Tak už je to tu: Ťažký prvý deň v škôlke

škôlka, jasle, hračky
3.9.2018 v kategórii Mama, autor Marianna Slobodová, foto: istockphoto.com

Prečo mi NIKTO nepovedal, že to bude takéto. Že to bude tak strašne bolieť! Veď som sa na to tak intenzívne pripravovala. Mňa i dcérku.

„Tak už je to tu!“ „Už je to tu.“ „Už je to tu?!“

Vyzerajúc ako Shrek s Fionou pri návšteve rodičov v kráľovstve za „sedmero horami“ (tiež tak prekypujúc šťastím), kráčajúc ruka v ruke sme Tamarka a ja išli prvý krát do našej novej škôlky. Teda, ak mám byť presná a nezamieňať dojmy s pojmami, tak sú to súkromné jasle.

No pojem škôlka sa u nás ujal lepšie. Do škôlky sme ráno videli nosiť tetu Táňu nášho kamoša Kubka a my sme ho zase z tej škôlky chodili často vyzdvihnúť. Deti zo škôlky stretávame na ich každodennej prechádzke zdraviac pretiahnutým „Doooobrýýý deň“  a kráčajúc popri nás s pani učiteľkou kým ich mamy (a aby som nekrivdila aj ich tatovia) pracujú.

Nechcem ísť do škôlky...!
Prečítajte si tiež:

Nechcem ísť do škôlky...!

V škôlke vždy obdivujeme nové hračky, ktoré sú ešte neprebádané. Mini-umývadielka a mini-toalety a mini-stoličky, kde sa Tamarka konečne cíti ako veľká baba.

Taká bola naša predstava. Teda Tamarkina a moja. O tom, že detičky chodia do škôlky, no bez mám, sme sa akosi nebavili.

Veď to bolo ešte nekonečne ďalekooo! A teraz je to tu..

Nádych, výdych

Po zazvonení nám otvára naša teta Marcelka a úsmevom nás víta. Obúvame papučky a Tamarka ešte stále nič netušiac na mňa pokrikuje nech idem rýchlo za ňou.
„Ete macka! Mama. Poť. Ukášem im desiatu. Detičky sú tu. Aha.“

Už to začínam rozdýchavať. Nechcene ale predsa mi srdce začína biť rýchlejšie a do očí sa mi tlačia slzy. ´Som otrasná matka. Ako ju tu môžem len tak nechať. V cudzom prostredí, s cudzím človekom.´ Myšlienky vo mne prúdia ako lavína a pália. Údesné.

Bola som upozornená, že keď sa malá začne venovať inej činnosti (začala intenzívne kŕmiť korytnačku, ktorú tu majú ako talizman) mám sa nenápadne vypariť.
Odovzdávam teda desiatu a idem.

Predkladám nohy jednu pred druhý a vlečiem sa slimačím tempom. Už som bola vzdialená, no tá veta, ktorú vyslovila medzi vzlykmi mi stále hučí v hlave.

„Kde je mamina! Ja scem maminu!“ „Mami!!“

Skoro som to nevydržala a vybehla po schodoch späť za ňou. Vzala ju do náručia, pohladila po tvári a povedala, že ju ľúbim a nikdy ju už neopustím.
Vedela som, že nemôžem, že to tak bude lepšie, pre ňu i pre mňa, lenže to boli len prázdne slová. Ten pocit zúfalstva a bezmocnosti bol taký strašný, že mi išlo vnútro roztrhnúť.

Slzy sa mi valili prúdom a valia sa i teraz. Píšem a bolí to rovnako intenzívne. Prečo mi NIKTO nepovedal, že to bude takéto. Že to bude tak strašne bolieť!

Veď som sa na to tak intenzívne pripravovala. Mňa i dcérku. Pýtala som sa toľkých aké to je a odpovede boli v podstate rovnaké. „Neboj sa, zvyknete si. Zo začiatku si trochu poplačete a potom to už bude dobré. Ťažké je to len ráno v prvé dni...“

škôlka, jasle , plač, slzy, mama

 

ŤAŽKÉ. ŤAŽKÉ!

Je to absolútne najhorší pocit aký som doteraz cítila.  
Nikto, absolútne nikto a nič ma však nepripravil na to, aké to bolo naozaj. V skutočnosti.

Som hrozná matka. Prebleslo mi hlavou. Ako som mohla odísť a ju tam nechať plakať. Kričala predsa „Mami!“

A čo ďalej...

Zvykáme si. Plačeme len ráno. Ale už menej. Len pár vzlykov a je dobre. Dokonca! sa s ňou môžem aj rozlúčiť. Je mi to sympatickejšie. Rozhodla som sa počúvať viac moje srdce ako dobré rady pani učiteľky (aj keď viem, že dobre mienené).  Môžem ju ubezpečiť, že sa vrátim. Že ju ľúbim a prídem po ňu. Každý deň.
Ešte stále je to pre mňa strašne ťažké a počítam minúty do chvíle keď môžem ísť za ňou. Počkám za rohom a sledujem ako sa hrá na piesku intenzívne niečo pri tom vysvetľujúc svojej „spolubojovníčke“.

Milujem ten pocit, keď ma zazrie a letí za mnou. Padne mi do náručia a trošku hyperbolicky môžem povedať, že ešte nikdy ku mne takto rýchlo nebežala. 

Keď pre nič iné, tak pre toto sa mi o niečo ľahšie dýcha.