Sny niekedy nezostávajú len snami...
To je príbeh na niekoľko životov, nie na jeden... Možno si to pomyslíte aj vy, keď sa začítate do nasledujúcich riadkov.
Opak je však pravdou. Život našej čitateľky Lenky prešiel ostrými zákrutami, naučil ju mnohému, o veľa ju obral, ale veľa jej aj dal. Veď posúďte sami...
„Vydávala som sa mladá a zamilovaná, teda dalo by sa povedať, že z lásky.“
Dúfajúc, že manželstvo bude rozprávkové a s koncom „...
Zo začiatku sa to darilo a aj keď bývali hádky a nezhody, nikdy netrvali dlho. Jeden bez druhého sme nevedeli existovať, všade sme spolu chodili a všetko robili spolu. Časom sa nám narodil syn a o tri roky neskôr dcérka. Striedali sme sa pri starostlivosti o deti, aj o domácnosť, tak, aby každý mal aj trochu času na seba a mohol relaxovať.
Prečítajte si aj: Skutočný príbeh: Boj s RAKOVINOU počas tehotenstva!
„Boli sme považovaní za ideálny pár. Až kým sa do nášho vzťahu nevkradlo NIEČO a NIEKTO.“
To prvé bolo v podobe vážnej choroby a jej meno bolo r a k o v i n a. Strašiak každého a všetkých. Diagnostikovali mi nádor na hrubom čreve. Nasledovala prvá operácia a chemoterapia. Na čas sa naša domácnosť rozdelila na dve skupinky, manžel a dcérka a ja so synom.
Počas chemoterapie som bola so synom, ktorý akurát nastúpil do 1. ročníka, u rodičov. Kým ja som ambulantne absolvovala liečbu, rodičia vyzdvihovali syna zo školy, navarili, napísali s ním úlohy a pripravili ho do školy. Keď som si oddýchla, syn sa posadil ku mne a kým mi do žíl pumpa pomaly dávkovala liek, snažili sme sa venovať jeden druhému – len ja a moje dieťa.
„Manžel sa zatiaľ venoval dcérke škôlkarke a našej domácnosti. Fungovali fantasticky a aspoň si chlap vyskúšal, čo všetko žena musí a vie zvládať.“
Takto to šlo do dňa, kedy ma môj syn videl nastupovať do sanitky. Nejakým zázrakom sa nám to darilo vždy tak, že sanitka pre mňa prišla v čase, keď už bol na ceste do školy. Len v ten deň prišla skôr a moje dieťa, kývajúc mi z okna, sa spýtalo: „Starká, maminka sa mi ešte vráti?“
Hovoriť s deťmi o smrti?
Pri pomyslení na túto vetu sa mi aj dnes tisnú slzy do očí. Za každú cenu som chcela a musela dosiahnuť, aby som zvyšnú chemoterapiu mohla dobrať v tabletovej forme, a tak každý večer deti jedli svoje vitamínky a ja chemikáliu, z ktorej som mala horúčky a kŕče, ale boli sme opäť všetci spolu a doma.
Manžel sa aj naďalej staral o domácnosť, keďže som nemohla byť pri tepelných zdrojoch a ani používať chemické prípravky. Mohla som povedať, že mám pri sebe najlepšieho a najchápavejšieho manžela. Spolu sme absolvovali kontroly na onkológii, konzultácie v Bratislave a nakoniec ďalšiu operáciu. A potom nastal zlom.
Prešli ste si tým aj vy? Ako som prežila rozvod...
„Do nášho vzťahu vstúpila iná žena. Manžel sa postupne vytrácal z domu...“
Najprv na pár hodín raz do týždňa, potom na pár hodín každý víkend, až sa to začalo stupňovať a nazývať „služobná cesta“. Celé víkendy a dovolenku trávieval mimo domu. Nedalo sa povedať, že by mu niečo chýbalo, aj keď som bola na invalidnom dôchodku, robila som popritom, ako to bolo v mojich silách, opatrovateľku, a tak peniažky nechýbali, nemohol ani povedať, že by nebol doma poriadok a niečo sa zanedbávalo, ba dokonca sme fungovali aj v milostnom živote.
Tretiu operáciu som už zvládala sama, teda – mala som oporu aspoň v rodine. Manžel ma síce do nemocnice zaviezol a potom z nej odviezol, ale tým celý záujem o mňa skončil a venoval sa svojej láske.
„Po príchode z nemocnice ma doma čakalo nemilé prekvapenie v podobe ich spoločných fotiek v počítači a návrh na rozvod.“
Toto mi na zotavovaní nepridalo, a tak som sa opäť ocitla na operačnom stole, tentoraz aj s dočasnou ileostómiou (vývodom tenkého čreva na povrch cez brušnú stenu), ktorá mi mala byť zrušená o 6 týždňov. No nakoniec mi ju zrušili až o pol roka, rany nie a nie sa zahojiť a komplikovalo sa všetko, čo sa len dalo.
Aby som sa trošku dala do poriadku, nastúpila som na vysokú školu. Dodnes neviem, ako sa mi podarilo absolvovať zápis do školy a cestu do Bratislavy s vreckom na brušku a ešte v bielych nohaviciach. Naučila som sa fungovať aj s vreckom, ale aj napriek tomu som túžobne očakávala deň, kedy sa ileostómie zbavím.
Teda ďalšia operácia, do toho právnik a sociálka, komplikácie po operácii, a tak som namiesto pár dní „stvrdla“ v nemocnici celý mesiac. Keď som sa konečne dostala domov, nastal deň rozvodu. Rozviedli nás bez problémov a rýchlo. Ale...
„Dcérku zverili do osobnej starostlivosti otca – bol to od neho „prekrásny a jedinečný“ darček k mojim narodeninám...“
Hneď po rozvode som sa zbalila a šla som na prvé prednášky do Bratislavy. Štúdium šlo v pohode a bez problémov, až na 3. ročník. Ten som zvládala s menšími ťažkosťami kvôli ďalšej, v poradí už šiestej operácii.
Okrem hrubého čreva a časti pečene mi už chýbal aj žalúdok, a tak bol problém so stravovaním. Aj cestovanie do školy bolo problematické kvôli častej potrebe na toaletu, takže som radšej pred cestou vôbec nejedla a nepila. Ale nerada sa vzdávam, takže som zaťala zuby a školu som dokončila.
Príbehy našich čitateliek: Skutočný príbeh: Najkrajší darček k narodeninám
„Pri preberaní diplomu som bola na seba nesmierne hrdá, aj na všetkých, ktorí mi verili a držali palce.“
Ďalšie štúdium na seba nedalo dlho čakať, keďže som v práci potrebovala špecializáciu. Nasledovalo ďalšie študovanie, skúšky a diplom. V tomto čase sa mi do cesty postavil ďalší muž, mal mi byť oporou a všetkým, čo si žena želá.
Ale bohužiaľ, z jeho strany to boli večné sľuby a stihol mi narobiť aj veľké dlhy. Akoby to nestačilo, rozísť sa normálnym spôsobom neprichádzalo do úvahy, zvolil si na to drastickejší spôsob, a to ťažkým ublížením na zdraví – silný otras mozgu, pomliaždenie tváre a rúk s podliatinami, zlomený nos, podvrtnutá krčná chrbtica. Prišla som o polovicu vlasov a osem mesiacov som nosila parochňu, kým sa ranky na hlave zahojili a vlásky trochu narástli...
„Po poslednej operácii som schudla 20 kg a musela sa doslova znovu učiť jesť.“
Pohľad na potraviny mi nič nehovoril, necítila som chuť, ani hlad. Všetko som musela mixovať. Nemohla som strukoviny, hrášok, kukuricu, surovú mrkvu, kapustu, nič so šupkou, vyprážané, mala som intoleranciu na mliečne a sladké. Ísť niekde do reštaurácie neprichádzalo do úvahy a musela som kompletne vymeniť šatník z veľkosti M (36/38) na veľkosť XS/S (32/34).
Dnes si dovolím zjesť všetko, ale s mierou. Čo ma obmedzuje, sú akurát toalety, keďže neviem predvídať, ako zareagujem na jedlo, a všade, kde idem, najprv skontrolujem prístup k toaletám. Mám ale to šťastie, že pri pohľade na mňa si každý všimne len postavu, a nie moje ochorenie...
„Tento rok ma ale konečne postretlo obrovské šťastie...“
Najprv sa mi podarilo zobrať si úver a kúpiť pre nás troch byt, potom som nabrala odvahu a podala som žiadosť o zverenie dcérky do mojej starostlivosti – úspešne! O pár mesiacov na to som konečne stretla muža snov.
Pekného, dobrého, starostlivého muža, pre ktorého vyslovené slová a sľuby aj niečo znamenajú a dokáže ich naplniť.
„Keď sa pozriem späť, najhoršie obdobie, s ohľadom na moje deti, bolo po prvej operácii...“
Zvlášť pre syna, v škole plakával a nechcel sa odo mňa ani pohnúť. Toto sa časom podarilo znormalizovať. Nové problémy nastali pri rozvode... Deti boli utiahnutejšie a citlivejšie. Teraz sme všetci spolu a deťom nič nechýba.
Majú vo mne mamu, staršiu sestru a kamarátku. Viac sa o mňa boja a viac na mne lipnú. Aj keď už majú 16 a 13 rokov, neustále si prídu pre objatia a bozky. Povieme si všetko, spolu sa bláznime, varíme, pečieme, chodíme na výlety, športujeme a veľa oddychujeme.
„Nikdy sa nevzdávajte svojich snov, o čo dlhšie trvá ich splnenie, o to je to krajšie.“
To by som odkázala všetkým, či už sa zo života tešia alebo s ním bojujú... Myslite pozitívne, všetko zlé je na niečo dobré, a kým sa máte v živote o koho oprieť a môžete vidieť, objať a pohladiť svoje deti, ste najšťastnejší a najbohatší ľudia na svete. A hlavne sa nikdy neprestaňte usmievať, nikdy neviete, či sa niekto nezamiluje práve do toho vášho úsmevu...
Poviedka: Signály
Striedavá starostlivosť: U mamky aj u ocka
