Očami tata: Šatkovanie
Píše pre vás Richard Juriš, otec malej Elianky.
Pamätáte si na to, aké to bolo príjemné a bezpečné byť v šatke?
Počuť tlkot matkinho, prípadne tatkovho srdca? V podstate ako ešte nedávno v brušku?
Ja teda NIE. Žiaľ... Nebolo to v 70. rokoch minulého storočia moderné. Neviem, či vtedy nejaký mudrlant doktor nevymyslel aj metódu prestať čo najskôr dojčiť a podávať nejakú hlúpu náhradu materského mlieka.
Doba sa ale mení a mnohí robia to, čo robili ľudia po tisícročia. Šupli si svoje „mimčo“ jednoducho k sebe. Možno aj preto stretávam starých ľudí, ktorí sa na šatkujúceho tatina usmievajú. Asi aj oni si niekde vzadu, v podvedomí, hlboko, prehlboko, PAMÄTÄJÚ, aké to bolo super.
Šatkovať sa však ľahšie povie, ako uskutoční.
Nikdy som si nedokázal poriadne uviazať ani tú pioniersku, ale použiť správne šatku na krpca, tak to je kumšt. Ako k prvej, som sa dostal k látke v tvare osmičky, a to ešte hneď v pôrodnici. (Ortodoxným šatkistom sa ospravedlňujem. Šatka je pre mňa všetko, v čom sa nosí dieťa. Takže, aj tá osmička musí mať svoj špecifický názov, ale nechcelo sa mi zapamätať si ho.) Prvé zoznámenie s osmičkou sa skončilo tým, že som sa dostal do zvieracej kazajky, a to mi ani nemuseli pomôcť Holota a Malota.
Kúsok sebakontroly, meditácie v podobe lotosového prvootca, štyrikrát otočka na ľavej špičke a trikrát zahúkanie na spln, a voilá. Elianka, naše jednodňové bábätko, spokojne fučala v malom klbôčku vo vnútornej strane šatky.
Po prvej osmičkovej, prišla na rad druhá, elastická a dlhá, a keď píšem dlhá, tak myslím naozaj dlhá. Nejako tak si predstavujem záves, na ktorom sa Alibaba spúšťal z veže od zlého vezíra. Cez jedno plece, cez druhé, omotať okolo pása, usadiť bábo, pod ním zaviazať a ide sa hrdo von. Pohodička, bez maturity, možno s malým zapotením...
Počas chôdze však na mňa ľudia na ulici nejako divno pozerajú, aj keď Elianka spokojne chrapčí. No veď nič, všetko je „all right“, ale pre istotu, s ľahkým úsmevom gentlemana zamierime domov. ...Kde nás privíta drahá so strašným smiechom... Slabšie utiahnutá šatka a Elie skončila kdesi pri kolenách. No, ale veď spokojne spala, taaaak?
Nie je na škodu, keď si vaša ratolesť bez plienok mokro „pukne“. Nosíte potom na sebe malú „bio“ bombu. Alebo keď si grcne, tiež to v prvom rade schytáte vy.
Ale inak je šatka super!
Odvtedy už prešli dva roky a Elie prešla od šatiek cez manduku až po Kibiho. Ja osobne na ne nedám dopustiť. Okrem toho, že na dcérke vidím, že ju to teší, sme s ňou naozaj mobilní. Od matriky, Tatier, cez Chorvátsko, New York, Prahu, Viedeň až po bežné potraviny.
Apropo... Šatka zachránila aj prvý voľný večer drahej s kamoškami.
Uspala dcérku a rýchlo, aspoň na hodinku, oproti si pokecať. Ešte ani nedorazila, a už jej volám: „Kričííí a plačééé, ale ja to na fitlopte dáám!“ Viac ako debatku si tak drahá vychutnala moju otcovskú sínusoidu esemesiek. Od „všetko OK“ až po „rýchlooo domoooov, strašne plačéé, kričííí, nedááám to“. Keďže to hráme na moderného tatka „he can do it“, tak sme to nakoniec dokázali, aj keď spotení ako myši. A hádajte kde? No predsa v šatke!
Môže vás zaujímať: Očami tata: Ráno