Sama na materstvo

Mala som pätnásť rokov, práve som nastúpila na gymnázium, život pre mna znamenal kamarátky, nakupovanie, hudbu, školu, občas nejakého chalana, žiadne vážnejšie vzťahy ani problémy. Boli vianočné prázdniny, kamarátka oslavovala šestnástiny...

Tomáša, kamaráta jej staršieho brata, som si všimla okamžite. Sedel vzadu na gauči, pofajčieval, a rozprával partii príbeh, na ktorom sa očividne všetci zabávali. Hnedé vlasy, modré oči, arogantný úsmev. Chcela som ho bližšie spoznať. Ale nedokázala som spraviť prvý krok.  A navyše tento večer mal patriť hlavne mne, Linde a Sofii, tešili sme sa naň už celé mesiace.

Neskôr večer, všetci už boli v nálade, sedela som pri bare a sledovala kamarátky, oni ma však už nepotrebovali, obidve tu mali prateľov. Linda tancovala, bolo vidieť, že sa baví, Sofia ležala na gauči a bozkávala sa s frajerom. Fajn, čiže som jediná ktorá sa nudí. Vedela som však, že na baby nemžem byt naštvaná, ja by som na ich mieste robila presne to isté. Dokonca sa priznávam, že som im trochu závidela. „Možem ťa na niečo pozvat?“ ozvalo sa zrazu niečo spoza mňa. Otočila som sa, aby som videla, kto sa  napriek zjavne znudenému a naštvanému pohľadu takto snaží. Neverila som, stál tam Tomáš.

Tomáš mal 20 rokov, študoval v Bratislave, a vedel ma očariť ako nikto predtým. Stačilo mi pár dní a vedela som, že s ním chcem zostať. Prvé mesiace boli naozaj úžasné, kino, klzisko, bozky a priznám sa, že aj závistlivé pohlady spolužiačok, keď pre mňa párkrát prišiel na novom aute do školy, neboli na zahodenie. Ľúbila som ho.

Napriek tomu, čo si o mne myseli všetci okolo, bola som slušné dievča, a nerobila som nepremyslené rozhodnutia. Začiatkom letných prázdnin, vtedy sme boli spolu pol roka, som sa s Tomášom prvýkrát milovala. Mala som 16, bol môj prvý. Naozaj som mu verila, a preto ma to, čo sa dialo potom, neuveritelne zaskočilo.

Po tej noci sa Tomáš strašne zmenil, mal na mňa čoraz menej času, bol protivný, občas až agresívny. Jeden večer mi povedal, že je koniec. Síce som si vtedy myslela, že to bola láska,  ale bola som mladá a smútiť som vydržala možno mesiac. Áno, bola som sklamaná, ale život pre mňa šiel ďalej.
 
26. augusta som bola objednaná na preventívnu gynekologickú prehliadku, nešla som tam prvýkrát, nijako som sa nebála, ani neočakávala nič zvlášne. Zobrali mi krv, doktor ma vyšetril, pýtal sa ma, či nemám záujem o antikoncepciu. Nemám dovod, vtedy som bola vo fáze, že som žiadneho chlapa nechcela ani vidieť.

V piatok ráno mi zazvonil telefón, mám sa zastaviť za doktorom. Nemala som z toho dobrý pocit. Pamätám si, že bolo zamračené a pršalo. Vlastne som nemala nič na práci, tak som sa tam vybrala ihneď. Bola plná čakáreň a ja som nemala náladu, tak som zaklopala sestričke, že som si prišla iba pre výsledky. Tá ma poznala, čiže ma hneď pustila k nej, a že mám počkať, kým pán doktor vybaví pacientku. Znervózňovala ma, celý čas na mňa vrhala ľútostné pohlady.

Keď konečne z doktorových dverí vyšla pani predomnou, ani som nečakala na sestričkin pokyn a vošla dnu. Na moje prekvapenie to ani jeden nijako nekomentoval. Doktor mi povedal, nech si sadnem. Aj ten mal nejaký príliš vážny pohľad. Spýtala som sa ho, čo sa deje. Chvílu váhal, a keď sa konečne ozval, povedal niečo, čo mi úplne vyrazilo dych. „Ste tehotná.“ Nie, to nemože byť pravda, nemala som predsa žiadne príznaky!

Nebola som schopná nijako zareagovať. Ani na to, ani na otázku, ako to chcem riešiť, a dokonca ani na to, či mi má vypísať tehotenskú knižku. Povzdychol si, povedal mi, že som v siedmom týždni, a že mám maximálne mesiac na rozhodnutie. Nech sa zastavím budúcu stredu. Že dobre. Nevedela som čo mám robiť, a aj on zostal ticho, tak som pozdravila a vykráčala z miestnosti.

Ako som vyšla von, nevedela som, kde mám ísť. Za Tomášom? Domov? Za babami? Nič z toho mi nepripadalo ako dobré riešenie, tak som si sadla na schody a pozerala pred seba. Začala búrka. Neviem, koľko som tam tak sedela, ale zotmelo sa a uvedomila som si, že už by som mala ísť domov. Celú noc som preplakala, ale napriek tomu som ráno na tom bola lepšie. Vedela som, čo mám robiť. To dieťa je rovnako Tomášove, ako moje. Ale ako mu to poviem? Od toho večera som ho nevidela. Fajn, pojdem k nemu. Nič lepšie mi nenapadlo. Je sobota, bude doma.

Býval na druhom konci mesta, tak som išla električkou. Keď som zastala pri jeho dome, ledva som sa prinútila zazvoniť. Otvorila mi staršia pani a vtedy som si uvedomila, že ja vlastne ani nepoznám jeho matku. „Dobrý deň, je Tomáš doma?“ Zavolala Tomáša, že je tu nejaké dievčatko a chce ho vidieť. Dievčatko. Fajn. Zišiel dolu, videla som, že je zaskočaný, že ma vidí. „Čo tu chceš?“ spýtal sa ma. „Možem ísť hore?“ ...Ked som vyšla do jeho izby, zarazene som ostala stáť vo dverách. Tu sme sa prvýkrát milovali. Ani neviem ako, povedala som mu, prečo som tam. Vyšiel z izby. Zostala som v šoku. Kam išiel? To ma tam akože nechá len tak? Ale o desať minút priešiel, v ruke držal päť tisíc korún. Povedal, že to mám na interupciu a už ma nikdy nechce vidieť. Neovládla som sa, zase som plakala.

Bola nedeľa večer, 20. septembra, dva dni pred plánovanou interupciou. Spomínam si, že som ležala na posteli a počúvala hudbu. Zrazu niekto zaklopal. Prekvapilo ma to. Odkedy sa to mama dozvedela, nikto z rodiny so mnou neprehodil ani slovo. Tri týždne. Otvorili sa dvere a mama vošla do miestnosti. „Nechaj si ho. Budem ti s ním pomáhať, spolu to zvládneme.“ Odišla.

Dňa 27.3.2010 sa narodilo tri a pol kilové zdravé dievčatko. Volá sa Laura, prezvisko má po matke.

Posledný rok bol pre mna asi najťažši v živote. Prešla som mnohými skúškami, zažila som mnoho nepríjemních situácií. Napríklad prvé prechádzky, vypočula som si toho na seba strašne veľa od ľudí, s ktorými som sa predtým ledva pozdravila. Nič však nemá na to, čo som zažila zhruba pred mesiacom.
 
Laurika bola objednaná k svojej lekárke na očkovanie. Boli sme v príšernej nálade, veľa snehu, a asi hodinová cesta cez mesto električkou. Už sme boli skoro tam, ďakovala som bohu, že som to s ňou zvládla aj sama. Odbočila som do poslednej uličky. Stál tam Tomáš. Zarazene som naňho pozerala. On sa však na mňa ani nepozrel, iba sa vystrašene pozeral na kočík. Vtom sa však spamätal, pozdravil a rýchlo odkráčal preč. To bolo jeho prvé stretnutie s dcérou.

Napriek takýmto situáciám neľutujem, že som si ju nechala. Bolo to ťažké, ale vďaka mojej mamine a babke som to zvládla. Minulý týždeň spravila Laura prvé kroky. Odvtedy ju nemožem zastaviť. Áno, mohla som počkať aspoň pár rokov. Laura je však najväčší zázrak v mojom živote...