„POMÓÓÓC, TÝCHTO ĽUDÍ NEPOZNÁM!“ – Keď sa bábätká boja neznámych ľudí

Mgr. Jarmila Hýroššová | 18. júl 2016

„Strach ôsmeho mesiaca“, je nielenže normálna, ale i dôležitá etapa vo vývoji dieťaťa a rodičia by ju mali bezvýhradne podporovať, zdôrazňujú psychológovia.

Deväťmesačná Lucka si v rúčke nadšene obracia banán, ktorý si požičala z obchodu svojej trojročnej sestry. Tento predmet pozoruje zo všetkých strán, dvíha ho, oblizuje a hryzie doň a ukazuje zakaždým pyšne svojej mame. Náhle sa však zábavná hra mení: Lucka rýchlosťou blesku dolezie k mame a plačúc jej signalizuje: „Vezmi ma na ruky – hneď!“ Na rukách svojej mamy si oprie hlavičku o jej prsia a rukami a nohami pevne objíma ochraňujúce telo.

Čo spôsobilo túto zmenu nálady? Luckin ujo prišiel do izby cez terasové dvere a chcel pozdraviť neterku. Malá však nechce o ňom ani počuť, hoci inokedy je veľmi rada, keď ju ujo vezme na ruky. „Má také obdobie,“ vysvetľuje mama Luckino správanie. „Je to normálne?“ pýta sa jej brat. „Jasné, je to celkom normálne a nemá to nič spoločné s tým, že by ťa nemohla „vystáť“,“ upokojuje ho mama. A má pravdu. O krátky čas vyhľadá malá Lucka ujov pohľad a usmeje sa naňho. Potom sa celé poobedie hrajú – na radosť Lucky a i mamy, ktorá si môže trochu oddýchnuť – lozia, hrajú sa hru „kukuk“ a listujú si v obrázkových knižkách.

V prvých týždňoch a mesiacoch života sa bábätká usmievajú na každého človeka, ktorý im úsmev opätuje, a flirtujú s každým bez toho, aby sa hanbili. Kompliment „To je ale milučké bábätko“ počúvajú všetci rodičia radi. Avšak zo dňa na deň je všetko inak. Naše dovtedy usmievavé slniečko mraští tvár a začne plakať hneď, keď sa naňho niekto cudzí pozrie. V tejto fáze neistôt, ktorú vyvoláva celkom nová kvalita vedomého vnímania, má sympatie bábätka iba jedna osoba – mama. A mama môže byť teraz pyšná na to, že smiech, ktorým ju dieťatko teraz zdraví, je celkom iný ako predtým. Tento smiech je totiž osobný pozdrav, ktorým dieťa vyjadruje lásku a to, že identifikovalo svoju mamu.

Dieťa sa učí rozlišovať

Táto etapa vo vývine dieťaťa, niekde nazývaná aj „Strach ôsmeho mesiaca“, je nielenže normálna, ale i dôležitá vo vývoji dieťaťa a rodičia by ju mali bezvýhradne podporovať, zdôrazňujú psychológovia a objasňujú: „Medzi piatym a siedmym mesiacom života dieťaťa sa deje niečo rozhodujúce: Zrak dieťaťa je ostrejší a stáva sa z neho vizuálny typ, ktorý rozlišuje dôverne známych a neznámych ľudí.“ Nejde iba o rozlišovanie tvárí, niektorí odborníci sa domnievajú, že úlohu zohráva i pach človeka. Táto skutočnosť potom vysvetľuje, prečo sa deti správajú odmietavo najmä vtedy, keď sa k nim niekto cudzí dostane do tesnej blízkosti. Kým bábätko dovtedy dovolilo, aby sa k nemu priblížili a pestovali ho aj iní ľudia, vyžaduje si teraz blízkosť a istotu mamy a otca.

Ako k tomu dochádza?

Už malé bábätká vedia, kam patria. Novorodenci rozoznávajú hlas svojej mamy. Pach jej pokožky poznajú už po týždni. V dvoch-troch mesiacoch vedia zistiť, že na fotografii je ich mama. Po prvom štvrťroku vedie prítomnosť matky k uvoľneniu dieťaťa. Všetko nové vzbudzuje zvedavosť, a nie strach.

V ďalších mesiacoch si dieťa dopĺňa obraz o svojej mame. Učí sa, že mama zostane tou istou mamou, aj keď si dá okuliare, príde od kaderníčky alebo si dá šatku na hlavu. Okrem toho si dieťa zaraďuje aj otca a podľa okolností aj súrodencov do svojho „okruhu známych“.

V prvom polroku žije bábätko podľa princípu „Zíde z očí, zíde z mysle“. To znamená, že pre dieťa prestávajú existovať veci, akonáhle sa mu stratia zo zorného poľa. V druhom polroku sa dieťa učí, že veci existujú aj naďalej, aj keď ich nevidí. Je to zreteľné napríklad na tom, keď je matka vo vedľajšej miestnosti, ale príde, keď ju dieťa zavolá. Dieťaťu teraz rodičia vedia skutočne chýbať – je to enormný duševný pokrok.

V treťom štvrťroku, medzi siedmym a deviatym mesiacom, robia deti obrovské pokroky aj v telesnom vývine. Kosti sú pevnejšie, rastú svaly. Deti sa vedia viac pohybovať, plazia sa a lozia po celom byte. Pokúšajú sa vstať a robiť prvé kroky. Vydávajú sa na cestu objavov a hľadajú hračky, mamu alebo otca aj v iných miestnostiach. Mobilita a schopnosť hľadať môžu teoreticky priviesť dieťa do nebezpečenstva: môže sa štvornožky vzdialiť alebo odkráčať a pritom sa dostať do situácií, na ktoré ešte nedozrelo.

Príroda je múdra

Zariadila to totiž tak, že tento strach z neznámeho funguje vlastne ako bezpečnostná poistka. Stará sa o to, aby dieťa zostalo v blízkosti matky. Strach detí v ranom veku je vlastne predpokladom určitej nedôvery, ktorá je taká potrebná v živote človeka. Dieťa sa po prekonaní tejto fázy správa voči cudzím ľuďom dištancovanejšie ako predtým. A to je dobre. Byť opatrný sa v živote vypláca, aby sme predišli množstvu sklamaní a negatívnych skúseností.

„Cudzia“ je i babička

Niekedy stačí – tak ako u Lucky – len pohľad cudzej osoby, aby spôsobil prudkú emocionálnu reakciu. Pritom nezohráva úlohu fakt, či ide o uja, starú mamu, či milú susedku. Dieťa sa síce naučilo rozoznávať známych a neznámych ľudí, nie však príbuzných a nepríbuzných, podčiarkujú psychológovia. Práve keď dieťa takto reaguje voči príbuzným alebo dobrým priateľom, bývajú rodičia neistí. Nevedia, koho ratovať skôr. Či babičku, ktorá je presvedčená o tom, že ju už jej vnuk alebo vnučka nemá rád/rada, alebo plačúce dieťa. To namiesto privítania úsmevom a priateľským džavotaním víta babičku plačom. Niektorí dokonca nútia svoje ratolesti, aby podali pekne rúčku alebo sa nechali bozkať babičkou, lebo im je situácia nepríjemná. Rodičia, ktorí takéto niečo robia, tým narúšajú prirodzený vývinový krok. Váhavé reakcie dieťaťa na všetko cudzie sú vlastne jeho ochranným mechanizmom.

Formy strachu

Kým niektoré deti na cudziu osobu len vystrašene pozerajú, iné tŕpnu, hlasno kričia, pevne objímajú rodiča alebo sa zaňho skrývajú. Každé dieťa je totiž iný typ. Introvertné dieťa prežíva tieto skúsenosti a situácie oveľa silnejšie ako extrovertné, zvedavé dieťa, ktoré je zvyknuté otvorene zaobchádzať s novými situáciami. V každom prípade však treba brať strach dieťaťa z neznámeho vážne. Rodičia by mali vstúpiť s dieťaťom do koalície, aby z neho vyrástla samostatná osobnosť. Skúsenosti ukazujú, že deti matiek, ktoré ľahko nadväzujú kontakty, sa boja menej. Tieto deti vidia a cítia, ako sa ich mamy voľne, nenútene dostávajú do kontaktu s inými. Ba čo viac, deti zažívajú, ako ich mamy majú rady ľudí okolo seba a ako si to užívajú, keď môžu v skupine získať uznanie a obdiv. A to je pravdepodobne prvý vzor sociálneho správania, ktorý dieťa vníma a pamätá si ho.

Kedy začína strach z neznáma?

To je takisto individuálne, od dieťaťa k dieťaťu. Vrchol však nastáva okolo ôsmeho mesiaca, preto aj ten názov „Strach ôsmeho mesiaca“. Zatiaľ čo niektoré bábätká ukazujú svoj strach voči cudzím ľuďom už okolo štvrtého-piateho mesiaca, iné reagujú bojazlivo až okolo roku. Skôr či neskôr takmer všetky deti sprevádza touto etapou skutočnosť, že slepá dôvera v neznáme sa mení na nedôveru voči všetkému novému.

Mamina ochrana je dôležitá

V tejto fáze je pre našich najmenších najdôležitejšie, aby ich mama chápala. Deti nechcú skúšať mamine nervy, ani postaviť rodinu na pokraj zúfalstva – ich strach je skutočný. To, čo teraz potrebujú, je, aby s nimi mamka držala a chránila ich. Aby im vytvorila bezpečný prístav, z ktorého môžu objavovať svet a do ktorého sa môžu rýchlo vrátiť, keď to potrebujú. Mamy by mali túto ochraňujúcu rolu, ktorú im deti vyhradili, bezpodmienečne akceptovať a reagovať na signály strachu z neznámych ľudí, ktoré badajú u svojich detí. Napríklad tým, že sa postará o „bezpečnú“ vzdialenosť od cudzieho človeka, urobí s dieťaťom pár krokov vzad, pohladí ho, vezme na ruky a pokojne sa s ním porozpráva.

Určite nie je pre mamu jednoduché akceptovať takúto silnú fixáciu na ňu. Keď však pochopí, aký reálny je strach a aké dôležité je pre dieťa môcť sa spoľahnúť na jej istotu, lásku a pochopenie, berie túto rolu ako výhru a môže byť aj patrične pyšná na to, že sa dieťa „drží jej sukne“.

Strach sprevádza dieťa všetkými jeho vývinovými fázami, od narodenia po školský dvor. Dojča plače v postieľke často preto, lebo sa cíti opustené a bojí sa, batoľa preto, keď matka odchádza cez dvere a ono sa bojí, že sa už nevráti. Veľa starších detí má zase strach zaspať. Sprostredkovaním pocitu bezpečia môžeme veľa strachu u dieťaťa eliminovať.

Tipy, ako prekonať toto obdobie

Zmierniť strach. Pri styku s cudzími ľuďmi by ste mali s dieťaťom hovoriť pokojne. To mu dáva pocit väčšej istoty a zmierňuje strach.
Poskytnúť dieťaťu telesný kontakt. Ak má dieťa strach, vezmite si ho na ruky, tam sa cíti bezpečne a odtiaľ môže samo nadviazať kontakt, ak bude chcieť.
Brať so sebou známe veci. Ak je dieťa v cudzom prostredí a bojí sa, môžete jeho strach zmierniť pomocou predmetov, ktoré sú mu známe. Plyšová hračka alebo cumlík mu poskytnú potrebnú istotu.
Dodržiavať hranice. Každé dieťa má právo na svoju intímnu zónu a ani dospelý si do nej nevpustí každého človeka. Preto by sme nemali ignorovať strach dieťaťa a dať ho proti jeho vôli do rúk cudzieho človeka.
Hrať sa s dieťaťom. Strach z neznámych ľudí úzko súvisí so strachom z odlúčenia od matky. Pomôcť dieťaťu môžeme tým, že tieto odlúčenia budeme včas „trénovať“. Vhodná je hra „Kukuk“ – skrývame sa pri nej za dvere, záclonu alebo si dáme jednoducho šatku pred tvár, potom vyjdeme zo svojej skrýše a voláme „kuk!“ Po krátkom čase bude chcieť dieťa samo odložiť šatku z tváre a bude sa tešiť, keď nás nájde. Časom môžeme tieto hry stupňovať tým, že na moment privrieme dvere za sebou a chvíľočku počkáme, kým sa zase ukážeme. Nezavrieme ich však úplne, lebo to znamená niečo „definitívne“ a vedie rýchlo k strachu a plaču. Hru však hráme len dovtedy, kým dieťaťu spôsobuje radosť a neskúšame hranice, dokiaľ vydrží bez nás neplakať.

Čo by sme nemali robiť

Úplne nesprávne by bolo vynucovať si kontakty, napríklad ísť s dieťaťom na rukách k neznámej osobe, hoci vidíme, že dieťa sa veľmi bojí. Nesprávne je tiež vysmievať sa jeho strachu alebo ho prísne napomínať. Deti potrebujú čas, aby nadviazali kontakt samy od seba. Keď im dáme čas, začnú väčšinou celkom samy – z maminho bezpečia – flirtovať: hádzať pohľady na neznámeho človeka a potom rýchlo očami opäť uhýbať, usmievať sa. Pomôcť môže nejaký zaujímavý, dieťaťu dôverne známy predmet, napríklad lopta, ktorú neznámy človek dieťaťu ponúkne. Tým, že si kotúľa loptu s dieťaťom, dodržiava od neho odstup a zároveň mu je veľmi blízko.

Kedy sa dieťa prestane báť?

Pravdupovediac, nikdy sa celkom neprestane báť. Postupne však strach z detí opadá a trojročné dieťa sa už nebojí tak intenzívne ako jednoročné. Veď aj dospelí sa často boja cudzích ľudí, alebo prinajmenšom – sú zdržanliví. Keď človek v noci kráča sám po ulici a stretne nejakého neznámeho človeka, je celkom normálne, že má strach a je opatrný.

A prečo sa trojročné dieťa už tak nebojí? Časom totiž zistilo, že nie každý nový človek a situácia predstavuje nebezpečenstvo.