Uznávam sa! Uznávajte sa aj vy, MAMY

Uznávam sa! Uznávajte sa aj vy, MAMY
30.11.2019 v kategórii Mama, autor Alexandra Okálová, foto: istockphoto.com

Dnes chcem písať trocha „polovážne“. Pretože občas potrebujeme my, matky podporu. A nie vždy sa nám jej dostáva toľko, ako by sme potrebovali.

Tým, samozrejme, nechcem nikoho naštvať (však, muž môj jediný), ale predsa len, mužské a ženské svety majú každý úplne iné princípy, často nezlučiteľné so (spoločným) životom. Ale k veci.

MAMA a JA Challenge: Uznávam sa!

Mám na vás takú malú prosbičku, výzvu alebo, ako je teraz IN nazývať to, CHALLENGE. Vezmite si papier a pero a skúste o sebe napísať, za čo sa najviac uznávate. Čo si na sebe najviac ceníte a málokedy sa vám za to dostáva vďaky. Je lepšie si to spísať, pretože nahlas samu seba chváliť, to dokážu iba tie najsilnejšie charaktery.

A keď vám bude potom občas ťažko, lebo také dni budú, ajajáááj... neverili by ste, koľko sily vám dodá, keď si uvedomíte, čo všetko zvládate, a to úplne s prehľadom. Tak, ja som si to práve spísala, pokojne sa inšpirujte a nebojte sa zapojiť aj humor. Nielenže môžete potom váš zoznam odriekať denne pred svojím mužom alebo len sama pred sebou ako mantru, ale pokojne nám ich aj pošlite. 

Uznávam sa... fakt, že JO.

Uznávam sa za to, že sa každé ráno dokážem zobudiť ešte pred dieťaťom, odplaziť sa do kuchyne, jednou rukou pripraviť za päť minút raňajky, druhou sa líčiť na striedačku s odpisovaním na maily a whatsup správy, a zároveň nohou škrabkať nášho jazvečíka, ktorý každé ráno cíti potrebu túliť sa. Dá sa povedať, že som silná žena, stojím jednou nohou pevne na zemi. A slušne balansujem.

Uznávam sa za to, že keď sa moje dieťa rozhodne, že chce to hasičské auto, prosím pekne, už asi sedemstoštyridsiatepiate, že zachovám stoický pokoj, nezačnem jačať aj ja a dokážem využiť poznatky z PRÁNAJÁMY (tie, čo cvičíte jogu, viete), aby som sa nezosypala, prípadne nedostala anafylaktický šok.

Uznávam sa za to, že vždy splním dieťaťu to, čo som mu sľúbila. Pretože len tak môžem medzi nami vybudovať vzťah založený na dôvere. A tým myslím naozaj všetko. Ak mu poviem, že po návšteve u tety doktorky pôjdeme na chvíľu na ihrisko, tak tam pôjdeme, aj keby sa mi nechcelo a vonku zúril ten najhnusnejší november. Dieťa je ako pokožka, všetko si pamätá. A vráti vám to aj s úrokmi.

Uznávam sa za to, že dokážem každé ráno dať náš byt do stavu, umožňujúceho normálne používanie a občas aj hodného prezentácie verejnosti. Keď to jeden deň neurobím, neskôr si to vyžeriem v podobe nepríjemných následkov (zabudnutý banán na dne prebaľovacej tašky v pokročilom štádiu rozkladu, detská topánka nájdená za gaučom po sezóne, toho času už o číslo menšia, samozrejme, a iné lahôdky).

Uznávam sa za to, že ešte stále vládzem (síce za vulgárneho šomrania, ale vládzem) nasledovné: vyhadzovať DENNE prázdne obaly od potravín z chladničky, ktoré tam NIEKTO neustále necháva (chápem, je náročné dopiť džús a vyhodiť obal do smetí.

O recyklácii sa radšej nebavme...), pátrať denne po roztratených slipoch a ponožkách v rámci areálu nášho trojizbového bytu (podotýkam, že sa nachádzajú naozaj na neobvyklých miestach), nenechať sa rozhodiť faktom, že aj keď som vyžehlila mužovi tričká, po jeho rannom obliekacom manévri sú aj tak všetky pokrčené (koho muž nevyťahuje najspodnejšie tričko z kopy prudkým trhnutím k sebe, nech hodí do mňa ponožkou!), párovať ponožky, žehliť synovi bodýčka, umývať zuby denne trom živým tvorom – sebe, synovi a psovi, atď. (Nemám toľko priestoru na popis ďalších heroických úkonov, ktoré zvládam!)

mama si zasluzi uznanie

Uznávam sa za to, že stále častejšie prechádzam od teoretizovania k praktizovaniu. Lebo najlepšie sa radí druhým, ale keď ide do tuhého, „čumím jak sliepka do prachu“ a nič z toho. Našťastie, mám už i svetlé chvíľky. Stále sa učím, ako všetko to, čo viem, aj využiť pri výchove vlastného dieťaťa.

Uznávam sa, že mi stačí 6 hodín spánku, keď pred pôrodom som spávala 9. Ok, nestačí, ale stále lepšie to znášam.

Uznávam sa za to, že moje dieťa sa už dokáže samo najesť. Nebolo to ťažké, stačilo nechať ho samého s lyžičkou.

Uznávam sa, že som toto všetko dokázala dať na papier a uľaviť si. Lebo sú to všetko „samozrejmosti“, ktoré sa od nás tak trocha očakávajú, ale nik nás za ne nepochváli. Lebo dobré sa chváli samo, že jo?

Krásne dni vám želám, maminy!

Vaša Saša