Poviedka: Signály

Poviedka: Signály
3.9.2017 v kategórii Mama, autor Lucia Lackovičová, foto: istockphoto.com

„Hanka, dávaj pozor!“
„Prosím ťa, nekrič na ňu stále. Sme v lese, čo sa jej môže stať.“

„No veď práve, sme v lese. Tu sa jej môže stať hocičo. Nie je tu ani signál. Ako je to možné, že medzi Breznom a Tisovcom nie je signál? Určite nás tu povraždia! Bože, už znova cíti ten zvláštny zápach...“

„Len sa neboj. Nie je tu síce signál, ale je to oblasť s najmenším svetelným znečistením u nás. Počkaj na to hviezdne nebo. Také si ešte nevidela! A hocičo sa tu naozaj stať nemôže. Napríklad tu nehrozí, že Hanka vletí pod auto.“

„Akože nehrozí? Nevidíš, čo je tu áut?“
„Ale veď to sú všetko naši. Očividne je tu už celá rodina. Prišli sme poslední. Ako vždy.“
„Neprišli. Kde je Yeti? No kde?“

„Dobre, tak ešte chýba Zdenko s Majkou. Ale to je len jedno auto. Jedno!“
„A jedno auto ju akože nemôže zraziť?“

„Prosím ťa, nemyslíš si, že je príliš malá šanca na to, aby Hanku zrazil práve Zdenko na Yetim?“
„To je jedno, aká veľká je tá šanca. Vylúčené to nie je. Bože, necítiš tú spáleninu? To je hrozné, cítim to už od Bystrice. Je mi z toho na zvracanie.

„Nie, žiadnu spáleninu necítim. Možno ti ešte utkvel v nose zápach z Biotiky. Tu je úplne fantastický vzduch. Nadýchni sa, no nadýchni sa, zhlboka sa nadýchni, takto.“

„Veď dýcham. Vidíš? Pozri sa, ako dýcham! Nehorí niekde? No áno, tie stromy krásne voňajú. Teda, až na tú spáleninu. Možno domáci niečo pália. Pokosenú trávu, starý nábytok, zvyšky po predošlých dovolenkároch...“

„Prosím ťa, nedramatizuj. Domáci sú určite veľmi milí ľudia. Žijú tu vraj len mama, otec a ich dospievajúci syn, bývajú vo vedľajšej chalupe a túto prenajímajú. Tu nie je veľa možností, ako si zarobiť.“

„Nie! Ty to necítiš! Ty ani nevidíš, že našu dcéru tu môže zraziť auto. Alebo, alebo, zožrať medveď. Žijú tu medvede? Určite tu žijú medvede! Sme v lese, v horách, určite tu sú. Aj vlky. A ktovie, čo sú tí domáci zač. Nejakí masakráci... Bože, kde je? Hanka? Hana? Hanka?“

„Upokoj sa, prosím ťa, veď je tu. To nič, Hanička. Maminka sa len trošku zľakla. Áno, viem, že si tu celý čas. Nie, nič si nespravila. Povedz jej, že nič nespravila!“

„Nič si nespravila, Zlatinko. Všetko je v poriadku. To len maminke je špatne z cesty. Heňo, počuj, pichá ma v ľavom ramene. Zlatinko, choď pozrieť, kde je stará mama. Alebo Zoja. Pohľadaj Zoju.“
„Zoja ešte neprišla, nie je tu Yeti.“

„To je jedno, choď, za chvíľku prídeme. Zober si tatrovku. Nechceš? A načo sme ju ťahali celú cestu? Počuješ? Heňo, pichá ma pri ľavej lopatke, zle mi je, ja mám asi infarkt.“

„Ivanka, upokoj sa, prosím ťa. Choď si sadnúť, ja to vybalím. Určite nemáš infarkt.“

„Mám. Určite mám. A ak nie infarkt, tak nádor na mozgu. Stále cítim spáleninu. Už možno dva týždne. Teda, s prestávkami. To nebude Biotika. Všetko mi smrdí, prichádza to náhle, náhle to odchádza, stále mi je zle.

Mám rakovinu. Bože. Mám rakovinu! Čo bude s Haničkou? Čo bude s tebou? Znova sa oženíš, Hanička bude mať macochu...“

„Prosím ťa, Ivana, pokoj. Zhlboka dýchaj. Ak nechceš sedieť, vezmi kufor a choď do chaty. Alebo ho neber a rovno choď.“

„Prvá? To tam mám ísť prvá ja? Všetci sa na mňa vyrútia. Celá tvoja rodina. Mamy, otcovia, sestry, bratia, tety, ujovia. Bože, koľko vás vlastne skutočne je? Som s tebou už deväť rokov a stále neviem, koľkí ste. Ste nekoneční!“

„Kto sa na teba vyrúti? Pravdepodobne sa každý práve vybaľuje. Ani decká ešte nie sú vonku.“
„Nejdem tam prvá. Čo ak je tam teta Rózka? Vždy sa na mňa tak neurčito uprene pozerá, akoby mi chcela vysať dušu a nakŕmiť sa mojím životom. Ale ja ho už nemám veľa. To, čo mi ostalo, si musím šetriť na boj s rakovinou. Je to môj posledný.“

„Nepreháňaj, prosím ťa. Rózka je hluchá ako poleno. Pozerá sa tak uprene preto, aby aspoň niečo odčítala z pier. To je všetko. Choď, Hanka je už vo vnútri, nebudeš prvá.“

„Bože, že ja krava ti vždy všetko odkývam. Ako túto dovolenku. Kto to kedy videl, ísť s komplet celou rodinou na týždeň do lesa. Navyše, s manželovou...“

„Á, dobrý deň teta Rózka. Do-brý deň! A-kú ste ma-li cestu? Že a-kú ste ma-li cestu? Dobrú? Áno? Jéj, vy máte ale pevný stisk. No, ja už utekám. Nevideli ste Hanku? Idem ju nájsť, pôjdeme sa zložiť...

Že ju idem nájsť a pôjdeme do izby. A pustíte ma? Či ma pustíte? Nie? Ne-pu-stí-te? Prečo sa tak na mňa pozeráte? Ďakujem. Dovidenia. Uf!“

„No, bolo to presne tak, ako som ti vravela. Odchytila si ma Rózka a vysávala zo mňa život. Úplne som to cítila. Nechcela ma pustiť a len tak na mňa neprítomne zízala. Pozerá sa tak, akoby mi chcela prečítať myšlienky. Vlastne, ona ich určite číta. Číta aj to, čo len bude. A možno to mení, ako sa jej hodí.“

„Prosím ťa, prestaň s tým už. Zbytočne sa rozrušuješ. Viem, že si sem nechcela ísť. Ale už sme tu, tak to nejak prežijeme, dobre?“

„Ja nehovorím nič o tom, že som sem nechcela ísť. Ale keď si to už načal, tak áno, nechcela som. Bude to peklo. Budem tu musieť pre všetkých variť, budem mať na starosti decko, možno aj ďalšie decká, ty si budeš užívať s pivom v ruke deň-noc, pritom mám rakovinu a prekonávam infarkt a Rózka zo mňa vysaje posledné zvyšky života. Choď, prosím ťa, za Hankou, aby ju nezožral Yeti.“



„Nezrazil.“
„Čo?“
„Nezrazil Yeti.“
„Veď hovorím, aby ju nezrazil Yeti.“
„Nie, povedala si nezožral.“
„Nepovedala.“
„Teraz si povedala, aby ju nezožral Yeti.“
„Šibe ti? Čo to tu splietaš? Miesto toho, aby si bol vďačný, že som prikývla na túto šialenú dovolenku, ma tu ideš chytať za slovíčka? Navyše, za také, aké som ani nepovedala?“
„Prepáč. Nechaj to tak. Ľahni si prípadne na chvíľu. Nechceš Nurofen?“
„Nie, nechcem Nurofen. Nurofen nie je na rakovinu, ani na infarkt.“
„Ale ty nemáš rakovinu, ani infarkt.“

„A ako to vieš? Hm? Ako? Ty si lekár? Som unavená, bolí ma hlava, je mi špatne, cítim všetko možné, najmä samé nechutnosti, pichá ma pod ľavou lopatkou, vlastne aj v žalúdku. To sú jasné príznaky. Každý ich podceňuje, dokiaľ nie je neskoro. Veď počkaj. Uvidíš, ako toto dopadne. Ja už na to kašlem. Na všetko kašlem! Zostanete sami a to len budete pozerať!“

„Dobre. Tak si odpočiň a ja idem za Hankou. Potom povybaľujeme.“
„Chceš povedať, povybaľujem.
„Dobre, tak povybaľujem.“
„Nie, myslela som, že ty tým myslíš, že povybaľujem ja.“
„Nie, nemyslel som tým nič. Len si už ľahni a oddychuj.“
„Mám ti dať pokoj, čo? Už si medzi svojimi, že? Keď sme s mojou rodinou, tak sa tak za nimi nehrnieš.“
„Nechaj to už, prosím ťa, tak.“

„Čo mám nechať tak? Čo ak si ľahnem a už sa nezobudím? Krvná zrazenina sa dostane až do mozgu.“
„Prečo by sa ti mala krvná zrazenina dostať až do mozgu?“
„To sa stáva, keď máš infarkt a zaspíš.“

„Tak toto sa teda určite nestáva. Poplietla si si infarkt s mozgovou príhodou alebo s čím. Hlavne si ľahni a odpočiň si. Ja sa postarám o Hanku a potom aj povybaľujem, dobre?“
„Keď si tu ľahnem, všetci sa budú vypytovať, prečo som tiež nešla dole.“

„To nerieš. Poviem, že ti nie je dobre.“
„Potom sa budú pýtať, čo mi je.“
„Poviem im, že máš infarkt a rakovinu, dobre?“
„Šibe ti? Prečo by si im to hovoril?“
„Veď to hovoríš ty.“
„Ale to hovorím tebe. Nechcem, aby to vedeli oni.“
„Dobre. Tak čo im mám povedať?“
„Povedz im, že som unavená z cesty.“
„Dobre. Poviem im, že si unavená z cesty. Donesiem ti niečo? Víno?“
„Im povieš, že som unavená z cesty a potom mi donesieš do izby víno? To bude podozrivé. Pomyslia si, že nechcem ísť za nimi.“

„Veď je to pravda.“
„Nie je to pravda. Som predsa unavená z cesty. Teda, okrem toho, že mám rakovinu a infarkt.“
„Dobre teda. Tak ti víno neprinesiem. Pa.“
„Jasné, že mi víno neprinesieš. Veď prečo by si mi ho aj nosil, že? Alebo, niečo na jedenie. Veď tebe je jedno, že som dnes ešte poriadne nejedla.“
„Si hladná?“
„Nie. Nie som hladná. Je mi zle.“
„Tak potom ti ani nič nosiť nemusím.“
„Áno, ty nemusíš nič. Nikdy nič.“
„Tak čo by si si dala?“
„Neviem. Čo tu vôbec majú? Asi len to, čo si navaríme, nie?“
„Netuším. Ale myslím si, že o jedlo sa starajú domáci.“
„O jedlo pre všetkých? Plná penzia?

„To neviem. Veď keby bolo niečo treba, zbehnem do Brezna alebo do Tisovca.“
„A dovtedy tu budeme robiť čo? Teda, kým ty zbehneš?“
„Ja neviem, Ivanka. Je tu asi tridsať ľudí z rodiny. Hádam sa už len s niekým zabavíš. A Hanka tu má kopec deciek.“

„Áno. Zabavíme sa aj bez teba. Koniec-koncov, sme zvyknuté.“
„To myslíš ako?“
„Ty dobre vieš, ako to myslím.“
„Nie, neviem.“
„Nezačínaj s tým teraz, dobre? Som naozaj unavená a je mi zle. Som hladná a je mi na zvracanie. No chápeš to?“
„Nezjedla si niečo?“
„Nezjedla. Bohužiaľ, som nezjedla skoro nič. Len polovicu toho párku, čo ráno zostal. Tebe nie je zle? Mali by sme sa spýtať Haničky, ako sa cíti. Kde vlastne je?“
„Asi vedľa, u dievčat.“
„Ako vieš, kde sú dievčatá?“
„Počul som ich na konci chodby.“

„A čo ak tam nie je. Počuj, choď ju skontrolovať. Vieš čo, idem aj ja. Hanká!“
„Nekrič!“
„Nekričím.“
„Kričíš.“
„Hanká!“
„Hovorím ti nekrič!“
„Veď nekričím. Dievčatá, je tu s vami Hanka?“
„Ahoj, teta. Nie, len sem nakukla a bežala preč.“
„Preč? Kam preč?“
„Neviem.“
„Ty tiež nevieš, Martinka?“

„Nie, teta, neviem. My si tu vykladáme veci z kufrov.“
„Kokos, Heňo, kde je?“
„Neviem. Ale musí byť len niekde tu. Choď pozrieť dole, ja idem za našimi.“
„Hanká! Hanká!“
„Mami?“

„Hanka, kde si bola, prosím ťa. Hľadáme ťa po celej chate. Ty sa nevieš ozvať?“
„Veď som bola len tu. S tetou Ózkou.“
„Dobrý deň, teta. Ne-hne-vaj-te sa. Hanka je z tej cesty usedená, tak behá hore-dole a vymýšľa. Že, Hanka?“

„Nevymýšľam. Teta Ózka mi hovoila o Tomáškovi. Že má biele vlásky a jamku na jednom líčku. Tuto, pozli! A modlé oči.“
„O kom ti hovorila?“
„O Tomáškovi.“
„A kto je Tomáško? Teta Rózka, kto – je – To-máš-ko?“



Ivana sa pozrela na kľukatiace sa pásiky na šatách. Na bruchu, pod jemným tlakom cudzej, zvráskavenej ruky jej vytvárali vlny, rozostupovali sa a znova spájali.

Dívala sa na šaty, na tetinu ruku na svojom bruchu, na modré pásiky pripomínajúce more, v ktorom mala práve teraz plávať. Rózka nepovedala vôbec nič, len stiahla ruku, odkráčala ku dverám a potom kamsi von, medzi slnečné lúče a voňajúci les.

„Tak Tomáško, hovoríte?“ povedala si Ivana len tak, sama pre seba, vzala za ruku poskakujúcu Hanku, pohladením vyrovnala pásiky na šatách a s jemným úsmevom na tvári odišla vyvracať sa.

Strach z odlúčenia: ako zistíte, či je vaše dieťa na vás príliš naviazané?

Koľko dôvery potrebuje dieťa?