Vraj som ho zámerne podviedla...

Redakcia | 25. apríl 2016

Adela je mamou malého Mateja, na výchovu ktorého zostala sama...

„Môj život nie je v ničom výnimočný a na úlohu „mamatata“ som vlastne celkom pripravená – moja mama so mnou a s mojou sestrou tiež žila niekoľko rokov úplne sama,“ púšťa sa do rozprávania Adela.

Pochádza z malého mesta, odkiaľ po absolvovaní strednej ekonomickej školy odišla do Prahy. „Vždy som chcela žiť vo väčšom meste a nakoniec som zvolila Prahu, pretože som tu pred štyrmi rokmi našla dobrú pracovnú príležitosť ako ekonómka v jednej zahraničnej firme.“ Ešte predtým však Adela strávila rok v Londýne, kde pracovala pre jednu medzinárodnú organizáciu ako asistentka pri ľuďoch s hendikepom. „Bola to skvelá skúsenosť nielen preto, že som sa tam naučila obstojne po anglicky. Boli tam zaujímaví ľudia z rôznych krajín, dodnes som s niektorými z nich v kontakte. Bývali sme v spoločnom dome s ľuďmi, o ktorých sme sa starali, aj medzi nimi sa mi podarilo nájsť fajn kamarátov. Dalo mi to veľa, obohatilo to môj život v rôznych smeroch, naučila som sa napríklad lepšie nakladať s voľným časom a užívať si každého dňa,“ spomína Adela.

Keď prišla do Prahy, nenašla si tu len prácu, ale za nejaký čas aj priateľa. „Pavol bol kolega z práce, dali sme sa do reči na jednom z firemných večierkov a zistili sme, že máme rovnaké záujmy – blues a fantasy literatúru. Celý večer sme sa rozprávali, pokračovali sme aj na druhý deň po práci v kaviarničke, tretí deň sme si vyšli do kina a štvrtý deň sme už chodili ruka v ruke po pražských uličkách.“

Z tehotenstva som nadšená nebola

Po nejakom čase sa Adela presťahovala k Pavlovi a začali spolu žiť. Boli spolu takmer štyri roky, keď Adela zistila, že je tehotná...

„Nebola som z toho nadšená, pretože to nebolo plánované. Počas celej doby nášho vzťahu som brala hormonálnu antikoncepciu, ktorú som nechcene vysadila kvôli tomu, že som nestihla zájsť za gynekologičkou pre nové tabletky. Bolo to v lete, odišli sme na tri týždne s kamarátmi do Nórska a ja som to proste nejako nedomyslela. Asi by to samo osebe nič neznamenalo, keby som o tom Pavlovi povedala.“

Na začiatok ďalšieho cyklu, pri ktorom by Adela opäť začala užívať antikoncepciu, čakala márne... Dve čiarky na tehotenskom teste potvrdili jej obavy. Ako to ale povedať Pavlovi? „Vôbec som nevedela. S ničím takým nepočítal. A ja vlastne tiež nie. Ešte niekoľko týždňov som si to nechávala pre seba, nahralo mi aj to, že Pavol odcestoval na 14 dní na služobku. Premýšľala som, čo robiť a či vôbec chcem dieťa... Uvedomila som si, že mám Pavla síce veľmi rada, ale nie som presvedčená, že s ním chcem byť celý život, presnejšie povedané – nemusela som o ničom takom doteraz premýšľať. Bolo nám spolu celkom dobre, aj keď mi to niekedy pripadalo, že sme spolu skôr zo zvyku. O svadbe alebo deťoch sme spolu nikdy nehovorili.“

Reakcia partnera bola pre mňa šokujúca

Adela bola na začiatku tretieho mesiaca tehotenstva, keď sa konečne odhodlala, že to Pavlovi povie. „Nečakala som, že bude skákať od radosti, ale jeho reakcia bola pre mňa absolútne šokujúca. Keď som mu vysvetľovala, ako sa to stalo, zrazu na mňa začal kričať, že som ho zámerne podviedla, že si ho chcem tak poistiť a ďalšie dosť urážlivé veci. Potom buchol dverami a odišiel kto vie kam. Bolo mi, ako keď vám niekto podrazí nohy vo chvíli, kedy to absolútne nečakáte... Pavol sa tú noc domov nevrátil. Tak som tam sedela sama ako kôl v plote a premýšľala, čo ďalej.“

V práci si vzala voľno a odišla za mamou. Keď si to všetko prebrala, rozhodla sa, že od Pavla odíde. „Vlastne sa mi tým dosť uľavilo. Odsťahovala som sa načas ku kamarátke, v práci som sa snažila Pavlovi vyhýbať ako to len šlo, on ma celkom ignoroval. V šiestom mesiaci sa moje tehotenstvo skomplikovalo – kvôli nízko uloženej placente som začala krvácať.“

Dúfala som, že otec sa bude o malého zaujímať

Po hospitalizácii v nemocnici sa už Adela do práce nevrátila a ostala kvôli hroziacemu predčasnému pôrodu na nemocenskej. „Našla som veľkú oporu v kamarátke, ktorá mi vtedy poskytla azyl. Ani som do tej doby nevedela, aká je fantastická.“ Tesne pred pôrodom si Adela našla malý podnájom – garsónku, v ktorej teraz s malým Matejom žije. Čiastočne však pobýva aj u svojej mamy, ktorá sa z vnúčika raduje.

„Našťastie som mala našetrené nejaké peniaze, kedysi som niečo dostala aj od starých rodičov, čo som si uložila do budúcnosti. Netušila som, že tá budúcnosť príde tak skoro a že na ňu budem sama... Každopádne som si vďaka tým našetreným peniazom mohla kúpiť všetko, čo som pre Mateja na začiatok potrebovala – postieľku, kočík, veci pre bábätko. A či mi bolo smutno? Na konci tehotenstva a prvé týždne po pôrode strašne. Dúfala som, že Pavol sa možno sám od seba ozve a bude sa o malého zaujímať.“

Tesne pred pôrodom sa Adele podarilo s Pavlom stretnúť. Ospravedlnil sa jej za to, ako sa k nej správal. „Povedal mi, že by sa so mnou asi aj tak rozišiel, pretože už bol v tej dobe zamilovaný do niekoho iného. Chcel mi to vraj povedať, keď sa vrátil zo služobky, ale ja som ho so svojou novinou predbehla. Preto tak vybuchol. Nestačila som sa čudovať, vedľa koho som vlastne žila... Vôbec neviem, kedy sme sa tak odcudzili. Mali sme síce asi pol roka pred naším rozchodom niekoľkotýždňovú krízu, ale tá tak nejako sama vyšumela. Pravdepodobne sme sa ale mali rozísť už vtedy... No aspoň sa, viac-menej, rozhodol postaviť k tejto situácii tvárou v tvár.“

Adela sa Pavla spýtala, či sa chce nejakým spôsobom podieľať na výchove ich dieťaťa. Povedal, že nie, pokiaľ ona na tom netrvá. Dohodli sa však, že bude zapísaný ako otec dieťaťa v rodnom liste a bude Adele finančne prispievať, čo aj plní. Adela je ale rozhodnutá požiadať o stanovenie výživného na dieťa súdne, i keď zatiaľ dohoda medzi ňou a Pavlom funguje.

„Malý Matej je krásne a pohodové bábätko a ja si to pekne užívam. Nie je to síce úplne ľahké, stále na mňa dolieha smútok z toho, že práve moje dieťa bude vyrastať bez otca. Naši boli síce rozvedení od mojich piatich rokov, ale otec pre nás ako deti fungoval, aj keď si neskôr založil inú rodinu. Dokonca sa dodnes s nevlastným bratom občas stretneme a celkom si rozumieme. Nakoniec je lepšie, keď žije každý zvlášť, než aby rodičia kvôli dieťaťu žili spolu z donútenia, alebo aby sa stále hádali. Ale to dieťa nemôže za to, že sa mama s otcom nemilujú – malo by mať obidvoch rodičov. Možno si to Pavol niekedy v budúcnosti uvedomí...“