Keď je jedlo problémom
Anorexia, bulímia, poruchy príjmu potravy... Príbeh Laury, ktorá to zažila na vlastnej koži.
Dnes ide všetko podľa plánu. Na raňajky jablko, obed celozrnná tyčinka. Som na seba hrdá. Po včerajšom nájazde na chladničku si ani nič iné nezaslúžim. Je pravda, že všetko skončilo v toaletnej mise, ale aj tak si dám večer pre istotu nejaký ten kilometer behu navyše a pridám ešte dvesto „sklápačiek“. Večer si spokojná líham do postele. Takto to vydržím zopár dní a potom to celé príde znovu a stále sa to opakuje...
Skutočný príbeh: „Anorexia sa stala mojím štítom...“
Anorexia, bulímia, ortorexia
Žijú medzi nami. Na pohľad vyzerajú úplne normálne alebo aspoň sa tak snažia tváriť. Ale len dovtedy, kým ich neprezradí extrémna podváha či „zvláštne“ stravovacie návyky.
Sú ich tisíce. Ženy postihnuté anorexiou, bulímiou či ortorexiou sú súčasťou tohto uponáhľaného sveta, ktorý preferuje štíhlosť a krásu. Poruchy príjmu potravy nie sú ničím výnimočným.
Často však z úst tých, ktorí toto peklo neprežili na vlastnej koži zaznievajú urážlivé výroky a slová plné opovrhnutia. Ženy s týmito chorobami sú považované za chuderky alebo bláznov, ktorí nemajú čo robiť a tak sa zaoberajú nezmyslami akými sú vlastné telo a diéty.
Často im prajú „ozajstné“ problémy. Ruku na srdce, koľkí z nás zmýšľajú podobne? Ale je to skutočne tak? Čo prežívajú dievčatá a ženy postihnuté poruchami príjmu potravy? Čo sa skrýva za túžbou po štíhlosti?
Nie je to tak dávno, keď som sa stretla s Laurou, ktorá mi porozprávala svoj príbeh. A ja vám ho teraz ponúkam.
Bola som tučné a škaredé dieťa
V škole ma šikanovali", začína svoje rozprávanie Laura. "Najradšej som mala víkend, vtedy mi nikto neubližoval.
V nedeľu podvečer sa však vždy dostavil strach z výsmechu, urážok a samoty. Takto som si odtrpela takmer celú základnú školu.
Snívala som o tom, aké by bolo úžasné byť krásna, štíhla a milovaná. Áno, milovaná. Mnohé z týchto dievčat si naivne myslia, že štíhlosť a krása idú ruka v ruke s láskou. A tak to začalo.
Stredná škola bola pre mňa veľkou výzvou. Mohla som začať žiť svoj život úplne od začiatku. Nikto nepoznal moju minulosť. Prestala som jesť, športu som venovala všetky voľné chvíľky. A výsledok nenechal na seba dlho čakať.
Poruchy príjmu potravy: Život vo veľkosti XS
Štíhlosť ma stála veľa síl a energie
Zrazu som mala miery ako modelka a čo bolo najdôležitejšie, pre mužov som bola zaujímavá. Užívala som si všetky obdivné pohľady a komplimenty zo strany opačného pohlavia.
Konečne sa mi splnil sen. Naivne som si myslela, že konečne stretnem chlapca, ktorý ma bude ozajstne ľúbiť. Lenže obdiv, krása ani štíhlosť nepriniesli to, čo som očakávala.
Najhoršie bolo to, že už som bola unavená z neustálych hladoviek. A tak sa jedného dňa z anorektičky stala bulimička.
Nikdy nezabudnem na to, ako som sa nevedela dočkať chvíľ, keď prídem domov a otvorím chladničku alebo sa vrhnem na dobroty, ktoré som s túžobným šialenstvom v očiach nakúpila v obchode s potravinami. Potom to prišlo.
Bulímia je nezastaviteľný kolotoč
A ja som si to dokonale užívala. Miešala som jedno cez druhé. Sladké, slané, kyslé...a nemohla som to zastaviť. Aspoň v minútach, keď som sa prejedala som cítila šťastie alebo nejaké zvláštne uspokojenie.
Tie však rýchlo zmizli. Nikomu neprajem ten pocit, ktorý som zažívala, keď som si uvedomila, čo som urobila. Ten strašný pocit zlyhania ma ničil. Dokazoval to, aká som slabá, aké som nič.
Tak som postupom času začala zvracať, naďalej som vo veľkej miere športovala, potom zasa hladovala a prejedala sa. Mojimi skvelými priateľkami sa stali preháňadlá, čaje a lieky na odvodnenie.
Bol to nezastaviteľný kolotoč. Najhoršie však bolo, že kilogramy neustále pribúdali a ja som sa dostávala do väčšej a väčšej depresie.
Do pamäti sa mi navždy vryla chvíľa, keď som držala nôž v ruke. Avšak bola som natoľko zbabelá, že som si nedokázala ublížiť. Myšlienka na moju mamu, ktorá vždy stála pri mne mi v tom zabránila.
Takto som trpela niekoľko rokov a strašne sa nenávidela. Po celý ten čas som si uvedomovala, že to čo robím nie je normálne. Na druhej strane som však nevedela čo ďalej.
Všetko som brala ako prirodzenú súčasť svojho života. Za tie roky som prišla o priateľov, pretože bulímia často vedie k izolácii.
Svoje najkrajšie roky som strávila zatvorená v detskej izbe, zatiaľ čo moji kamaráti si užívali život plnými dúškami.
Samozrejme nebolo to vždy tak. Keď som mala „dobré obdobie“, teda som hladovala a tým pádom pociťovala spokojnosť, vyrazila som aj ja medzi ľudí. Avšak tých zlých dní bolo podstatne viac.
Jedného dňa mi moja najlepšia priateľka ukázala obrázky a články o ženách trpiacich poruchami príjmu potravy. Vtedy nastal v mojom živote zlom.
Napísala som do internetovej poradne, kde mi lekárka potvrdila to, čo som si už v tom čase naplno uvedomovala a chcela zmeniť. Chcela som konečne normálne žiť a bola som ochotná urobiť všetko preto, aby som bola zdravá.
Z vlastnej iniciatívy som navštívila psychiatra, ktorý mi predpísal potrebné lieky. Bola som v kontakte so ženami s podobným osudom, čítala množstvo kníh o danej problematike. A hlavne začala som normálne jesť. Mala som presný rozvrh jedál, ktorý som dodržiavala úplne do detailov.
Najťažšie bolo naučiť sa prijať zlyhania. Záchvaty prejedania sa objavovali stále, aj pri rozpise jedál. Avšak po nich už nenasledovalo zvracanie a hladovka, ale pokračovala som v plánovanom pravidelnom stravovaní.
A malo to zmysel. Chvíle prejedania sa objavovali menej a menej častejšie. A keď sa stalo, že prišli, mala som po ruke potraviny ako melón či jogurty, ktoré ma dostatočne nasýtili. Postupom času som si stále viac a viac uvedomovala, akým zvráteným štýlom života som žila.
Nad bulímiou som zvíťazila
Toto je príbeh so šťastným koncom, pretože nakoniec som sa svojím vlastným úsilím, s pomocou lekárov a rodiny z tohto pekla dostala. Dnes som štíhla a hlavne vyrovnaná žena.
Na obed si s pokojným svedomím dám hranolky či vyprážaný syr. Športujem stále, ale iba v zdravej miere. A viete čo? To všetko, čo sa mi stalo, neľutujem.
Veď nič na tomto svete sa nedeje len tak. Mojou túžbou je pomáhať ženám s podobným osudom. A verím, že sa mi to splní.
Nakoniec by som chcela odkázať všetkým ženám, dievčatám, ich rodinám a priateľom a vôbec všetkým, že poruchy príjmu potravy sa dajú úspešne liečiť. Nebojte sa požiadať o pomoc".
Ženy postihnuté poruchami príjmu potravy sú často veľmi inteligentné, múdre, cieľavedomé a pre splnenie svojich túžob ochotné urobiť všetko. Všetko možné aj nemožné.
Život však so sebou prináša okrem krásnych chvíľ aj sklamanie, problémy a práve anorexia alebo bulímia sa stane hrozným dôsledkom toho, čo sa v živote týchto žien odohráva.
Dôvodov vzniku je veľa - nízke sebavedomie, nedostatok lásky či nesplnené sny. Za prejavmi ako prejedanie alebo hladovka, zvracanie či preháňadlá sa spravidla skrýva viac. Najčastejšie je to ubolená duša.