Ako som sa stala slobodnou mamičkou – príbeh Lenky

Ako som sa stala slobodnou mamičkou – príbeh Lenky
12.4.2016 v kategórii Mama, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

Fakty hovoria jasne. Asi pätina slovenských detí sa v súčasnosti rodí do neúplných rodín. A počet osamelých matiek, teda žien, ktoré žijú bez partnera, stále stúpa.

Postupne si prečítate príbehy troch z nich. Každá je mamou jedného dieťaťa, každá k svojej úlohe slobodnej mamičky došla po inej ceste…

LENKA, 29 rokov, mama 5-ročného Jonáša:
„Nie som naivka, ale skutočne spriaznenú dušu človek stretne asi len raz v živote...“

Nikdy by mi nenapadlo, že zostanem sama s dieťaťom. Som z veľkej rodiny, mám tri sestry, ja som najmladšia. Moji rodičia sú tí najlepší na svete, fakt. Vari ani v puberte som proti nim nedokázala mať nič až tak zásadného. Mala som krásne detstvo. Vždy som veľa športovala, naši s nami v lete chodili po horách, v zime sme boli často na lyžiach. Celé detstvo som prežila v harmónii a pohode. Teda nie že by sa rodičia niekedy nehádali, to by snáď ani nebolo normálne, ale nikdy nešlo o nič, čo by trvalo dlhšie ako letná dažďová prehánka,“ s úsmevom rozpráva Lenka a v očiach má odraz príjemných spomienok.

„Učenie ma príliš nebavilo, napriek tomu som mala na vysvedčení také tie slušné dvojky. Aj tak som sa rozhodla, že chcem byť kaderníčkou. Bol to môj sen už od detstva. Koľko som ja ostrihala bábik... Nejaký čas sa ma dokonca držala predstava, že budem slávna módna návrhárka, ale to má asi každé dievča v určitom veku, že o niečom takom sníva. Niektoré možno dokážu uskutočniť aj neuskutočniteľné, mne sa však od určitej doby reálnejšou zdala predstava o vlastnom kaderníctve.“

Lenkina prvá láska

Učilišťom prešla bez problémov, navyše, počas jednej veľkej súťaže mladých talentovaných kaderníčok si ju všimol fotograf, ktorý okrem iného pracoval pre jednu firmu so športovým oblečením. Lenkina vyššia postava, prirodzene krásne dlhé vlasy a sympatická tvárička sú neprehliadnuteľné. Začala vtedy občas fotografovať pre katalógy so športovým tovarom, ale nikdy v tom nevidela viacej, než možnosť privyrobiť si nejaké peniaze – a to ešte nevedela, ako sa jej také honoráre raz obrovsky hodia.

„Z Ondreja, toho fotografa, ktorý mi ponúkol spoluprácu, sa stala moja prvá skutočná láska. Mala som necelých sedemnásť, on o dvanásť rokov viac. Pre niekoho sa môže vzhľadom k môjmu veku zdať vekový rozdiel veľký, ale ja som bola šťastná. Mala som pocit, že sme rovnocenní partneri. Bol nesmierne pozorný, vedel dať svoje city najavo, bola s ním zábava. Učil ma fotografovať, a práve fotografovanie sa po športovaní stalo mojou druhou najväčšou vášňou. Dodnes naňho spomínam v dobrom a niekedy si hovorím, či to nebola tá najväčšia chyba, že som ho nechala odísť...“

Lenka chodila s Ondrejom takmer štyri roky. Štyri roky, ktoré považuje za najkrajšie vo svojom doterajšom živote. Prečo teda – podľa jej slov taký úžasný – vzťah nepokračoval? „Skončili sme práve asi kvôli vekovému rozdielu. Keď som mala dvadsať, Ondrejovi umierala mama – a to ho začalo veľmi meniť. Ten veselý, bezstarostný chlapík sa mi postupne strácal pred očami. Snažila som sa ho podporovať, ale viac som nemohla. Keď jeho mama po polročnom trápení umrela, Ondro sa upol na myšlienku, že by chcel rodinu a dať svojmu životu nový smer... Veľmi som ho milovala, ale na dieťa som si pripadala ešte absolútne nezrelá. Vždy sme boli k sebe úprimní, a tak sme ani tu nedokázali svoje najvnútornejšie pocity tajiť. Obidvaja sme kvôli tomu preplakali niekoľko nocí. On nedokázal zmeniť svoju túžbu, ja som sa nedokázala pohnúť vpred...“

Ondrej nakoniec dostal ponuku fotografovať v zahraničí a tým ich vzťah oficiálne skončil. Lenka potom ešte ďalšie dva roky bola sama, nájsť si novú lásku nebolo vôbec jednoduché. Snáď aj preto sa vo veku dvadsaťjeden rokov rozhodla spolu s dvomi kamarátkami realizovať svoj sen o vlastnom kaderníctve. V práci trávila aj dvanásť hodín denne, často pracovala aj cez víkendy, ale vôbec jej to nevadilo. „Po Ondrovi zostalo v mojom živote veľké prázdno, snažila som sa ho teda zaplniť prácou tak, aby som naňho nemyslela. Možno aj vďaka tomu, že som do práce dala všetku svoju energiu, sa nám v kaderníctve postupom času začalo celkom dariť. Našli sme si okruh stálych, spokojných zákazníčok a začali sme česať na rôznych akciách, čo bolo asi najdôležitejšie.“

Dovolenka na Malte sa stala osudovou

Lenka sa odsťahovala od rodičov do malého podnájmu. A našetrila si peniaze na jeden zo svojich ďalších snov – dovolenku na Malte. Práve na tomto pôvabnom ostrove v Stredozemnom mori čakal na Lenku začiatok nového príbehu...

„Je to neuveriteľná náhoda, ale stretla som sa tam s chlapcom, s ktorým som sa kamarátila už v detstve. Bol to syn výborných kamarátov mojich rodičov, s ktorými sme každú zimu chodievali na spoločné lyžovačky, vždy na tri týždne. Tomáša, ktorý bol rovnako starý ako ja, som naposledy videla, keď mal dvanásť. Potom sa s rodičmi odsťahoval do Rakúska. Aj napriek tomu som ho hneď spoznala a on mňa tiež, hoci sme mali o ďalších 12 rokov viac. Robil vtedy na Malte sprievodcu pre jednu rakúsku kanceláriu. Rodnú reč stále ovládal perfektne a bol nadšený, že môže s niekým bez prestania niekoľko hodín hovoriť. Presedeli sme spolu celý večer v jednej zapadnutej krčme, spomínali sme na vylomeniny z detstva a strašne sme sa nasmiali. Stále sme sa mali o čom rozprávať... Ďalší deň sa dohovoril s kamarátom – sprievodcom, že si vezme štyri dni voľna. Tie sme potom prežili spolu a bolo nám fantasticky. Jazdili sme na požičaných bicykloch, piknikovali sme na brehu mora blízko najúžasnejších maltských útesov, vyrazili sme na nedeľný slávny trh v rybárskom mestečku Marsaxlokk... Každá dovolenka však niekedy končí. A tak sa Lenka vracala domov, síce veľmi nerada, ale s pocitom, že stojí na začiatku ďalšieho životného vzťahu, ktorý niekam povedie. Tomáš sa mal za dva mesiace z Malty vrátiť do Viedne a sľúbil jej, že sa za ňou hneď vypraví. Lenka počas cesty domov snívala o tom, ako spolu prežijú nádherné Vianoce v horách...

Namiesto toho sedela na Štedrý deň posmutnelo vedľa stromčeka vo svojej malej garsónke a odhodlávala sa ísť k svojim rodičom na spoločnú večeru. „Mami, oci, som tehotná. Viem, kto je jeho otec, ale nechcem o tom teraz hovoriť,“ napísala na papierik, ktorý vložila do vianočnej obálky. To sa teda dočkali darčeka od dvadsaťštyriročnej milovanej dcéry, pomyslela si cestou k nim...

„Tehotenstvo ma prekvapilo. Áno, ten kratučký vzťah, ak sa tomu tak dá povedať, bol strašne intenzívny, ale predsa len, boli to iba štyri dni... Ešte viac ma ale prekvapilo, že som si bola istá, že to dieťa chcem. Tak, ako ste si istí, že každý rok máte narodeniny v rovnaký deň... Absolútne som ale netušila, čo na to povie Tomáš. A nevedela som, kedy a ako mu to povedať. Síce sme si e-mailovali, a celkom často, ale predsa len – nehodilo sa mu o tom písať. Čakala som vtedy, kým na začiatku decembra príde, ako sľúbil.“

Akoby ma niekto poriadne vyfackal

Tomáš sa však po svojom návrate do Viedne prestal Lenke ozývať. Skúsila mu vtedy na Štedrý deň ešte zavolať na mobil. „Vzal to a hovoril, aký je rád, že ma počuje. Bol milý a tak nejako... zdvorilý. Ale strašne vzdialený... Povedal, že sa skoro ozve, že musí niečo vyriešiť, ale asi som tomu nejako podvedome neverila,“ spomína ďalej Lenka. Nakoniec sa Tomáš skutočne ozval. Dva týždne po Vianociach našla v schránke svadobné oznámenie a k nemu pripojené ospravedlňujúce vysvetlenie. „Písal, že o všetkom veľa premýšľal. Že som úžasná a jedinečná, že sa vtedy do mňa zamiloval. Že sa hrozne trápi a že by sa za mnou najradšej rozbehol, ale že už nám nechce ani jednému komplikovať život, že je už dva roky zasnúbený a má pred svadbou... Akoby ma niekto poriadne vyfackal. Čítala som tie riadky asi sto ráz dookola a plakala a plakala. A potom to zrazu prestalo bolieť, otupela som. List som roztrhala a rozhodla som sa, že pôjdem ďalej. Bez Tomáša.“

Syn je to najlepšie, čo v živote má

Lenka dodáva, že nič neľutuje, pretože Jonáš je to najlepšie, čo v živote má. Okrem práce, ktorá ju stále veľmi baví, aj keď svoje pozlátko už rokmi stratila. „Boli doby, keď sme na tom s Jonáškom neboli finančne veľmi dobre. Veľmi mi pomohli rodičia, ale nikdy som nechcela, aby na sebe akokoľvek pociťovali dôsledok môjho rozhodnutia. Som im samozrejme veľmi vďačná, rovnako ako mojim sestrám. Po chlapcoch jednej z nich Jonáš dedí oblečenie. Ona má synov o dva a o štyri roky starších, než je Jonáš, takže u nich občas býva cez víkend, alebo aj cez prázdniny, berú si ho k sebe aj babička s dedkom. Ale inak sme viac-menej stále spolu – vyrážame často na výlety, synček už perfektne jazdí na bicykli a od minulého roku sa už dosť dobre drží na lyžiach. Naši majú v horách chatu, takže tam určite aj tento rok budeme v zime pečení-varení.“

Lenka sa rozhodla, že bude so synom žiť sama. Otec malého nie je uvedený v jeho rodnom liste a nevie o ňom. Pýtal sa naňho niekedy malý Jonáš? „Áno, pýtal. Povedala som mu, že jeho otec žije v zahraničí a že až bude väčší, poviem mu viac. Zatiaľ neviem, ako mu to vysvetlím. Dúfam, že možno ešte nejakého dobrého muža časom stretnem a ten malému otca vynahradí. Často myslím na Ondreja – to by bol super otec... Vlastne som ho nikdy neprestala milovať, i keď to asi niekomu môže rezať uši. Nie som naivka, ale takú spriaznenú dušu človek proste stretne za život asi len raz... Nedávno sa Ondrej dokonca ozval, ako keby vedel, že naňho často spomínam – našiel si ma cez Facebook. Písal z fotografovania odniekiaľ z Brazílie. Neviem, či má svoju vysnívanú rodinu, aj keď som sa ho na to pýtala. Ja som mu poslala fotografiu Jonáška – napísal len, že je to veľmi pekný chlapec. Nič viac. Len ako P. S. poznamenal, že o mesiac bude „doma“. Neviem, možno sa ozve?“

Môže vás zaujímať:

(Ne)sloboda slobodných mamičiek
Sama na materstvo