ja.
Patríte k otcom, ktorí si nenechali ujsť pôrod, prestrihli ste aj pupočnú šnúru... Čo to urobí s mužom?
Áno, to je niečo, čo ak majú muži možnosť zažiť, nech si to nenechajú ujsť. S úžasom som pozeral na ženu, na to, čo prežíva, prestrihol som pupočnú šnúru... Je to niečo medzi nami. Moja žena je pre mňa všetko a vidieť to, čo dokáže a prežívať to s ňou, je pre mňa úžasné. Aj pri treťom bábätku by som chcel byť pri pôrode. Obohatí ma to aj ako otca, je to niečo, o čom sa môžem rozprávať so svojou ženou aj s deťmi. Že som tam bol, keď sa prvýkrát nadýchli. Je to krásne.
Trávite s rodinou toľko času, koľko by ste chceli?
Ja si s Abbie sadnem na začiatku týždňa a povieme, kto kedy a kde potrebuje byť, vrátane detí. Keď viem, že mám ranné vysielanie a vstávam o 3.00, tak ich Abbie zavezie do škôlky a ja ich viem vybrať zo škôlky. Na druhý deň je to naopak, ako kto môže. Nemám prácu od 9.00 do 17.00 každý deň, stále je to iné, ale vieme si zorganizovať čas.
Ste známa tvár, váš prejav je neopakovateľný a originálny... Je z pohľadu vašej kariéry všetko tak, ako ste si predstavovali, alebo máte ešte plány, ktoré by ste chceli zrealizovať?
Ďakujem za váš kompliment. Som spokojný, kariéra je dôležitá, ale rodina je číslo jeden. Robím to, čo ma baví a čo robím rád, mám aj plány, ale o nich teraz ešte nebudem hovoriť a rovnako aj Abbie – chce maľovať, vystavovať, vzdelávať sa a ja ju v tom podporujem. Deti to vidia, sledujú nás a keďže ich často berieme so sebou, vidia, že nás práca baví a to je podľa mňa skvelý odkaz aj pre ich budúcnosť.
Mama 8 detí Nika Macinská: Nároky na mamy sú obrovské
Balansovať medzi potrebami rodiny a práce nie je vždy jednoduché a často musíme robiť kompromisy. Je to za vás v poriadku? Podriadiť pracovné záležitosti rodine, alebo naopak...
Vždy sa so ženou o všetkom porozprávame, nemáme čas na to, aby v nás niečo rástlo nevypovedané, takže sa vieme dohodnúť. Komunikácia je to, čo je základom nášho vzťahu. Nerobíme kompromisy, dohovoríme sa, kto čo potrebuje. Tak, aby boli obe strany spokojné.
Keď sa dívate na svoju rodinu, čo si tak v duchu hovoríte? Poviete si: „Thomas, si šťastný chlap! alebo Thomas, toto si si zaslúžil. Alebo...?
Čo si hovorím? Že som vďačný za ten zázrak, že môžeme byť zdraví, šťastní, že mám rodinu, manželku a deti a ďalšie dieťa na ceste. Ďakujem, že je všetko toto možné. Vidíme, že dávame deťom toto šťastie a verím, že si ho zoberú do života a naučia to aj svoje deti. Že môžu byť šťastní. Že môžeme byť spolu a spolu tvoríme túto krásu – rodinu a vzťahy. A ak inšpirujeme aj ľudí okolo nás, budem rád.