Medzi nami mamami: Dokonalá matka neexistuje
Tak po prvé, nič také ako dokonalosť neexistuje – určite nie v ríši živých tvorov. Niečo sa nám môže zdať na prvý pohľad dokonalé, ale ak by sme tomu dali čas, určite zistíme, že „všetko má svoje muchy“.
Neexistuje ani nič také ako dokonalá matka. Môžete mať načítaných stovky kníh a časopisov o výchove, materstve a veciach s tým súvisiacich, no aj tak niekde urobíte chybu.
Lebo aj taký perfekcionizmus môže vo výchove nakoniec uškodiť. Alebo, jednoducho, život nejde podľa tabuliek a vy zistíte, že vaša snaha, hoci v tom najlepšom úmysle, je márna.
Pretože život nie je časopis, ani kniha a prináša aj náhodu. A čím viac sa snažíte byť dokonalou matkou, tým viac vo vašom tieni rastie ježibaba...
Oblasti, ktoré na sebe neprijímame: Tiene
Všetky naše popreté časti osobnosti psychológovia, ešte za čias Junga, nazvali tieňom. Sú to oblasti, ktoré na sebe neprijímame, chceme sa ich zbaviť, nechceme ich vidieť a ani ich nevidíme.
Všetko to, čo na sebe nemáme radi, čoho sa bojíme, čo nechceme. Napríklad také nepríjemné nedokonalosti, šup ich do tieňa. Čo je však na tieni úžasné, že usmerňuje náš život, naše konanie z nevedomia.
A čím viac ho kŕmime, tým viac rastie. Čím viac na sebe niečo popierate, tým viac to silnie.
A človek je tvor polaritný. Je to vďaka ľudskému vedomiu, ktoré dokáže svet vnímať len pomocou protikladov. Svetlo a tmu, deň a noc, lásku a nenávisť, smútok a radosť... Bez jedného by nebolo druhého.
Jednoducho povedané, čím dokonalejšia sa budete snažiť byť, tým menej dokonalá budete.
Dobrá mama: aká je?
Dosť dobrá matka
S konceptom „dosť dobrej matky“ prišiel v 50-tych rokoch 20. storočia britský psychoanalytik a pediater Donald Winnicott. Dosť dobrá mama má podľa neho k dieťaťu vrelý vzťah a je schopná primerane vnímať a napĺňať jeho potreby. Nie je chladná, ale ani príliš ochraňujúca.
A dokáže sa sústrediť aj na iné veci ako len na dieťa a radovať sa z nich. K zdravému vývinu dieťaťa dosť dobrá matka úplne postačí.
„Dosť dobrá matka začína s takmer úplným prispôsobením sa potrebám dieťaťa a časom sa prispôsobuje čoraz menej a menej, postupne tak, ako je dieťa schopné vysporiadať sa s jej zlyhaniami.“
(Winnicott, 1953)
Povedané rečou smrteľníkov – čím je dieťa menšie, tým viac sa mu mama venuje, no ako rastie a rozvíja sa, matka postupne „uberá plyn“ a začína venovať viac pozornosti sebe a svojim potrebám, ktoré na istý čas išli do úzadia kvôli starostlivosti o malé dieťatko.
Perfektná matka – matka snažiaca sa o dokonalosť
Naopak, perfektná matka môže napáchať vo výchove dieťaťa problémy viacerými spôsobmi. Okrem toho, že sama seba neskonale frustruje snahou o dokonalosť, je táto snaha problematická aj pre vývin dieťaťa. Čím viac sa snaží o ideál, tým viac sa mu vzďaľuje.
Napríklad preto, že uspokojí úplne každú potrebu dieťaťa ešte skôr, než si ju stihne potomok vôbec uvedomiť – nedá mu možnosť zažiť a naučiť sa zvládnuť frustráciu.
Nedostáva ani možnosť zažiť tlak neuspokojenej potreby, neučí sa správne potrebu identifikovať, rozpoznať. Toto všetko sú však veľmi dôležité schopnosti pre ďalší život a pre porozumenie sebe samému... Príliš dobrá mama nedovolí dieťaťu psychicky rásť.
Pre ilustráciu si predstavme smädné dieťa, ktoré vždy dostane napiť skôr, ako vôbec pocíti smäd. Neučí sa, aké to je, cítiť nedostatok, nepohodu, keď je človek smädný. Neskôr nemá ako rozlíšiť, že pocit nepohody, nervozita a napätie sú spôsobené smädom.
Zároveň sa neučí, ako túto nepohodu zvládať, neučí sa, že niekedy je potrebné chvíľu vydržať a počkať, neučí sa túto frustráciu prekonať. Neskôr, keď je smädné, môže vyžadovať okamžité uspokojenie potreby namiesto toho, aby počkalo, kým bude nejaký nápoj dostupný.
Sme len ľudia a robíme chyby. A tým, že robíme chyby, priznávame ich a snažíme sa ich napraviť, učíme naše deti, ako s chybami narábať.
A to je ďalšia dôležitá schopnosť, o ktorú je ukracované dieťa príliš dobrej matky snažiacej sa o dokonalosť. Dieťa potom ďalej preberá životné nastavenie robiť chyby nie je dovolené.
Zlé deti – zlá matka? TAKTO rodičovstvo prekope vaše zmýšľanie!
Vnútorný svet vs. vonkajšia realita
Pre vývin vnútorného sveta sú centrálne mikrointerakcie medzi matkou a dieťaťom. Po prvej fáze prepojenia s matkou a pocitu omnipotencie (t. j. všemohúcnosti) prichádza fáza „relatívnej závislosti“, kedy si dieťa začína uvedomovať svoju závislosť a zisťuje, že o niečo môže aj prísť.
Tým, že sa matka vzďaľuje od dieťaťa v dobre načasovaných krátkych intervaloch, pomáha mu vyvinúť zdravý pocit nezávislosti.
Jej zlyhanie v prispôsobení sa každej potrebe dieťaťa mu pomáha prispôsobiť sa vonkajšej realite. Dieťa zisťuje, že tak ako matka, ani svet nie je dokonalý a nie všetky jeho potreby môžu byť naplnené hneď. Chce to však zdravý balans, pretože schválne ignorovanie potrieb dieťaťa nie je riešením.
Prečítajte si: Mama nie je perpetuum mobile
Dosť dobré rodičovstvo (angl. Good Enough Parenting)
Môžeme definovať ako proces, v rámci ktorého sú primárne napĺňané základné potreby dieťaťa, ale aj jeho emocionálne potreby, ktoré môžeme rozdeliť do troch kategórií:
- láska, starostlivosť a záväzok,
- konzistentné hranice,
- podpora vývinu dieťaťa.
Toto sú základné prvky dosť dobrého rodičovstva. Keď ich dieťaťu poskytneme v správnom období života, umožníme tým jeho pripútanie sa k nám, rodičom, a vypestujeme v ňom základnú istotu, pocit bezpečia, ktorý je nevyhnutný pre neskoršie mentálne zdravie a sebaúctu...
Je potrebné, aby si dieťa uvedomilo, že matka nie je ani dobrá, ani zlá, a ani produktom ilúzií, ale je to samostatná a nezávislá osobnosť.
Dosť dobrá matka zo začiatku napĺňa takmer všetky potreby dieťaťa. Postupne sa prispôsobuje čoraz menej, „zlyháva“ v prispôsobovaní sa potrebám dieťaťa a pomáha mu adaptovať sa na vonkajšiu realitu.
Toto zlyhávanie, o ktorom Winnicott hovorí, nepoukazuje na zlé správanie matky k dieťaťu, ale na vyvíjajúci sa pohľad dieťaťa na matku. Žiaden rodič nie je schopný v každom prípade naplniť potrebu dieťaťa z jeho pohľadu.
Dosť dobrý rodič však vytvára pre svoje dieťa podporujúce (facilitujúce) prostredie. Dosť dobrý rodič môže niekedy pociťovať negatívne emócie a nedôveru voči svojmu dieťaťu, a nemusí za ne cítiť vinu.
Jednoducho povedané, Winnicottovo učenie hovorí, že dosť dobrý rodič je lepší ako dokonalý rodič.
Syndróm dokonalej ženy alebo Ako nestratiť samu seba
MAMA a ja anketa:
Trápi vás vaša (ne)dokonalosť?
Lucia (32), mama 2 synov (4 roky a 20 mesiacov): „Keď sa mi narodil prvý syn, rozhodla som sa, že budem tá najlepšia mama na svete. Už počas tehotenstva som sa rozhodla, že nebude mať cumlík – pretože je nezdravý, budem ho nosiť v šatke, aby sa budovalo naše puto, budeme chodiť na rôzne kurzy, aby sa jeho osobnosť rozvíjala už od perinky...
Samozrejme, realita bola úplne iná... Šatku neznášal, hovieť si vedel len v kočíku. Bol taký „urevanec“, že mu dal muž po mesiaci cumlík a ja som súhlasila...
A kurzy? Asi cítil, že sa obávam, aby neplakal, čo – samozrejme – nastalo, takže nás iné matky neznášali, pretože sme ich rušili. Tak sme zdúchli. Považovala som to za svoje obrovské zlyhanie a dlho som sa obviňovala, že nie som dobrá mama.“
Bibiana (35), mama 5-ročnej dcérky: „Môj muž má o mne vysokú mienku, všade vraví, že má doma dokonalú manželku i matku jeho dcéry. A tak sa veľmi snažím..., aby sme to mali doma pekné, dcérke sa maximálne venujem, chodíme na rôzne krúžky, chcem byť šik mama, ale viete, niekedy ma to dosť unavuje...
Je fajn, že vás dávajú iným za príklad, ale občas to totálne neznášam. Tak rada by som niekedy mala deň v pyžame a bez varenia... Nuž, ja som si to tak nastavila, rodinu privykla, inak sa nedá...“
Zuzana (40), mama 3-ročných dvojičiek: „Popravde ma občas mrzí, že sa svojim deťom nevenujem toľko, koľko by som sa mala a radšej im zapnem telku.
Viem, že sú mamy, ktoré majú deti na piedestáli (a ešte aj dobre vyzerajú, žiadne upachtené tetušky), ale u mňa to nefunguje.
Možno nie som ani dosť dobrá mama, niekedy sa nad tým zamýšľam, či nerobím priveľa chýb, ale potrebujem svoju dávku pohody a relaxu, aby som sa „reštartla“ a mohla fungovať ďalej.“ Dodáva so smiechom.
Barbora (25), dcérka (13 mesiacov): „Nemám ambície byť dokonalá, ani nemám výčitky, že nie som. Som študentka a slobodná matka.
Viem, že som prísna mama, ale v našej situácii to ani inak nejde. No nerobím si vrásky preto, že sa to niekomu možno zdá priveľa alebo primálo.
Vychovávam, ako to cítim a viem, že je tak trochu lotéria, ako to dopadne. Stačí mi vedomie, že sa naozaj snažím... Nejaké snahy o dokonalosť som vzdala už v detstve a teraz s nimi začínať nemienim.“
Lívia (42), dve dcéry (16 a 12): „Viete, dobrá nie je ani priveľmi angažovaná matka, ani tá, ktorá nechá dieťaťu až priveľkú voľnosť.
Takú som mala ja (u nej to bol už skôr nezáujem o mňa), a preto som sa rozhodla, že sa o svoje deti budem maximálne starať. Áno, mali sa ako vo vatičke.
Vôbec som neriešila, že som nežila svoj život, chcela som, aby mali moje dcérky pekné a bezstarostné detstvo. Mali, ale keď staršia nastúpila na strednú školu a jej spolužiačka u nás navarila kompletný obed so slovami, že predsa musí doma pomáhať, uvedomila som si, akú medvediu službu som dievčatám robila.
Nenaučila som ich nič pre praktický život. Vlastne banalita, ale otvorila mi oči. Momentálne máme „boj“, moje deťúrence nechápu, prečo už mama neurobí to či ono, ale – naopak – chce, aby čosi zariadili, urobili, vybavili... Mám obavy, aby sme to stihli a ony raz boli nielen do koča, ale aj do voza.“