Už ani neverím, že to všetko som si prežila práve ja...

4.3.2011 v kategórii Mama, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

Z vašich príbehov prinášame jeden snažilkovský...

Náš príbeh začal tam, kde končia všetky rozprávky. Po svadbe. Vzali sme sa, možno mladí na niekoho vkus, ale naozaj z veľkej lásky. Naplánovali sme naše dieťatko a náš spoločný dom.

Aj keď to bolo zo začiatku veľmi ťažké, pretože nás u svokrovcov bývalo viac a u nás doma neboli vhodné podmienky, manžel stál celý čas pri mne, ako sa hovorí – v dobrom aj v zlom. Boli sme šťastní, domček sa už dostával do reálnej podoby. Potom prišlo na rad plánovanie nášho bábätka. Pri plánovaní dlho neostalo a ostala som tehotná.

Ako to na dedinách býva zvykom, každý sa potešil a čakali sme na nášho prvého potomka. Ale čo Pán Boh dal, tak aj vzal. V 6-tom týždni tehotenstva som o svoje bábätko prišla... Príčina? Veľká neznáma. Ostali mi len oči pre plač a srdce pre manžela a bolesť. Táto strata poznamenala môj život, ktorý sa pomaličky začínal uberať inými koľajami.

Manžel a ja sme sa nevzdávali. Lenže akosi to nešlo. Prišli vyšetrenia. Pomaličky a postupne. Hormonálny profil, folikulometria, genetické testy, infektologické a urologické vyšetrenia. Prešli tri roky a naša beznádej kulminovala. Nikto nevedel nájsť príčinu, prečo sa nám nedarí. Že sme to nevedeli my, laici, bolo ešte v poriadku, ale to, že sme boli záhadou aj pre lekárov, len prehlbovalo naše zúfalstvo.

V roku 2002 však prišla naša vytúžená chvíľka a vzápätí naše ďalšie zúfalstvo. Otehotnela som, a vzápätí o bábätko zase prišla. Tento zákrok bol k mojej duši i môjmu telu ešte krutejší ako predchádzajúci. Kyretáž som potrebovala hneď dvakrát za sebou, pretože si to vyžadoval môj zdravotný stav. Práve vďaka tomu sa lekárom podarilo zistiť možnú príčinu, a to prepážku v maternici, ktorá mohla byť dôvodom môjho nešťastia.

Zúrila som, plakala som a len vďaka môjmu manželovi som toto obdobie ako-tak zvládla. Nevedela som sa zmieriť s tým, že moja gynekologička doteraz nezistila túto diagnózu, ktorú mi, mimochodom, potom potvrdili viacerí lekári. No napriek tomu som sa nevzdávala ani ja, ani môj manžel a v roku 2003 som otehotnela opäť. A opäť som potratila. To hnusné slovo mi rezonuje v ušiach dodnes. Keď otvoríte oči a lekár vám povie tú hroznú správu: „Mamička,...“

Vtedy som to už nezvládla a zmenila som lekára. Stačilo mu jedno UZV vyšetrenie a moja diagnóza bola na svete, potvrdená a s návrhom na riešenie. Priznám sa, že pán doktor, ktorý sa ma ujal, stelesňoval pre mňa obrovskú nádej – vôbec som už v nič nedúfala, len som plakala a plakala. Možno preplakané roky nikomu nič nehovoria, no moje srdce si to pamätá dodnes. Len doktorovmu ľudskému prístupu a znalostiam vďačím za náš dnešný osud.

Potvrdil mi prepážku v maternici a okamžite nariadil laparohysteroskopiu a metroplastiku, ktorú som postúpila v Banskej Bystrici. Do roka a do dňa – ako v rozprávke, som ostala štvrtýkrát tehotná. Nikto si nevie predstaviť môj strach pri každom pohybe, pri každom pichnutí, či len prebdenej noci, ktorých bolo kvôli môjmu strachu neúrekom.

Náš syn sa narodil cisárskym rezom 11. augusta v roku 2005. Mal 53 cm a 4 kg a hneď sme mu s manželom dali meno Nikolas, čo v gréckom jazyku znamená víťaz. Tých 5 rokov, ktoré sme strávili v plači a bolestiach, neprajem nikomu. Pre mňa samotnú sú ako zlý sen. Už ani neverím, že to všetko som si prežila práve ja.

Dnes sa budím spoločne s mojím pokladíkom. Venujem mu všetok čas a lásku. Je pre nás viac ako poklad – je to náš vyplnený veľký sen. Vstávame spolu, zaspávame spolu a ja sa dennodenne modlím za jeho zdravie. A za to, že tu vôbec je. Niektoré ženy toto šťastie vôbec neokúsia...

Mamičky, vážte si vaše pokladíky. Aj ja bežím vybozkávať môjho Nikolasa... :-).