Strach o dieťa je jedným z najintenzívnejších pocitov, aké môže rodič zažiť
Napriek tomu, že náš strach je niekedy ochromujúci, zároveň nás motivuje konať a robiť všetko pre to, aby sme ochránili to najcennejšie, čo máme. Kde je však „zdravá“ hranica medzi ochranou dieťaťa a zasahovaním do jeho suverénnych rozhodnutí?
Všetci to poznáme. Strach o dieťa je neoddeliteľnou súčasťou rodičovstva. Poháňa ho hlboká láska a túžba zabezpečiť šťastie a bezpečie dieťaťa, za ktoré sme zodpovední už od jeho prvého nádychu. Od počiatočných obáv o zdravie novorodenca, až po starosti o budúcnosť dospelého dieťaťa – tento pocit nás sprevádza celý život.
Prirodzený pud rodičovského strachu
Strach o dieťa je jedným z najintenzívnejších pocitov, aké môže rodič zažiť. Je to prirodzená reakcia, ktorá vychádza z hlbokej lásky a zodpovednosti, ktorú rodič cíti voči svojmu dieťatku. Táto obava sa často objavuje už od momentu, keď sa dieťa narodí a prechádza rôznymi fázami a intenzitou počas celého jeho života.
V modernom svete, kde sa na nás valí množstvo informácií a nebezpečenstiev, sa často pýtame sami seba, či robíme všetko správne, či dieťa dostatočne chránime, alebo či ho pripravujeme na všetky výzvy, ktoré na neho v živote čakajú. V tomto procese je dôležité nájsť rovnováhu medzi tým, ako dieťa chrániť a zároveň mu umožniť, aby samo – vlastnými menšími víťazstvami i pádmi, objavovalo svet a získavalo vlastné skúsenosti. Strach o dieťa nie je slabosť, ale silný prejav toho, ako nám na ňom záleží. Hoci sa tohto strachu nikdy úplne nezbavíme, môžeme sa naučiť ho ovládať a vnímať ako súčasť rodičovskej cesty.
Kedy je strach o dieťa ešte v poriadku?
Je úplne v poriadku a v norme, že rodičia majú obavy, keď sa dieťa učí chodiť, bicyklovať, alebo keď prechádza cez cestu. Tento druh strachu nás motivuje byť ostražitými, pripravenými a poskytuje nám možnosť učiť dieťa, ako sa vyhýbať skutočným hrozbám. Je v poriadku chrániť svoje dieťa aj v situáciách, keď nám pomáha plánovať a predvídať možné problémy, napríklad keď chceme zabezpečiť, aby dieťa nosilo prilbu pri športovaní, alebo bolo opatrné pri kontakte s cudzími ľuďmi. Tento druh obáv je v podstate prejavom zodpovednosti a starostlivosti.
Je dôležité, aby sme si uvedomili, že zdravý strach nám umožňuje primerane reagovať na situácie a poskytovať dieťaťu vedenie a bezpečie, ale zároveň mu dáva dostatok priestoru na rozvoj a učenie. Keď je strach prítomný v takej miere, ktorá nás vedie k obozretnosti, zodpovednosti a pomoci dieťaťu porozumieť svetu okolo neho, je ešte v poriadku a plní svoju ochrannú úlohu. Je však dôležité, aby sa strach o dieťa nezmenil na nadmernú úzkosť, ktorá by mohla mať negatívny dopad na rodinný život a vzťahy. Balans medzi obavami o dieťa a dôverou v jeho schopnosti je v tejto téme kľúčový.
Samostatná hra: Podporuje nezávislosť a kreativitu u detí
Kedy je strach o dieťa už na škodu?
Strach o dieťa sa stáva škodlivým, keď začne ovládať nielen náš život, ale aj život dieťaťa. Prehnaná starostlivosť a neustále obavy môžu viesť k obmedzovaniu dieťaťa, bráneniu jeho samostatnosti a rozvoju. Pretože – aj dieťa sa učí prostredníctvom zážitku, k svojmu učeniu potrebuje zažiť aj radosti i sklamania – všetko primerane svojim schopnostiam, emočnému i biologickému veku. Takýto nadmerný rodičovský strach sa často prejavuje tým, že rodič nedovolí dieťaťu robiť veci primerané jeho veku, zabraňuje mu riskovať, okúsiť rôzne zážitky, ktorých výsledkom je aj smiech, ale aj slzička.
Keď rodič neustále zasahuje a kontroluje každý krok svojho dieťaťa, bráni mu v tom, aby sa učilo z vlastných skúseností, aby sa učilo riešiť problémy a získavalo sebadôveru. Takéto správanie môže v dieťati vytvoriť pocit, že svet je príliš nebezpečný a že nie je schopné zvládnuť situácie samo. Je preto veľmi dôležité rozpoznať, kedy náš rodičovský strach vychádza z reálnej potreby chrániť dieťa a kedy ho poháňajú naše vlastné neistoty a obavy. Zdravý strach je ten, ktorý nás vedie k tomu, aby sme boli ostražití a pripravení, ale nebráni nám a našim deťom v tom, aby sme si užívali život a učili sa z neho.
Typy rodičov a „rodičovských strachov“
Asi to pozná každý z rodičov – každý si zo svojich rodín nesie isté vzorce správania sa, hodnoty, metódy výchovy. Naši rodičia to však mali iné, my to v našich rodinách máme iné a aj naše deti to budú mať pri svojich deťoch iné. Minimálne v tom, že každá generácia žije v istej konkrétnej dobe a od toho sa všetko odvíja. Vo všeobecnosti je však každý rodič tým naj pre svoje dieťa, no postupne, ako sa deti menia v dospelých a zakladajú si vlastné rodiny, naši, už starí rodičia, majú tendenciu v niektorých prípadoch až vnucovať nám ich „manuál výchovy“ aj na ich vnúčatá a celé fungovanie rodiny svojej dcéry či syna.
Samozrejme, teraz odsunieme bokom našu nekonečnú vďaku a úctu voči nim, pretože to je nepopierateľné a stojí nad všetkým. V kontexte našej témy sa však hovorí, že rodina, ktorú si vytvárame s našim partnerom a vlastnými deťmi, je omnoho dôležitejšia, ako tá, z ktorej pochádzame. Naši rodičia mali šancu na vlastné rodičovské úspechy i omyly, preto je v poriadku, ak nám radia a usmerňujú nás aj v našej dospelosti – vždy je však lepšie pre všetky zainteresované strany robiť tak za predpokladu, že o to požiadame.
Lenivé rodičovstvo: Ustúpim a zistím, či to moje dieťa zvládne samo
Krúžite nad deťmi ako helikoptéry?
Ak sme už spomenuli odraz doby, tak tá súčasná vymodelovala typ rodičov, ktorí sa v literatúre označujú ako tzv. helikoptéroví rodičia. Sú to takí rodičia, ktorí sú extrémne ochranárski a neustále dohliadajú na svoje deti. A to často až do takej miery, že zasahujú do všetkých aspektov ich života.
Termín „helikoptéroví“ vznikol preto, že takíto rodičia „krúžia“ nad svojimi deťmi ako helikoptéra, pripravení zasiahnuť v každej situácii, či už ide o školské záležitosti, voľnočasové aktivity, alebo vzťahy. Často preberajú zodpovednosť za úlohy, ktoré by ich deti mali zvládnuť samy, čím môžu obmedziť ich schopnosť samostatne riešiť problémy, rozvíjať zodpovednosť a sebavedomie. Táto výchovná stratégia často pramení z túžby ochrániť dieťa pred zlyhaním alebo ťažkosťami, no v dlhodobom horizonte môže mať negatívny vplyv na ich nezávislosť a sociálny vývoj.
Odstraňujete deťom z cesty všetko, čo by ich mohlo ohroziť?
Okrem helikoptérových rodičov poznáme v dnešnej dobe aj tzv. buldozérových rodičov. Títo rodičia sa snažia pomyselným buldozérom "preorávať" cestu svojim deťom, aby sa vyhli akýmkoľvek ťažkostiam, neúspechom alebo pocitom frustrácie. Rovnako ako helikoptéroví rodičia, aj snehové pluhy môžu deti zbavovať príležitostí riešiť problémy a získať dôležité životné skúsenosti. K ich charakteristikám patrí snaha o kontrolu nad akoukoľvek situáciou, pred aj tým najmenším neúspechom alebo šokom, čo môže viesť k tomu, že deti nemajú príležitosť učiť sa z vlastných chýb.
Títo rodičia môžu mať veľmi vysoké očakávania od svojich detí a tlačia ich k výkonu, často na úkor ich duševného zdravia a emocionálneho rozvoja. Tiež sa často stáva, že rozmaznávajú svoje deti a znižujú ich schopnosť riešiť problémy samostatne, čo môže viesť k závislosti od rodičov v dospelosti. A čo je dôležité, že ich konanie je zamerané na úspech a to, že dôležitosť rodičovského úspechu môže byť prejavom ich vlastných ambícií, pričom sa snažia preniesť tieto ambície na svoje deti.
Ste príliš autoritárski, alebo benevolentní?
Sú rôzne kategorizácie rodičovských modelov výchovy, typov pováh i ich výchovných metód. Častokrát sa v literatúre uvádzajú typy autoritatívnych rodičov, kedy štýl výchovy tohto typu rodičov je kombinujúci vysoké nároky so silnou podporou. Autoritatívni rodičia stanovujú jasné pravidlá a očakávania, ale zároveň sú otvorení diskusii a rešpektujú názory dieťaťa.
Títo rodičia sú láskaví, ale tiež dôslední, čo vedie k rozvoju zodpovednosti a sebavedomia dieťaťa. Naproti tomu tzv. autoritárski rodičia vyžadujú prísnu disciplínu a poslušnosť bez diskusie. Tento štýl je založený na pravidlách a obmedzeniach, pričom sa od detí očakáva, že ich budú dodržiavať bez otázok. Takáto výchova môže viesť k úzkostiam alebo problémom so sebaúctou u dieťaťa. Samozrejme, benevolentní až zanedbávajúci rodičia ponechávajú až príliš veľa priestoru a slobody dieťaťu, čo hraničí až s ich nepozornosťou, nízkou úrovňou starostlivosti či ignorácie potrieb dieťaťa.
Ste helikoptérový rodič?
Nechajme deťom právo na detstvo, rodičom právo na to byť tým najlepším rodičom pre svoje dieťa
Je to mimoriadne náročné, najmä v dnešnej dobe, kedy sú nároky na rodiča také, ako keby nepracoval, v práci naopak, akoby rodinu vôbec nemal a na deti detto – čím je dieťa mladšie, tým viac už by malo zvládnuť a dokázať. A aj keď sa hovorí, že mať dieťa je strach na celý život, ak ho vyvážime ráciom a nepohltí nás celých, vytvorí ten správny ochranný mechanizmus. Práve tak zúročíme naše skúsenosti byť krok vpred, zabránime rôznym typom detských fyzických i emočných bolestí a v tej správnej miere zároveň doprajeme našim deťom priestor na ich vlastný rast.