Na vlastnej koži: Dcérka sa mi takmer ZADUSILA!
Každá matka sa snaží ponúknuť svojmu dieťaťu to najlepšie. Ja nie som výnimkou, ani moja svokra nie...
Poznáte ho. Červené, žlté, rôznej odrody, s vynikajúcim účinkom na trávenie. JABLKO.
Zdravé, ale aj nebezpečné
Keď mala naša Alžbetka 8 mesiacov, babku napadlo nakŕmiť moje nemluvňa kúskami jabĺčka. Vtedy som si ešte dostatočne neuvedomovala, že malému dieťaťu treba podať ovocie rozmixované, prípadne nastrúhané. Trochu sa ale čudujem, že to nenapadlo ani mojej svokre, inak skúsenej a modernej žene.
A vtedy sa to stalo. Dcérke zabehlo. Veď to poznáte. Pod slnkom hádam niet matky, ktorá by aspoň raz v živote neriešila tento problém. Áno, viem čo treba robiť (teraz čítajte hlavne vy, prvorodičky). Prevrátiť dieťatko hore nohami a búchať, kým potrava nevypadne. Alebo stisnúť silno pod rebrami, čím sa vytvorí podtlak a kúsok neposlušnej potraviny vybehne späť.
Prvá pomoc pri život ohrozujúcich stavoch
Lenže toto bolo iné. Robili sme, čo sme mohli a Alžbetke sa neuľavilo. Ľudia moji, to bol pohľad. Dáviace sa dieťa, ktoré ledva dýchalo, resp. len tak-tak sa nadýchnuť stihlo, pretože jablko, ktoré sa zjavne niekde „zaseklo“, mu dýchanie obmedzovalo.
Pediatrička nepomohla!
Bolo to strašné. Naša duchaprítomnosť nám obom poradila nasadnúť rýchlo do auta a bežať k obvodnej doktorke. Na moje prekvapenie nám však nepomohla. Keby len to. Namiesto toho, aby som sa upokojila, som pri jej ležérnom a nikam sa neponáhľajúcom spôsobe výkladu poriadne znervóznela. „To musíte do nemocnice, má to tam niekde prilepené“, povedala kľudným tónom a mňa šľak triafal.
No nič, do mesta to máme cez 20 km, čo nie je žiadna sláva. Svokrin opatrný spôsob jazdy ma tentokrát doháňal do šialenstva, takže som jej poradila, aby šla na červenú (čo bol veľký risk). Všetko hralo proti nám, bratislavské zápchy tiež. Myslela som, že zošaliem. Mala som sto chutí vystúpiť z auta a nechápavým šoférom, nereagujúcim na naše gestá a prosby ukázať malé nevinné vracajúce batoľa. Alžbetke vôbec nebolo lepšie.
Pri každom dávení som mala pocit, že sa už nenadýchne. Čo bolo horšie, začala z nej vytekať aj krv. Na bavlnenej plienke, ktorou som jej utierala ústočká, už nebol kúsok čistého miesta.
Strach o život dcérky
Bezmocnosť, ktorú som v týchto chvíľach pociťovala, by som už nikdy nechcela zažiť. S Božou pomocou sme dorazili na prázdnu chodbu nemocnice. Nemala som komu povedať, v akom stave je moja dcéra. Tak som na chodbe kričala, či tam fakt nie je niekto, kto by nám pomohol. Naveľa nás ktosi poslal na detské. V to doobedie tam pobehovali praktikantky.
Nevedela som, nakoľko je moja obava o Alžbetkin život oprávnená. Asi som sa bála až príliš, lebo ostatní mali zjavne dosť času. Na vysvetľovanie, vyskúšanie v praxi (žiaľ, na mojom dieťati). Ach, jaj, no, veď aj oni sa musia naučiť. Nasledovala diagnóza a konečne nejaké riešenie. Alžbetka to mala načasované. Asi po hodine neustáleho dáviaceho cirkusu sme našli kúsok vykašľaného jabĺčka v plienke. Aj tak pre istotu urobili bronchoskopiu, aby sa utvrdili v tom, že v dýchacom ústrojenstve je všetko čisté.
A teraz to najdôležitejšie – odkaz všetkým mamičkám, ktoré sa bránia tomu, aby zavolali sanitku. A ktoré sú nebodaj ako ja – že majú obavy, či sanitka nepríde „zbytočne“, že sú si isté, že to zvládnu samy. KEĎ IDE DO TUHÉHO, NAOZAJ NETREBA NA NIČ ČAKAŤ! A ja len môžem byť šťastná (a to verte, že som), že všetko dobre skončilo. Prajem vám všetkým čo najmenej takýchto nehôd!
Leto a úrazy. Kedy privolať záchranku?