Čo je príčinou detskej zábudlivosti?
Deti neustále niečo strácajú, od ceruzky až po kľúče od domu. Prečo to nie je zlé a čo môžu rodičia v tejto veci podniknúť?
Starostlivosti o veci sa treba učiť
Prečo deti strácajú veci ako prezuvky, telocvičný úbor, peračník alebo dokonca kolobežku?
Malé deti napríklad ešte vôbec nevedia, že veci, ktoré len tak niekde ležia alebo stoja, by mohli navždy zmiznúť. Deti sa musia preto postupne naučiť rozlišovať medzi dôležitým a nepodstatným, vedieť sa na niečo koncentrovať, dávať pozor a určité veci nezabúdať alebo nespúšťať z očí.
Až keď prídu deti do predškolského, resp. školského veku, sú vo svojom vývoji tak ďaleko, že vedia dávať na svoje veci pozor. „Ak aj vtedy ešte niečo strácajú, je to často znamenie toho, že daná vec nie je pre ne dôležitá.
Ak nemajú chuť na telocvik alebo úlohy, strácajú úbor alebo nechávajú voľne pohodený zošit na domáce úlohy,“ objasňujú súvislosť medzi osobnými záujmami a miznutím určitých vecí psychológovia.
Potom je vhodné pátrať po príčinách a pýtať sa, prečo si dieťa robí tak nerado domáce úlohy alebo prečo neobľubuje telesnú výchovu.
Roztržitosť je ďalší dôvod, prečo deti zabúdajú také veci, akou je napríklad desiata. Deti v tomto veku ešte ľahko stratia pozornosť a nevedia myslieť súčasne na tak veľa vecí.
To by však ale nemal byť ešte dôvod na to, aby sme mysleli za nich a dávali na všetko pozor alebo hneď nahradili stratené autíčko novým.
Trestať deti za to, že niečo stratili alebo zabudli, je nezmyselné. Oveľa viac by sme ich mali nechať pocítiť následky ich nepozornosti.
Ak napríklad dieťa opakovane príde na vyučovanie bez peračníka a učiteľ ho za to pokarhá, je mu to také nepríjemné, že nabudúce si už dá na školské potreby pozor.
Prečítajte si: Zábudlivé a roztržité dieťa - dá sa to zmeniť?
Pri strácaní a zabúdaní treba pátrať po príčinách
Niekedy je strácanie a zabúdanie vecí aj znakom preťaženia. Potom by si mali rodičia podrobne pozrieť plán aktivít a termínov a po dohode s dieťaťom vyradiť tie aktivity, ktoré spôsobujú nepotrebný stres.
Ak totiž uberieme na tempe v dennom režime, zostane dieťaťu viac času koncentrovať sa na jednotlivé veci – teda bude tiež menej zabúdať a strácať.
Aj zaplavenie množstvom podnetov, neporiadok a neustále odpútavanie môžu prispieť k tomu, že deti zabúdajú a strácajú veci. Tak môže neuprataný stôl viesť k tomu, že dieťa nenájde zošit z matematiky alebo jednoducho zabudne na časť domácich úloh.
Preto psychológovia odporúčajú, aby sa rodičia postarali o to, aby sa dieťa zaoberalo len jednou vecou: Ak si napríklad stavia z Lega, mal by zostať televízor vypnutý. Aj možnosť utiahnuť sa raz za čas bez nervujúceho súrodenca v detskej izbe je spôsob, ako sa vyhnúť roztržitosti a náhlivosti.
Prečo nie sú deti v škole šťastné?
Za zabúdaním môžu byť zdravotné problémy
Ak deti neustále niečo strácajú a nevedia sa koncentrovať vôbec alebo len na krátky čas, môže to poukazovať i na poruchu pozornosti (ADHS syndróm). V tomto prípade by ste mali navštíviť s dieťaťom odborníka.
V každom prípade by ste mali s dieťaťom o probléme hovoriť: „Tak som si všimla, že veľa vecí strácaš. Kde si myšlienkami?“
Takto nejako môže začať dôverný rozhovor, z ktorého môže napokon vzísť, že dieťa má vážne starosti. Ak je dieťa napríklad šikanované alebo má strach, že sa rodičia rozvedú, potom sa mu stáva to, že veci, ktoré berie za normálnych okolností veľmi vážne, pokladá teraz za nepodstatné – a zabúda ich alebo stráca.
Strácať môžu deti aj samé seba – a získavajú tak snáď najkrajšiu a najšťastnejšiu skúsenosť svojho života. Tieto vzácne momenty najvyššej koncentrácie sa vyskytujú vtedy, keď sa dieťa intenzívne niečím zaoberá.
Pri spontánnom zanietení nejakou vecou – môže nastať napríklad pri čítaní najnovšieho zväzku Harryho Pottera alebo pri vážení určitého množstva múky pri pečení koláča – zisťujú deti, čo to znamená nasledovať svoje najhlbšie záujmy.
Psychológovia popisujú tento moment nasledovne: Mozog dieťaťa sa dostáva do svojho optimálneho stavu napätia, získava svoju najvyššiu úroveň pozornosti – a tak vznikajú pocity šťastia nevídaných rozmerov. V takejto chvíli by bolo veľmi nevhodné zvolať: „Teraz nerob toto, poď jesť!“