Prečo nie sú deti v škole šťastné?

Marta Franclová, PSYCHOLOGIE DNES, PORTÁL | 2. december 2016

Do školy sa teší každé dieťa. Katastrofou však je, že toto nadšenie sa priskoro stráca a nastupuje apatia, nechuť a rozčarovanie. Dieťa prestáva byť v škole šťastné.

Odpovede na otázku - Prečo? - môžeme hľadať v nedostatočnom rozvíjaní medziľudských vzťahov medzi deťmi, rodičmi a učiteľmi.

Hlavne prvých päť rokov v škole je dieťa ešte dieťaťom a je odkázané na to, ako s ním dospelí budú zaobchádzať

Nedokáže sa brániť arogancii, necitlivosti, nepochopeniu dospelých, nedokáže rozpoznať, že to, čo zažíva, nie je úplne v poriadku. Viac či menej neuveriteľné historky o učiteľkách, nepríjemných zážitkoch, arogancii a trapasoch, o nechuti, v lepšom prípade apatii detí ku školskej dochádzke, rozpráva veľa rodičov.

Kritériom kvality tej či onej školy však býva počet prijatých žiakov na strednú školu či počet mimoškolských aktivít.

V tomto momente si kladiem otázku: Čo je na škole naozaj dôležité? Čo je to správne kritérium?

Pre prváčika je dôležitý vzťah, nielen vedomosti. Keď sa zamyslíme nad tým, čo si prajeme pre svoje dieťa, uvedie snáď každý: Aby bolo zdravé a v živote šťastné. Dobre. Každý školák trávi v škole minimálne štyri hodiny denne.

Pre dieťa na prvom stupni je to podstatná časť dňa (o deťoch navštevujúcich družinu ani nehovoriac), a preto je vzhľadom na uvedené prianie rodičov potrebné, aby deti boli v škole šťastné, spokojné, radostné, aby škola prinášala maximum pozitívnych zážitkov a aby sa deti do školy tešili.

Keď je však začiatok všedného dňa poznamenaný plačom, hnevom, jasne vyslovenou nechuťou dieťaťa ísť do školy, strachom, otázkami typu – Na čo tá škola vlastne je? Prečo zasa musím do školy? – vytráca sa zo života detí aj rodičov pohoda, radosť, spokojnosť.

Samozrejme, existujú deti, ktoré chodia do školy rady. Vo väčšine prípadov sú to deti, ktoré zvládajú požiadavky školy, respektíve učiteľky.

Sú to deti nadané, pokojné, ktoré nevybočujú z radu extravagantným vzhľadom, správaním, ktorých rodičia maximálne prejavujú záujem o školský život dieťaťa. Ide jednoznačne o úspešné deti.

Koľko detí sa však cíti v škole úspešnými a šťastnými?

Koľko detí má šancu byť úspešnými? Deti slabšie, menej nadané, pomalé, neprispôsobivé, výstredne učesané či oblečené, nepokojné, nesamostatné, roztržité či zábudlivé rýchlo strácajú svoju šancu byť v škole šťastné.

V súvislosti s vytváraním pozitívneho či negatívneho vzťahu detí ku škole som hlboko presvedčená o zásadnom význame prvého ročníka a ďalších ročníkov prvého stupňa ZŠ.

Ruka v ruke s tým ide aj môj názor, že na prvom stupni základnej školy by mal byť oveľa väčší dôraz na utváranie vzťahov. Mám tým na mysli vzťahy medzi dieťaťom a učiteľom, deťmi a učiteľmi, deťmi navzájom, medzi rodičmi a učiteľmi, než na osvojovanie schopností, vedomostí a návykov.

Dieťa by malo mať pocit, že učiteľovi na ňom záleží

Každé dieťa by malo interakciu učiteľ – žiak prežívať ako intímny, osobný vzťah s učiteľkou alebo učiteľom. Malo by mať istotu, že učiteľke na ňom záleží, že ho má rada také, aké je, že tento vzťah je nezávislý od počtu správne vyriešených príkladov či úhľadnosti napísaných riadkov.

Zdravé vzťahy medzi všetkými účastníkmi školského života sa odrážajú aj v efektívnosti riešení niektorých bežných situácií. Za úplne neprípustné považujem poznámky typu: Vyrušuje! Vykrikuje! Nemal pero! Behá po triede!

Učiteľská profesionalita je umením normálne reagovať na normálne prejavy detí a citlivo reagovať na prejevy nejakým spôsobom nenormálne.

Je jednoduché poznať zábudlivé dieťa a rovnako jednoduché je zabudnuté veci mu požičať, zariadiť, aby malo dvojo učebníc, jedny doma a druhé v škole, pero, ceruzku a pastelky u učiteľky v zásuvke.

Nezastúpiteľnú úlohu v budovaní týchto vzťahov hrajú prestávky. V týchto relatívne krátkych chvíľach má učiteľ najlepšiu príležitosť na neformálne rozhovory, ktoré môžu odkryť trápenie, problémy, starosti detí, môže povzbudiť, pokarhať, pohovoriť si s nimi medzi štyrmi očami.

Svojou prítomnosťou môže ochrániť slabších, eliminovať nevhodné prejavy správania, podchytiť dobré tendencie a vymiesť nečestnosti, kultivovať vzťahy medzi spolužiakmi.

Je jednoduché poznať nepokojné, neposedné dieťa a rovnako jednoduché je umožniť mu jeho potrebu pohybu uspokojiť. Je jednoduché poznať slabého žiaka a je jednoduché povzbudiť ho, prejaviť mu náklonnosť.

Zložitejšie, ale veľmi efektívne, je prispôsobiť úlohy, samostatnou prácou, požiadavky jednotlivým žiakom, ten známy, všade proklamovaný, ale v skutočnosti veľmi zriedka realizovaný individuálny prístup.

To všetko – prestávky, keď je učiteľ deťom plne k dispozícii, hodiny, keď učiteľ deťom pomáha, dodáva im guráž a sebavedomie a k problémom sa stavia tak, aby boli čo najvhodnejšie vyriešené – deti podporuje a povzbudzuje, vytvára vzťahy partnerstva medzi učiteľom a deťmi.

Jedine taký vzťah je sprevádzaný atmosférou pohody a istoty, čo je pre pocit šťastia detí nutnou podmienkou.

Každé dieťa by malo niekoľkokrát počas dňa zažiť pocit úspechu, kompetencie, zadosťučinenia v súvislosti so školským vyučovaním

Tento zážitok by mal jednoznačne presiahnuť neúspechy, zlyhania, chyby. Keď sa zamyslíme nad banálnou školskou situáciou, keď učiteľka zadá samostatnú prácu a následne ju vyhodnotí, zistíme nasledujúce:

Nadaní žiaci majú, samozrejme, jednotky. Väčšinou úlohu vyriešia bez väčšej námahy, hotoví sú takmer okamžite.
Za nimi nasleduje veľká skupina tých, ktorí musia na splnenie úlohy vyvinúť väčšiu či menšiu námahu. Snažia sa, dá im to prácu, ale jednotku nedostanú.
Nesmieme zabudnúť ani tých, ktorí úlohu nezvládnu.

Tu sa dostávame k otázke hodnotenia a klasifikácie. Ide o neoddeliteľnú súčasť školy, života dieťaťa. Ide o niečo, na čom dieťaťu záleží, čo ho povznáša či zadupáva do zeme, čo mu niečo hovorí o jeho práci, o jeho snažení i o ňom samom. Sú si toho učitelia skutočne plne vedomí?

Prečítajte si aj: Aby učenie nebolo mučenie

Aby bolo dieťa šťastné, spokojné, musí mať istotu, že jeho snaha bude spravodlivo ohodnotená. Myslím, že mimo iného by cieľom prvého stupňa základnej školy malo byť naučiť deti a ich rodičov šťastne žiť s určitými známkami, či už to sú dvojky, trojky.

Cestou k tomu by mohlo byť, samozrejme, doplnenie známky slovným ohodnotením, či už je známka v zošite, poznámkovom zošite či žiackej knižke. Akákoľvek forma slovného hodnotenia dokáže povedať niečo viac i tým, ktorí sú vždy výborní, a hlavne podporiť a posilniť tých, čo sú výborní len niekedy alebo vôbec nie.

Dôležitý je moment, keď je rodič konfrontovaný so známkami svojho dieťaťa. Je nutné, aby učiteľ dokázal utvrdiť rodičov v tom, že aj dieťa, ktoré nemá samé jednotky, je jedinečné, skvelé, zaslúži si lásku, maximálnu emocionálnu podporu, a išiel by v tomto zmysle rodičom príkladom.

Oznámenie typu: opäť nevedel, nevie, či čítanie – 5, počítanie – 3 je mrhaním času a ubližovaním dieťaťu i rodičom.

Môj súkromný názor, prečo je to tak? Učiteľ nedokáže ustúpiť z cieľa naučiť deti to a to v určitom čase. Snaží sa poprieť skutočnosť, že niektoré veci nemôže dieťa naučiť, pokiaľ k nim nedospeje samo. V začiatkoch tú skúsenosť nemá, a potom ju buď popiera, alebo jej nedôveruje.

Že sa M a A číta MA ho jednoducho nenaučí. Musí na dieťa počkať!!! A za to, že to do istej doby naozaj nejde, dieťa nedostáva jednotky napriek tomu, že sa snaží.

Je isté, že necitlivý prístup ku schopnostiam dieťaťa zo strany učiteľa, nepochopenie situácie, čo má dieťa v moci, ale čo už nie, neustúpenie z požiadaviek a ustavičné bombardovanie rodičov známkami hovoriacimi len – vaše dieťa nie je výborné – berie dieťaťu šancu byť v škole šťastné.

Rodič sa nezaujíma (nestíha), dieťa v škole nevie

Samozrejme, sú i momenty, keď je zrejmé, že dieťa nevie, pretože sa doma neučilo, nepripravovalo (nevie básničku, prvouku). Najmä v prípade malých detí je však jasné, že bez aktívnej účasti rodičov je takmer nemožné, aby bola takáto požiadavka splnená. Rodič sa nezaujíma, dieťa nevie.

Čo má teda učiteľ robiť?

Myslím si, že učiteľ má minimálne dve možnosti, ako zareagovať, a nie dieťa iba oznámkovať:

učiť sa s dieťaťom sám (nemám tým na mysli „učenie po škole“)
konkrétnych rodičov inštruovať, čo sa od nich žiada (písomne či ústne).

V prípade jasného nezáujmu zo strany rodičov môže učiteľ voliť prvý variant, ale následne sa pokúsiť analyzovať celkovú situáciu dieťaťa, snažiť sa vystopovať príčinu nezáujmu, presvedčiť rodičov ku spolupráci, pokúsiť sa nadviazať s nimi vzťah, ktorý by naďalej rozvíjal a budoval potrebným smerom.

Vždy však platí, že dôležité je správne odhadnúť vynaložené úsilie a možnosti dieťaťa, hodnotiť maximálne ohľaduplne a citlivo, byť si vedomí intelektových mantinelov detí a dokázať dávať, zvlášť tým slabým, najavo, že vidíme, že sa snažia, že sa niečo naučili, že majú byť na čo pyšní oni aj ich rodičia, že to, čo dokázali, stačí k tomu, aby boli všetci spokojní.

Rovnaké signály by mal učiteľ vysielať aj rodičom, aby neregistrovali len známku, ale i to, že učiteľ vidí snahu, že má dieťa rád.

Rodičia dieťaťa, ktoré je v škole spokojné, sú tiež spokojní

Nemajú proti škole takmer žiadne výhrady, sú voči škole lojálni, snažia sa tento stav udržať. Rovnako sú na tom i rodičia, ktorí sú presvedčení o správnosti postupov školy voči ich dieťaťu, majú pocit spravodlivosti, podpory, rešpektu zo strany školy voči sebe samým.

Dobré vzťahy medzi rodičmi a školou spätne pozitívne ovplyvňujú vzťah dieťaťa ku škole.

Často sa však stretávame s určitou uzavretosťou školy voči rodičom. Učiteľ sa nerozpráva s rodičmi osobne, ale volí zvláštnu formu písomnej komunikácie, bez akéhokoľvek náznaku vzťahu medzi dopisujúcimi. (Vyrušuje! Nemal úlohu! Ospravedlňte Maťka z TV, má chrípku.)

Vzhľadom ku skutočnosti, že ide o dve strany, ktoré majú spoločný záujem, ktorým je dieťa, je tento štýl komunikácie prinajmenšom zvláštny.

Stáva sa, že učiteľ s rodičmi normálne komunikovať, žiaľ, nedokáže. Vystupuje ako ten, kto vie o deťoch všetko, kto ich pozná rozhodne lepšie než rodič, a len on vie, ako naňho, a radí rodičom, ako sa majú ku svojmu dieťaťu správať, ako majú vo výchove postupovať.

Samozrejme, učiteľ je profesionál, má vysokoškolské vzdelanie, znalosti z oboru psychológie, pedagogiky.

Avšak rodič má ku svojmu dieťaťu hlboký vzťah, pozná ho od malička, a teda sa nielen cíti, ale naozaj je kompetentný hovoriť s učiteľom ako s kolegom, má právo vyjadriť svoj názor na učiteľove postupy.

Som presvedčená, že vzájomná úcta a rešpektovanie sú úplne na mieste. Učiteľ by mal vedieť, čo ktorý rodič očakáva od svojho dieťaťa, od školy, respektíve učiteľa, a toto očakávanie v rámci intenzívnej spolupráce s rodičmi usmerňovať, rozvíjať a akceptovať.

Učiteľ by mal s rodičmi konzultovať, radiť sa, čo najpodrobnejšie ich informovať o školskom živote ich dieťaťa, nadviazať s nimi osobný vzťah.

Je v záujme oboch strán založiť vzťah na vzájomnej dôvere a rešpekte, ale iniciatíva musí vyjsť zo strany učiteľa, ktorý musí vzťah nielen budovať, ale i kultivovať ho a rozvíjať. Je na učiteľovi, aby vytvoril šancu a priestor na vzájomnú pomoc a podporu.

Pre dieťa je veľmi dôležitý pocit, že život doma a v škole spolu navzájom súvisia, nie sú v protiklade. Čo ocení učiteľka, za čo pochváli, je rovnako pozitívne vnímané i doma, a naopak, čo sa nepáči doma, zrejme nebude prijaté s nadšením ani v škole.

Je zrejmé, že z veľkej časti záleží na jednotlivých učiteľoch, ako sa zhostia svojho poslania. Preto pri nástupe do školy je možno lepšie pátrať po konkrétnom učiteľovi než po škole. I medzi školami sa dajú vystopovať tie, kde je „ šťastné dieťa“ v popredí ich snaženia.