Zážitkové rodičovstvo alebo Ako byť lepším rodičom…?
Výchova je téma, o ktorej by sa dalo písať nekonečné množstvo strán. A to, že vôbec nie jednoduchá, môže konštatovať snáď každý jeden rodič.
Ako veci v pohode zvládať a ako naštartovať v sebe úlohu “lepšieho” rodiča, to sú otázky na dve dámy. Soňa Pekarovičová, špeciálna pedagogička a Táňa Klempová, psychologička. Zaujímavé rady, ktoré možno pomôžu aj vám.
Prečítajte si: Výchovné štýly v rodine: akou cestou vediete vaše deti vy?
Problémov v rodine môže byť veľa
Obe pracujete s ľuďmi, predovšetkým s deťmi a ich rodinami. Zameriavate sa na riešenie problémov a komplikácií, ktoré nezriedka vznikajú vo vzťahu RODIČ – DIEŤA. Čo konkrétne je stredom vášho záujmu?
Soňa: Ja mám vyštudovanú špeciálnu pedagogiku a venujem sa dvom oblastiam. Už niekoľko rokov sa venujem deťom s poruchami učenia, diagnózou ADHD, teraz najmä prevencii týchto porúch.
Druhou oblasťou je pomoc pri problémovom správaní detí aj formou kurzov rodičovských zručností. Často sa počas mojej práce stane, že nastanú situácie, kedy len obyčajný tréning zručností nestačí a je potrebné zájsť ďalej a hľadať príčiny problémov.
Táňa: Ak nastane situácia, že rodič sa napriek snahe nevie posunúť ďalej, prichádza ku mne. Ja sa ako terapeutka venujem práve odkrývaniu prekážok, ktoré hlbšie zasahujú fungovanie rodičov a ktoré si rodič často môže uvedomovať iba hmlisto.
Problémov môže byť mnoho – problémy v manželstve, nevyjasnené vzťahy z pôvodnej rodiny, ktoré prenášame aj na svoje deti, nespracované traumy z predchádzajúcich potratov alebo z predčasného pôrodu, vlastné nespracované straty.
Výchova podľa príručky
Existuje účinná výchovná terapia? Ktorá to je?
Rodičia, ktorí vyhľadávajú vašu pomoc si sami uvedomujú akúsi nepohodu, prípadne bezmocnosť či vlastné zlyhanie vo výchove. Existuje predsa toľko rôznych teórií, návodov, kníh a inej literatúry o výchove. Prečo mnohým rodičom nefungujú, resp. nezaberajú na deti?
Soňa: Techník a kurzov rodičovstva je naozaj nespočetne veľa. Často však nefungujú práve preto, lebo ich rodičia nevedia správne používať alebo ich berú až príliš technicky.
Používajú ich v nesprávnej situácii, krátko alebo vynechajú jej dôležitú časť.
Niekedy rodičia očakávajú, že techniky dokážu ovládať deti, aby robili len to, čo rodičia od nich chcú. Práve tu nastáva veľké neporozumenie. Techniky neslúžia na ovládanie detí. Oni sú pomocníkmi pre rodičov ustáť ťažké výchovné situácie.
Tak, ako sa manažéri učia komunikačným zručnostiam, tak sa rodičia môžu učiť rodičovským zručnostiam. Výsledky takéhoto učenia sú podobné. Pomôcť zefektívniť riešenie komplikovaných situácii, využívať nástroje, ktoré sedia ich deťom a nadobudnúť dobrý pocit zo seba ako rodiča.
Rodičia málo doceňujú význam neverbálnej komunikácie. Vety kričia z diaľky, pri rozhovore nie sú s dieťaťom zoči voči a málo pracujú s tónom hlasu.
Prečo často nefunguje napríklad zadávanie hraníc deťom? V čom ako rodičia robíme chybu?
Často diskutovaná téma zadávania hraníc zväčša nefunguje, pretože rodičia málo času venujú uznaniu emócií alebo túžby dieťaťa.
Aby bola táto metóda účinná, musí ísť cez tri kroky.
- oslovenie emócie alebo túžby dieťaťa,
- zadanie hranice
- danie na výber z možností.
Konkrétny príklad zadávania hraníc
„Miško, viem, že by si sa chcel ešte hrať, ale už musíme ísť domov. Ak chceš môžeš sa ešte raz šmyknúť alebo ideme hneď. Čo si vyberieš?“
V tomto bode čakáme na odpoveď alebo reakciu dieťaťa. Opakujeme to maximálne 3krát, viackrát to nemá zmysel. Pri opakovaní viac využívame neverbálnu komunikáciu a zdôrazňujeme reflektovanie. „Vidím, že veľmi chceš ostať, ale...“ a dopovieme to, čo prvýkrát.
„Veľmi sa Ti tu páči, ale...“ Ak dieťa nereaguje tak nastáva „tvrdšie zadanie“. „Miško, ak si vyberieš, že nejdeš so mnou domov, vyberáš si, že Ťa odvediem z ihriska.
Ak si vyberieš, že ideš so mnou domov, vyberáš si, že sa ešte raz môžeš šmyknúť. Čo si vyberieš?“ Má význam dávať vo výbere možnosti, kedy dieťa pocíti dôsledok „tu a teraz“.
Dôsledky typu, „celý týždeň nebudeme chodiť na ihrisko“ alebo „už nikdy s tebou nepôjdem von“ sú neefektívne, nereálne alebo zbytočne prísne.
Táňa: Z môjho pohľadu je jedným z najväčších problémov aplikovania týchto dobrých rád vo výchove postoj rodiča: "mal by som", ktorý často vedie k obviňovaniu sa rodiča zo zlej výchovy a nadobúdania pocitu viny.
Rodičia by sa vo výchove mali viac spoliehať na svoje city a pocity. Prirodzene, každá mama chce pre svoje dieťa to najlepšie. Je potrebné menej veci analyzovať, možno menej čítať a najmä menej hovoriť “mala by som”.
Druhou rovinou tohto "mala by som" prístupu je, že rodič často v najlepšej viere popiera svoje vlastné pocity, čím mätie aj dieťa.
Napríklad dieťa maminu niečím naštve, tá si však spomenie, že čítala v dobrých radách, že dieťaťu sa nedáva najavo svoj hnev, lebo hnev rodiča je preň rozrušujúci. Preto svoj hnev potlačí a začne dieťaťu racionálne vysvetľovať a argumentovať.
Dieťa je však zmätené – vníma hnev u matky, no jej prejav vôbec nie je v súlade s tým, čo sa deje. Na jednej strane nemá šancu naučiť sa, aké jeho správanie vyvolá pocity v okolí, na strane druhej vidí vzor toho, že niektoré emócie a pocity sú tabuizované, čím si zadáva na problémy v dospelosti.
Ako majú rodičia ukázať deťom hranice?
Ako môže rodič odstrániť svoje výchovné nedostatky?
Vysvetlime si nakonkrétnej situácii, ako vyzerá vaša práca s rodičom. Ja som mama dvoch malých detí, milujem ich nadovšetko, ale mojou slabou stránkou je, že často kričím. Prekáža mi to a chcem s tým niečo robiť. Viem, že by som to mohla ustáť aj lepšie.
Táňa: Keď príde klient ku mne s nejakým svojim problémom, na prvých sedeniach sa ho dôkladne vypytujem na okolnosti, jeho prežívanie, pocity. Už toto samo o sebe je niekedy pre rodiča veľkou úľavou. Hľadáme zdroje, ktoré má rodič k dispozícii a mohli by mu pomôcť.
V ďalšej fáze pracujeme s pocitmi, ktoré sú prítomné na sedení tu a teraz. Napríklad prichádzate na stretnutie po náročnom ráne s deťmi, neskoro, naštvaná na ne, naštvaná na seba, že ste kričali.
Ja sa vás na tieto pocity začnem vypytovať. Budem sa pýtať, čo je to, čo cítite a kde v tele to môžete cítiť. Dám vám ponuku – "tu máte loptu, skúste teraz vnímať svoje pocity na telesnej úrovni a použite loptu tak, aby ste ich zvýraznili".
Možno ju začnete hádzať o zem, búchať s ňou, až kým sa niečo nerozbije. Možno začnete búchať a potom náhle prestanete a začnete sa starostiť, čo na to susedia.
Možno si budete loptu pritískať a začne vám byť všetko ľúto a rozplačete sa. Možností je mnoho. Potom sa budeme uberať smerom "aké to pre mňa je, takéto správanie. Je to to, čo mi pomáha?
Cítim pri tom úľavu/ľútosť/obavy/únavu? A ako sa to premieta do môjho reálneho života, je to niečo, čo poznám, alebo je to u mňa nové?".
Pracujem metódou koncentratívnej pohybovej terapie, preto využívam vo svojej práci aj pohyb, telesné prežívanie, prácu so symbolmi.
Soňa: Mojou úlohou je ponúknuť rodičovi konkrétnu zručnosť, ktorú môže vo výchove svojho dieťaťa uplatniť.
Častým problémom najmä počas školského roka, bývajú uplakané rána. Ako ideálne odstrániť takýto problém?
V prvom rade sa snažíme nájsť veci, ktoré môžu upokojiť ráno. Napr.: skôr vstávať, aby sme mali viac času, mať všetko pripravené, otec pripraví raňajky a mama sprevádza dieťa ránom.
Dôležité je zapojiť do riešenia dieťa. Opýtať sa na jeho názor, čo by pomohlo, aby ste to stíhali. Je dôležitá aj spolupráca s rodičmi, aby sme riešenia prispôsobili konkrétnemu dieťaťu.
Rovnako to funguje aj pri hľadaní odporúčaní v oblasti zručností. Rodičia často opisujú situáciu, kedy dieťa nie je ráno samostatné. Rodič dieťa celým ránom ženie, upozorňuje a naháňa.
Odporúčaním by z mojej strany bolo posilniť samostatnosť dieťaťa alebo robiť ranné súťaženie, kto sa prvý oblečie či umývanie zubov počas maminho spevu. Je fajn do toho celého stresu dať aj trochu zábavy.
Existuje i možnosť odmeňovania. Spoločne si s deťmi urobíte plán odmien. Za každé ráno, ktoré stihnete prísť do školy načas, dostane dieťa hviezdičku. Dieťa zbiera hviezdičky, aby získalo nejakú odmenu za spoluprácu.
Možností je opäť veľa a rodič si vyberá. Následne spoločne upravujeme techniku potrebám dieťaťa a rodiny.
Na druhej strane by som rada upozornila, že schopnosť samostatne sa pripraviť na odchod do škôlky či školy súvisí aj so schopnosťou motorického plánovania.
Narušené motorické plánovanie môže byť prejav poruchy senzorickej integrácie a vtedy je potrebné sa na vec pozrieť komplexnejšie.
(pozn. Senzorická integrácia je schopnosť mozgu správne prijať a spracovať podnety z prostredia. Vďaka tejto schopnosti môžu ľudia zmysluplne konať. V tomto prípade sa zmysluplným konaním považuje schopnosť vykonať sled potrebných úkonov, aby dieťa mohlo odísť do škôlky či školy.)
Prečítajte si: Najlepšia výchova je sebavýchova!
Projekt s názvom Zážitkové rodičovstvo
Myšlienka vašej vzájomnej spolupráce vyústila do spoločného projektu s názvom Zážitkový kurz rodičovstva. Spojili ste svoje vedomosti a skúsenosti. V čom spočíva originalita projektu?
Soňa: Obe sa zaoberáme pomocou deťom a rodičom, ale každá z pohľadu svojej profesie. Často sa stane, že na niečo len obyčajný tréning nestačí a je potrebné zájsť hlbšie do postojov, prežívania rodičov a odhaliť, čo brzdí rodiča, realizovať naučenú zručnosť.
Táňa: Zväčša nestačí len odkryť vnútornú príčinu správania a je potrebné dať rodičovi aj nejakú konkrétnu zručnosť alebo nástroj.
V našom projekte sú zahrnuté obidve časti – aj zážitková (postojová,) aj zručnostná. Tak vznikol nápad urobiť spoločne zážitkový kurz, ktorý pomáha rodičom cez vlastné pocity, emócie a zážitok lepšie pochopiť seba a svoje dieťa.
Stretávate sa vo svojej praxi s mnohými rodičmi a samy ste mamami malých drobcov. Ako vy vnímate “dobrého rodiča”?
Táňa: Pre mňa je dobrý rodič taký, ktorý sa snaží pravdivo zažívať svoj vzťah k dieťaťu, snaží sa vnímať svoje pocity a rozumieť im, a o to isté sa snaží aj so svojimi deťmi.
Dokáže tvoriť situácie, v ktorých zažíva radosť zo svojich detí. A dokáže pozerať na rodičovstvo ako na súčasť života a ďalší zdroj radosti, nie ako na otroctvo alebo rehoľu.
Soňa: Dobrý rodič je pre mňa spokojný vo vzťahu so svojimi deťmi. Prežíva voči deťom pocity radosti, hrdosti a dôvery. Rodič, ktorý si odpúšťa svoje zlyhania, ktoré sa u každého občas objavia. Je pre svoje deti bezpečným prístavom i keď vôkol zúri búrka i keď svieti slnko.
Výchova: Po dobrom alebo po zlom?
Naše dieťa = náš malý generál
