S bývalým
Kráčala som mestom, kde som strávila gymnaziálne časy. Z dnešného pohľadu – nádherné roky. Hľadela som na budovy, ktoré sa za roky tak neskutočne zmenili, pozerala na ľudí – či ešte spoznám niekoho známeho. Nebola som tu aspoň desať rokov. Všetci sme sa zmenili, aj ja, aj oni, takže asi nikoho nerozoznám – vravela som si v duchu. A predsa.
„Ahoj,“ ozvalo sa ticho spredu. Zaostrila som. Sekundu som váhala – a zrazu mi zaplo. Martin! Po spoznaní však nasledovalo ďalšie zneistenie – Martin? Naozaj Martin? Na druhý pohľad sa mi to nechcelo veriť.
Ten chalan, kvôli ktorému by som v sedemnástich urobila čokoľvek, len aby som mohla s ním stráviť večer? Hľadela som na jeho odfarbenú ofinu, kedysi takú sexi a neverila, že mi to kedysi neprekážalo. Ošúchané šaty majú iste dôvod, pomyslela som si, ale uvedomila som si, že to, že páchne starším potom, ospravedlnenie nemá.
Všimla som si ohryzené nechty a striaslo ma. To, ako som ohrnula nos pri pohľade na škaredú pleť, muselo byť vidieť. Ale to bruško, to vtedy určite nemal, snažila som sa utešiť a ospravedlniť pred čudným zahanbeným pocitom, ktorý ma začal premkýnať.
„Mám skvelého chlapa, výbornú prácu, dobre sa mi býva, naozaj, darí sa. Nemôžem sa sťažovať. Teraz mám pár dní voľno, konečne, tak som si prišla oddýchnuť.“
Hm. Niekedy o sebe pochybujem, ale tentoraz som si to uvedomovala aj ja. Opálená, upravená, usmiata, letne uvoľnená, v oblečení, v ktorom sa cítim dobre. Áno, dnes naozaj aj dobre vyzerám, vedela som.
A zrazu nebolo prečo spolu dlhšie ostávať. Dozvedela som sa viac, než sa možno žiadalo. Aj on sa dozvedel, a asi ho to nepotešilo. Podali sme si ruku, rozlúčili, on chvatne vykročil smerom k ich domu a ja som pokračovala vychádzkovým krokom po starej známej ulici ako po korze. A v hlave som si premietala film spred rokov.
Rande s Martinom na tmavej stanici. Doma som klamala, že idem doučovať kamarátku, aby ma mamka pustila. (Chce sa s tebou len vyspať, veď sa len teraz vrátil z vojny, vravela mi a mne sa to nechcelo počúvať a už vôbec nie tomu veriť.) Hodila som tajne (pod sveter) na seba najpriehľadnejšiu blúzku a navoňala sa až na ulici. Cestovala som trištvrte hodiny, aby sme spolu boli hodinu a potom som strávila ďalších štyridsaťpäť minút cestou späť.
Prečítajte si: Sebaúcta: dôležitá pre kvalitný a plnohodnotný život!
Meškal, bolo mi zima, ale nakoniec sa objavil. Zabudol na moje meniny, ale to sa stáva, kašlať na to. Mala by si si nechať narásť dlhé vlasy, to by ti pristalo – hovoril a ja som sa chvela blahom, že sa niekomu môžem páčiť, na svete nebolo šťastnejšej dievčiny. A čo keď ma aj pohladil – to som skoro vzlietla... Trvalo to celé pár mesiacov. Rozišla som sa s ním, keď sa mu nechcelo na oplátku cestovať do môjho mesta a neprišiel ma pozrieť ani keď som ležala v nemocnici.
