Tokofóbia: Museli ma ubezpečiť, že porodím sekciou
Keď som začala dieťa fyzicky cítiť, bolo mi to nepríjemné. Bola som naštvaná na prírodu, že je to tak nespravodlivo zariadené, že všetko musí znášať žena. K dieťaťu som nemala takmer žiaden vzťah.
Pre bežného človeka je veľmi ťažké predstaviť si akýkoľvek chorobný strach. Strach takých rozmerov, ktorý ochromuje človeka. A pritom je prirodzený – všetci ho poznáme v nejakej podobe. Každý má svoju mieru strachu a sú situácie, keď si myslí, že jeho obavy sú väčšie ako u iného človeka.
Ja sa napríklad bojím lietať. Bojím sa natoľko, že si dávam vyššiu dávku liekov pred letom, niekedy plačem, fantazírujem. Ale považujem to za „normálny“ strach. Neviem si predstaviť tú úroveň – tú psychickú bolesť – keď je už nejaký strach chorobný.
O tokofóbii som sa rozprávala s mamičkou Nikol.
Bojím sa pôrodu: Príbeh Barbory
Nikol, zistila si, že máš chorobný strach z pôrodu, až keď si začala pomýšľať nad dieťatkom?
Celé roky som vravievala, že som divná, že sa vo mne neozýva žiaden materinský hlas ani nič podobné. No nepociťovala som vážne znepokojenie. Pred pár rokmi som sama v sebe preskúmala hlbšie (ne)potrebu mať dieťa a uznala si, že som vo svojom živote videla priestor pre potomstvo skrze očakávania spoločnosti. Z môjho vnútra nikdy úprimne nevychádzala potreba mať dieťa, nepovažovala som svoj život či vzťah nenaplnený bez dieťaťa a dokázala som si predstaviť zostarnúť bez potomka. Až počas môjho prvého tehotenstva som natrafila na článok, v ktorom boli spísané symptómy pre tokofóbiu, a vtedy som spoznala názov svojho problému.
Čo toto ochorenie spúšťa? Napríklad stres alebo trauma? Alebo sa s tým človek jednoducho narodí?
Človek sa údajne rodí iba s dvomi strachmi – strach z výšok a z nadmerného hluku, takže podľa toho som tokofóbiu získala. Kde presne pramení, úplne neviem. Viem však, že som vždy pociťovala úzkosť, keď som počúvala, či už od žien vo svojom okolí alebo aj v médiách o traumatických pôrodných skúsenostiach. Tiež mám zdravotnícke vzdelanie, vďaka ktorému som v čase dospievania študovala aj o komplikáciách novorodencov, čo ma možno tiež ovplyvnilo.
Môže za tým byť aj traumatický zážitok niektorej zo žien z našej rodiny, že sa na mňa preniesol. Dodnes nepoznám presnú príčinu a neviem, ak by som ju aj poznala, či by to niečo zmenilo. Na mojej terapii, ktorú stále podstupujem, som nedávno zistila, že sa necítim komfortne v situáciách, ktoré sú mimo moju kontrolu, a ktoré ovládnuť ani nedokážem – a pôrod má z veľkej časti práve takúto charakteristiku. Takže príčina môže byť aj tam. No aj toto som musela nejako nadobudnúť. Uvidím, či sa mi nakoniec podarí vypátrať presný dôvod.
Ako sa u teba prejavuje tokofóbia?
U mňa to bolo dlhodobé vyhýbanie sa tehotenstvu. Keď už to prišlo, mala som depresívne myšlienky, akoby sa môj život končil. Pocity, ako keď musíte skočiť bungee jumping proti vlastnej vôli. Predstava, že sa u mňa začal prirodzený pôrod s kontrakciami, mi spôsobovala mdloby a bolo mi do plaču. Niektoré ženy dokonca odmietajú styk so svojimi partnermi, pretože sa boja otehotnenia a pôrodu. Toto sa mne, chvalabohu, nestalo.
Ako si „prežila“ tehotenstvo?
Tehotná som bola dvakrát a bolo to dosť rozdielne. Prvé tehotenstvo bolo pre mňa menšie peklo. Trvalo pár týždňov a pociťovala som všetko, čo som už popísala. Keď mi gynekológ na kontrole oznámil, že plod sa nevyvíja a odumrel a mám čakať silnejšiu menštruáciu, tak sa mi neuveriteľne uľavilo a vrátil sa mi elán do života. Druhé tehotenstvo prišlo o tri mesiace na to a pocity som mala už iné. Som presvedčená o tom, že mi v tej situácii najviac pomohol môj empatický gynekológ, ktorý ma celé roky predtým ubezpečoval, že keď už to príde a budem tehotná, porodím sekciou. Na toto som sa pri druhom tehotenstve dokázala upnúť a začať ho brať od začiatku inak ako to prvé.
Znamená to, že si ovládla svoj strach z pôrodu?
Čiastočne. Nemalo to vplyv na fakt, že som veľmi citlivo a s hnevom prežívala to, ako sa ma tehotenstvo fyzicky dotýka. Nemala som žiadne komplikácie, no bolo mi nepríjemné uvedomovať si, že vo mne rastie iný organizmus. Keď som začala dieťa fyzicky cítiť, bolo mi to nepríjemné. Bola som naštvaná na prírodu, že je to tak nespravodlivo zariadené, že všetko musí znášať žena. K dieťaťu som nemala takmer žiaden vzťah. Aj v čase, keď sme už vedeli, že čakáme dievča a mali sme vybraté aj meno, pre mňa to bolo stále iba „to” dieťa. Netešila som sa na dni, keď už bude s nami. Mala som strach, že budem svoj nový život nenávidieť. Že budem chcieť vrátiť čas a žiť tak ako predtým. Že si s dcérou nevybudujem vzťah. Že ju budem viniť za svoje trápenie. A skrze všetkých týchto pocitov som sa neuveriteľne bála popôrodnej depresie.
Aká terapia ti pomohla?
Mojou „terapiou” bola istota. Istota, že pôrod prebehne tak, ako som to potrebovala.
Riadnu terapiu som počas tehotenstva nestihla podstúpiť. To som si v úvode svojho tretieho trimestra aj začala veľmi vyčítať, že som sa uspokojila s ubezpečením môjho gynekológa, ktoré mi však v praxi neprinieslo žiadnu záruku. Pôrodnica, ktorú som si pôvodne v Bratislave vybrala, vyžadovala indikáciu na sekciu kvôli tokofóbii na papieri. A vtedy sa začali moje najväčšie stresy a úzkosti, pretože som stratila tú stabilitu a istotu, ktorá mi pomáhala zvládať dovtedy celé tehotenstvo. Takže až vtedy som začala oslovovať psychiatrov s prosbou o pomoc. Hneď ako som mala papier, opäť som bola pokojnejšia.
Spomínala si, že si prežila úzkostný záchvat. Čo ho spôsobilo?
Môj stav sa zhoršil po prvej návšteve pôvodne vybranej pôrodnice, počas ktorej som sa dozvedela, že síce u nich môžem rodiť sekciou, no nedokážu mi vytvoriť ostatné podmienky, ktoré som pri pôrode potrebovala. A to napriek informáciám dostupných na internete. Vtedy som prežila svoj prvý úzkostný záchvat. Druhý mi spôsobila odpoveď z ďalšej pôrodnice, kde prakticky moju diagnózu a indikáciu na sekciu vysmiali a bolo mi oznámené, že mám u nich dvere otvorené, keď sa rozhodnem rodiť vaginálne. Toto bol aj impulz, prečo som sa následne rozhodla o svojej ceste verejne hovoriť. Považujem za absurdné, aby šiel lekár proti lekárovi. Aj teraz, keď si spomeniem na tie slová a situáciu, v akej som sa následne ocitla, sa mi rozbúcha srdce a je mi ťažko. Cítim traumu a to som do tej pôrodnice ani nevkročila. Taký nepríjemný zážitok neprajem žiadnej žene. A už vôbec nie takej, ktorá je v posledných týždňoch tehotenstva.
Pokoj som nadobudla opäť, až keď som mala istotu, že môj pôrod prebehne v súlade s mojimi potrebami. Vďakabohu sme s manželom našli takú pôrodnicu.
Zaniká problém po pôrode alebo má nejakú pokračujúcu formu?
Môj strach z vaginálneho pôrodu je stále rovnaký. Nedokážem si predstaviť, že by som to mala prežiť. S najväčšou pravdepodobnosťou by skončil aj tak akútnou sekciou.
Ako si sa nakoniec cítila po pôrode s bábätkom v náručí?
Pred pôrodom sme sa dohodli s mojím psychiatrom, že ak by sa u mňa prejavila popôrodná depresia, tak ho mám na telefóne. Táto istota mi tiež veľmi pomohla, pretože som sa depresie vzhľadom na moje prežívanie tehotenstva naozaj veľmi bála. S tokofóbiou je totiž väčšie riziko jej vzniku. A aj preto mi tak veľmi záležalo na tom, aby sme si s dcérou začali budovať puto a vzťah od prvých okamihov jej života. Pretože bonding a eliminácia separácie dieťaťa od matky sú značnou prevenciou vzniku popôrodnej depresie.
Chvalabohu, moje obavy sa nenaplnili, no nebrala som a ani dnes to neberiem ako niečo, čo sa udialo automaticky. Sme spoločne s manželom presvedčení, že je to najmä vďaka priebehu pôrodu, počas ktorého nechýbal kratší bonding s prvým prisatím už na sále a následne aj po presune zo sály na oddelenie bola dcéra neustále pri nás. Emócie, ktoré sa vo mne dostavili po pôrode, ma priam šokovali. S manželom sme sa na ňu celé dni dívali a vo mne sa na asi druhý či tretí deň ozvali až výčitky, aký chladný som mala voči nej vzťah, kým sa narodila a že je tak tichučko a veľa spinká, aby som sa ju nebála vziať domov.
A ako to bolo s dojčením? S tým majú mnohé mamy, najmä prvorodičky, problém.
Dojčenie ma nikdy nelákalo, netušila som, či to skrze moje vnímanie tehotenstva bude únosné, keďže sa to opäť malo týkať môjho tela. Laktačná poradkyňa ma upozornila, že sa môže stať, že to nebudem dobre znášať a ak by sa tak udialo, netreba to siliť, keďže to opäť môže prispieť k rozvoju popôrodnej depresie. Bola som však napriek tomu rozhodnutá to skúsiť, aspoň ako satisfakciu, že dcéru nedokážem porodiť vaginálne. Nakoniec, napriek mojej nulovej príprave pred pôrodom, úspešne dojčím dodnes. Dcéra má už 10 mesiacov a som za to vďačná, hoci to pre mňa nie je žiadna slasť, ako pre iné mamičky. Vnímam to ako úžasnú a praktickú pomoc, vďaka ktorej je pre nás mnoho vecí doma jednoduchších, napríklad cestovanie.
Zažila si kvôli svojej diagnóze aj hejty, keď ti na sociálnej sieti „vysvetľovali, že si vymýšľaš a nevieš čo od dobroty“?
Tým, že môj príbeh zdieľam prevažne medzi svojimi priateľmi a nemám až taký verejný dosah, tak hejty som zatiaľ nezaznamenala, no je mi jasné, že to môže prísť. Mojím zámerom ale nie je vysvetľovať a obhajovať sa pred takými ľuďmi, u ktorých by to aj tak najskôr nemalo zmysel. Cieľom je otvárať túto tému kvôli ďalším ženám, ktoré majú pocity ako ja.
Považujem za dôležité o tom hovoriť. Pôrod je okamih, ktorý mení život. Navždy a nezvratne. Je to okamih, keď je žena najzraniteľnejšia v celom svojom živote. Ak však na to má podmienky, dokáže v sebe nájsť tú najväčšiu silu.