V škole

Vychádzam po schodoch, v ruke malá rúčka. Z dverí 2.B vykuknú dievčatá a vzápätí sa rozbehnú smerom k nám. „Peťko prišiel!“, „Hurá!“, „Ahoj Petinko, už si zdravý? Poď...“. A už kráčajú spoločne do triedy, ostatné deti obiehajú okolo a prejavujú nefalšovanú radosť. Peťko sa na všetkých okolo usmieva, ponáhľa sa do triedy, ani sa so mnou nerozlúči. Nevadí mi to. V mojom srdci sa rozlieva teplo a dobrý pocit. Do očí sa tisnú slzy – slzy dojatia. Rýchlo sa otočím a miznem vo dverách školy.

Takýto scenár mal náš príchod do školy po týždňovej PN-ke. Ale veľmi podobne to vyzerá každé ráno. Zakaždým ma tieto zážitky utvrdzujú v tom, že naše rozhodnutie integrovať nášho syna s Downovým syndrómom do bežnej základnej školy bolo správne. Nielenže je miláčikom detí, ale jeho doterajšie pokroky sú nad naše očakávania. Má skvelú pani učiteľku, ktorá sa nezľakla jeho odlišnosti. Najväčšiu zásluhu na jeho napredovaní má však asistentka, trpezlivo s ním už „stý-krát“ preberá počítanie, plus a mínus, čítanie a písanie písmen, hlások, slov a jednoduchých viet.

Keď bol Peťko chorý, prišla k nám domov a Peťko plný očakávania a radosti zasadol k stolu a počúval  svoju učiteľku - asistentku ako hodinky. Niekedy, keď pozorujem a počúvam, ako s ňou spolupracuje, rozmýšľam, kam sa podela jeho tvrdohlavosť. Nemyslím, že sú v tom len jeho obľúbené žuvačky, ktoré dostáva za odmenu.

Podľa našich skúseností je skvelé, keď rodič nemusí robiť dieťaťu asistenta, ako to v mnohých prípadoch v súčasnosti funguje. Myslím, že to spojenie v hlavičke „asistent – učenie“, dieťa veľmi rýchlo naštartuje a lepšie spolupracuje, ako keď sa rodič snaží priviesť dieťa k učeniu. Nehovoriac o psychohygiene rodiča, keď nemusí robiť dieťaťu kompletný servis.

Teším sa, že môžem byť v podstate rovnaká mama pre všetky moje deti a napriek tomu, že si Peťko vyžaduje špeciálnu starostlivosť, netrpia tým jeho súrodenci, nie sú ukrátení o moju pozornosť.

Ako však na to? Nie, nepadá to samé z neba. To, že je Peťko integrovaný, si vyžadovalo naše nemalé úsilie, ale s odstupom času môžem skonštatovať, že som čakala oveľa zložitejší proces. Byrokraciu, žiaľ, neobídeme. Neobídeme ani ustrnutých ľudí na úradoch, ktorí nemajú chuť robiť niečo ináč. Nezaobídeme sa bez niekoľkodňového štúdia zákonov a smerníc.
Ale vyplatí sa to. Ak máte argumenty, väčšinou dosiahnete to, za čím idete. Iróniou je, že súčasná legislatíva plne podporuje integráciu, no v praxi takých detí veľa nenájdete.

Kde hľadať pomoc?
Nám veľmi pomohli kontakty vrámci občianskeho združenia, od rodičov, ktorí majú integrované deti, sme sa dozvedeli, čo všetko je k integrácii potrebné.

Priznám sa, donedávna som si myslela, že integrácia je vhodná len pre tie šikovnejšie deti, ktoré majú  postihnutie miernejšie. Nakoľko náš syn ešte ani teraz dobre nerozpráva a cudzí ľudia mu nerozumejú vôbec, mali sme pôvodne namierené do špeciálnej školy. Keďže by to však pre nás znamenalo denné dochádzanie niekoľko desiatok kilometrov, povedali sme si, že skúsime vzdelávanie v miestnej základnej škole. Nevedeli sme, čo môžeme očakávať, ako budú Peťkovi v škole rozumieť. Taktiež býva dosť neposedný, tak som počítala s tým, že bude z triedy utekať a vyrušovať.

Počas 1 a pol roka školskej dochádzky sa našťastie takýto scenár nekonal. Peťka to v škole nesmierne baví a cez prázdniny sa už nevie dočkať, kedy bude môcť ísť do školy. Učiteľky aj deti sa naučili mu rozumieť a mňa to opäť utvrdilo v tom, že keď je vôľa, všetko sa dá.

Rozhodnutie integrovať nášho syna však nemá vplyv len na Peťkov vývoj, či život našej rodiny. To, ako vplýva integrácia na spolužiakov a učiteľov, sme mali možnosť zažiť. Slová pani učiteľky z prvej triedy na konci školského roka potvrdili to, o čom som doteraz len čítala. Nikdy počas svojej praxe vraj nezažila takú atmosféru v kolektíve, ako keď tam bolo takéto dieťa. Spolužiaci boli veľmi empatickí, súdržní a priateľskí. Pani učiteľku táto skúsenosť obohatila a neľutovala svoju námahu. A mňa to prirodzene hrialo pri srdci, že náš Peťko tam nebol ani príťažou, ani trpeným nepriateľom.

Integrácia znamená veľký krok vpred aj pre samotnú školu. Dostáva sa do širšieho povedomia a riaditeľka je hrdá, keď sa jej dostávajú slová uznania. Je veľkou škodou nás všetkých, že takýchto riaditeľov nie je na Slovensku viac a neradi sa púšťajú do nových vecí.

Žijeme tým, vnímame integráciu ako niečo prirodzené a je veľkým šťastím, keď to tak vníma aj okolie. Naše dieťa si zaslúži rovnaké príležitosti a verte mi, aj ono nám má čo dať. Niekedy slová na to nestačia. Ale keď mu dáte šancu, pochopíte.