Závisť naša každodenná
Každý vzťah so sebou prináša určité riziko a ako sa nakoniec skončí, to nevie ani jeden z nás.
Prečo jeden druhému závidíme
Tuším ma premáha smútok. Dnes som ich videla. Znenazdajky sa vynorili spoza zákruty, v družnom rozhovore. Tri mamičky so svojimi drobcami.
Jednu z nich som dokonca spoznala. Moja spolužiačka zo základnej školy sa už zrejme stihla presťahovať k nám na dedinu, no keďže sme si nikdy nemali veľmi čo povedať, len sme sa odzdravili a šli ďalej.
A tak ma znovu začala opantávať tá stará známa melanchólia, ktorá sa ma zmocní vždy, keď vidím, nejaké baby ako sa chichocú a veselo si hrkútajú a v hlave mi zarezonuje otázka: Prečo nie ja? Prečo nemôžem mať takéto dobré kamarátky? Prečo si takto s nikým nerozumiem?
Chcela som povedať takmer s nikým. Mám predsa moju sestru. Tá mi vystačí aj za desať možno tých menej dobrých kamarátok. Ale tuším som stratila aj ju.
Od našej poslednej ostrejšej výmeny názorov
Prečítajte si: Praktické tipy, čo robiť, keď vás zaslepuje hnev
Udržať si dobré vzťahy je niekedy poriadne zložité
Veď každá minca má dve strany. Nikdy v tom predsa nie sme sami, pokiaľ sme súčasťou akéhokoľvek vzťahu. Tentokrát som ale podľa nej zašla priďaleko.
Povedala som jej predsa veci, ktoré ju smrteľne ranili, takže mi začala nadávať do kráv a čo ja ešte viem do čoho. Neubránila sa ani pohoršenému kriku a srdcervúcim slzám. Smolou je len to, že veci, ktoré som jej chcela naznačiť vôbec neprijala.
Možno má takú precitlivelú povahu a nedokáže prijať ani len náznak kritiky, veď ona je v tomto vzťahu predsa tá dôležitejšia, čo vždy hrala prvé husle. Ako sa vôbec opovažujem čo i len otvoriť ústa.
Veď som vždy využívala výhody pobytu u mojich rodičov. Nemám ani najmenšie právo čo i len pípnuť. Veď celé dni len sedím na zadku a stará sa o mňa manžel. Nuž aspoň v jednom mala pravdu, v tom poslednom.
Áno som na materskej, starám sa o svoju dcérku a do rozpočtu moc neprispievam. Veď viete ako to na Slovensku chodí. Rodičovský príspevok sotva vystačí na stravu a pár základných životne dôležitých potrieb.
Áno a stará sa o mňa manžel. Je to zločin? Byť na materskej? Je to zločin nemusieť sedieť dlhé hodiny v práci od rána do večera ako ona? Nie, nie je. Ona mi to však zazlieva. No ja sa na ňu pre to nehnevám.
Už niekoľko rokov žije ďaleko od nás, stará sa sama o seba, zarába eurá a život sa s ňou naozaj nemaznal. Po dvoch rokoch sa jej rozpadol ďalší vzťah. A ona nevie ako ďalej.
Chcela by som jej pomôcť. No neviem ako. Prebrali sme to snáď tisíckrát. Aké sú pre a aké sú proti? Nuž každý vzťah so sebou prináša určité riziko a ako sa nakoniec skončí, to nevie ani jeden z nás.
Prečítajte si: Mamy radia mamám: Čo s príbuznými, ktorí si nedajú povedať?
O vzťahy sa treba starať
Môžme mu však pomôcť. Môžme ho živiť neutíchajúcou láskou, nehou, vnímavou pozornosťou, obetovaním sa, ale možno i ocenením toho druhého. To posledné jej vo vzťahoch tuším vždycky chýbalo. Na to však musí prísť ona sama.
A čo som vlastne chcela povedať týmto príspevkom. Nuž chcela som len načrtnúť ako nás život niekedy zahŕňa svojou pozornosťou, dáva nám to, čo sme si vysnívali, no inokedy nám berie veci, o ktoré sme stáli najviac.
A tak sa stáva, že jeden má šťastie v láske, iný v priateľstve či v zamestnaní, no zatiaľ som nestretla človeka, ktorému by sa to podarilo všetko naraz a v jednom okamihu. Na určitých veciach treba totiž aj pracovať, poučiť sa z chýb iných alebo aj z tých vlastných.
No a dovtedy, kým sa poučíme a prídeme na to, že väčšinou sme za to zodpovední my sami, dovtedy závidíme. Závidíme iným to, čo chýba nám. Dobrú kamarátku, šťastnú rodinu, prácu či luxusné auto.
No snáď by aspoň stálo za uváženie, že iní možno zasa nemajú to, čo máme my. Možno to len nie je také viditeľné a nebije nám to do očí. No možno predsa...
Prečítajte si: Ako ma materská dovolenka okradla o rozum