Prichádza k vám marcové vydanie časopisu MAMA a ja...

4.3.2011 v kategórii Mama, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

Editoriál ako pozvánka na čítanie aktuálneho MAMA a ja.

Ako päťročná škôlkarka som svoj idol ženskej krásy našla vo fi lmovej Nšoči. Snívala som o karnevalovom oblečení, parochni s vrkočmi a o vernej podobe s nádhernou Indiánkou. Radosť nemala konca-kraja, keď mi mama oznámila, že vysnený kostým zohnala. Vytriezvenie na mňa dopadlo v celej svojej krutosti vo chvíli, keď mi pred zrkadlom na kratučké vlasy nasadila čelenku, vraj mi ani vrkoče netreba. Šaty na mojej plnšej postave pripomínali ľudový dedinský kroj, o podobe s pokrvnou sestrou náčelníka Apačov nemohlo byť ani reči. Bola som taká, ale taká nešťastná!

Ako trinásťročná tínedžerka som sa v letnom tábore zamilovala do francúzskeho chlapca priamo z Paríža. Volal sa Philippe, nosil ružový rolák, obtiahnuté rifl e a zbožňoval skupinu Bee Gees. Mon Dieu, tie francúzske bozky pred večierkou! A potom... Balíčky s vôňou francúzskej pošty a vinylových platní vychyteného Michela Sardou. Listy s desiatkami riadkov a stovkami vyznaní. Za zrelého socializmu na Slovensku bežných ľudí hovoriacich po francúzsky nebolo, krehké slová pre mňa prekladala mamina učiteľská kolegyňa. List, v ktorom mi Philippe 69 ráz zdôraznil: Je t´aime, bol posledným preloženým. Mama s kolegyňou dospeli k záveru, že dievča v mojom veku má na niečo podobné ešte dosť času. Bola som neskutočne, ale neskutočne bezradná. Môj sen o nekonečnej láske sa rozplynul.

Ako dvadsaťročná vysokoškoláčka som sa zbláznila do fl amenca. Antonio Gades, charizmatický mág a predstaviteľ jedinečného španielskeho umenia, ma privádzal do vytrženia. Pravda, a zároveň bohužiaľ, jedine vďaka televíznej technike. Film Carmen bol prevratnou snímkou svojej doby v mnohých smeroch, od autentických tanečných záberov skutočne existujúceho, svetovo úspešného súboru, až po odvážne scény nahých tiel. Napriek snahe a túžbe začať tancovať tento strhujúci tanec sa mi žiadny súbor u nás nepodarilo nájsť. Bola som veľmi, veľmi rozčarovaná!

Ako tridsaťpäťročná dozrievajúca žena, mama dvanásťročného syna, som s obhliadnutím sa za minulosťou skonštatovala: Prečo máme len jedno dieťa? Kariéra, peniaze, všetko sa pominie, trvalé hodnoty zostávajú. Úprimne som zatúžila po bábätku a manžel nebol proti. Po piatich rokoch sa nám narodili dve vymodlené veveričky, dievčatká. O tom, že som bola nesmierne, ale nesmierne šťastná, nemusím žiadnu snažilku, tehuľku, ani mamičku presviedčať. Dievčatá majú po päť rokov, svoje škôlkarské sny, ktoré sa im plynutím života budú viacmenej napĺňať, rovnako ako mne. Ako každej z nás. Dobre, Nšoči teda zo mňa nikdy nebola (pravdepodobne ani nebude), ale nedopadla som až tak zle. Vďaka francúzskej láske dnes v pohode komunikujem rečou mojich parížskych priateľov a môj prvorodený nosí už 22 rokov meno Filip. Navzdory môjmu veku a váhe som konečne začala navštevovať kurzy flamenca. Som mamou troch jedinečných detí a... Neprestávam snívať. Najnovšie o ceste na oceán za impozantnými veľrybami!

Snívajte mamičky... O detičkách, ktoré ešte nemajú meno a podobu. O potomkoch, ktorí rastú v neopakovateľné osobnosti. O mužoch, ktorí budú vašou oporou počas celého života. O pracovných plánoch, cestovateľských výpravách, šťastlivo prekonaných problémoch. Alebo „len“ o peknom úsmeve počas bežného dňa? Kto sníva, môže sa mu niečo splniť. Kto nesníva... Pri dobrom čajíku, alebo káve, čítajte našu-vašu marcovú MAMA a ja a dovoľte si... určite viete, čo chcem povedať... snívať.

Srdečne,

 

Kompletný obsah marcového vydania sa dozviete kliknutím na titulku :)

Príjemné čítanie Vám želá redakcia