LIST pre syna: Prijali sme ťa do rodiny, nechcený chlapček s chorým srdiečkom

LIST pre syna: Prijali sme ťa do rodiny, nechcený chlapček s chorým srdiečkom
3.4.2018 v kategórii Mama, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

Sú deti, ktoré sa narodili do tohto sveta samé. Choré. Opustené. Sú rodičia, ktorí si dieťa "bez šance" pritúlia. Aj také s chorým srdiečkom. Aj rómske.

Tento list napísali pestúnsky rodičia pre svojho malého osvojeného chlapčeka. Narodil sa s chorým srdiečkom a na svete zostal bez mamy.

Život nám nezaručí, čo z detí vyrastie. Môžeme len veriť, že láska, ktorú im dávame, sa v nich ozve a v ťažkých časoch nezídu z cesty.   

Milý Jakubko,

sedím pri tvojej postieľke, ty spokojne spinkáš a ja spomínam...

Všetko začalo jedným telefonátom: „V bratislavskej nemocnici je štyri a pol ročný chlapček z košického detského domova, je po operácii srdiečka. Keď chcete, prídťe sa na neho pozrieť.“

Po dlhom vybavovaní potrebných papierov tu bolo konečne niečo konkrétne. Jediné, čo nás vtedy s tatinom napadlo bolo, či zvládneme tvoj zdravotný stav.


Ale veď keby sa nám narodilo dieťatko s chorým srdiečkom, určite by sme ho veľmi ľúbili a s Božou pomocou by sme urobili pre neho všetko, čo by bolo v našich silách. To rozhodlo.

Bol si krehký a sám, vedeli sme, že ťa chceme

A potom sme ťa prvýkrát videli – drobulinký, krehký, a tak sám. Bola to láska na prvý pohľad, na prvý dotyk, na prvé pohladkanie, na prvé pritúlenie. Možno mi to pripomenulo okamih, keď sa mi pred šiestimi rokmi narodil Dominik a ja som ho prvý krát uvidela.

Viem, ty si sa mi nenarodil, ale toto prvé stretnutie s tebou bol pre mňa veľmi silný zážitok
.


Sedím pri tvojej postieľke, ty spinkáš, sem tam sa zo sna usmeješ a ja premýšľam...


Premýšľam nad tým, ako reagujú známi, keď ma s tebou vidia na prechádzke. Niektorí prejavujú radosť z toho, že sme sa rozhodli prijať ta do našej rodiny.

Naozaj si chcete do rodiny priviesť róma?

Ale sú aj takí, ktorí sa čudujú: „Čo??? V dnešnej dobe zobrať do rodiny cudzie dieťa a ešte k tomu rómske? Aj tak od vás odíde, ked vyrastie a ani sa vám nepoďakuje. A prečo ste si radšej nevybrali dievčatko s modrými očami? To by sa k vám lepšie hodilo.“

Ty si ešte maličký, našťastie tomu nerozumieš, ale mňa takéto otázky a „dobré rady“ veľmi mrzia a veru aj zabolia. Chcem aby si vedel, že my s tatinom si myslíme, že každé dieťa, či má modré alebo hnedé oči, či má bledú alebo tmavú pokožku potrebuje veľa, veľa lásky a trpezlivosti, kým z neho vyrastie dospelý, samostatný človek.

Je pravda, že nevieme, čo nás čaká za desať, pätnásť rokov, ale vidieť tvoju usmiatu tváričku, prvé zúbky, prvé kroky, počuť tvoje prvé slová nás dennodenne presviedčajú, že akokoľvek sa rozhodneš v dospelosti, vždy bude v našom srdci miesto pre teba, „nášho“ synčeka.

Ľúbime Ťa, Jakubko!