Dobrá mama: aká je?

Veľa sme o tejto otázke diskutovali, študovali, pýtali sa odborníkov a dospeli sme k nasledovným zisteniam:

Pod slovom ideálna rozumieme dokonalá, stopercentná, nechybujúca. Akoby nestačilo, že výchova dieťaťa je extrémne náročná úloha sama osebe. Niektoré mamy si urobia z materstva projekt, v ktorom chcú excelovať, a vytýčia si podobne nesplniteľné úlohy:

Samozrejme, že v živote sa nič nedá udržať v čierno-bielej podobe NIKDY/VŽDY, preto takéto ženy zakúšajú skôr či neskôr pocity viny, lebo ich nerealistické nároky na seba samú nedokážu dlhodobo napĺňať.

A bezpečie aj istoty dieťatka sú zrazu vážne otrasené, keď mama, ktorá býva ako slniečko, žiarivá, veselá a plná energie, sa z malého pochybenia prepadá do hlbokej frustrácie, výčitiek, pocitov neschopnosti a apatie.

Takéto mamy ohrozuje syndróm vyhorenia. Má presne takýto priebeh – od extrémneho nasadenia po fyzický a duševný kolaps. V drvivej väčšine prípadov postihuje perfekcionistky v pomáhajúcich profesiách.

A rola matky zahŕňa činnosti opatrovateľky, vychovávateľky, motivátorky, zabávača, upratovačky, kuchárky... navyše pracovná doba je 24 hodín, 7 dní v týždni.

Keby mohla dokonalá žena-bohyňa existovať, nebola by – paradoxne – pre dieťa prospešná. Nemecký psychoterapeut Fritz Riemann vo svojej knihe Schopnosť milovať vysvetľuje, prečo by dieťaťu matkina neomylnosť škodila:

„Nemohlo by sa svojej matke vyrovnať a muselo by od seba vyžadovať rovnakú dokonalosť, aby jej učinilo zadosť, alebo by tvárou v tvár takej materskej dokonalosti trvale prežívalo vedomie svojej menejcennosti.“

Ak teda nikdy nechybujúca matka nemá byť naším ideálom, čo ním byť má? Ktorá je to tá „vlastnosť nad zlato“, avizovaná v úvode? Vývinoví psychológovia sa zhodujú na jemnocitnosti.

Je to mamina schopnosť vciťovať a vžívať sa do pocitov dieťaťa, schopnosť všimnúť si i nepatrné zmeny prostredníctvom neverbálnej komunikácie, vedieť aktívne zamerať pozornosť vždy, keď je to nutné a zároveň pripravenosť napĺňať jeho potreby.

Takáto mama dáva dieťaťu pocítiť, že hoci je slabé, bezbranné a absolútne neschopné postarať sa o seba, svet naokolo je dobrý, pomoc príde a príde v pravý čas. Takto dieťa získa skúsenosť, že svetu možno dôverovať, že je hodno lásky bez akýchkoľvek výkonov, pretože práve túto bezpodmienečnú lásku vidí v očiach svojej mamy.

Spoločnosť nemôže pre zdarný vývin detí urobiť viac, než odbremeniť matky v prvých mesiacoch života dieťaťa od iných starostí a povinností a poskytnúť im tak maximum času na pokoj a pohodu, v ktorej im pod rukami môžu ich ratolesti rásť.

A to, ako sme s deťmi doslova fyzicky prepojené, ste asi všetky zažili: keď pri dojčení dieťatku zabehlo, mama sa rozkašle s ním. Každá žena má potenciál byť presne takou matkou, akú dieťatko potrebuje.

Dôležité len je, aby jej prostredie, v ktorom žije, pripravilo podmienky na to, aby si svoju nehu, lásku, prajnosť – jedným slovom jemnocit, mohla dovoliť odovzdávať i rozvíjať.

Najvhodnejšia láska je totiž láska dávajúca. Vďaka nej má dieťa predpoklady v dospelosti dosiahnuť psychologické maximum rozvoja osobnosti. Tým optimom osobnostného rastu nie sú ctižiadostivosť, úspech a sláva, ale zrelosť, ľudskosť a dôstojnosť.

Túžba po úspechu a sláve sú práve prejavy toho, že niečo, čo sa malo rodičom podariť dieťaťu v detstve odovzdať, sa nepodarilo a potreby sebaúcty neboli naplnené. 

V dospelom človeku totiž stále rezonuje detská potreba výnimočnosti, všemocnosti, špeciálnosti. Keď nie je dieťa vo veku 1,5 – 3 roky dostatočne zrkadlené, obdivované a chválené za každý, hoci i drobný úspech – napr. za to, že si samo dočiahlo hračku, bez pomoci sa napapalo, dokázalo zoskočiť z druhého schodu alebo postavilo krásny hrad z piesku, zostávajú mu takzvané „narcistické“ zranenia.

Tie v nevedomí zanechávajú rezonujúce vety ako: si nešikovný, nezaujímavý, obyčajný, neimponujúci. Pre dieťa je to trauma, ktorú sa snaží liečiť si v dospelosti práve materiálnymi a kariérnymi dôkazmi, že je šikovný, mocný, vplyvný...

Jazva na duši však zostáva, lebo z emocionálneho hľadiska to nie je to isté, či človek dosiahne zaslúžený obdiv v dospelosti alebo dostane ako dar nepodmienečné zbožňovanie mamou v detstve.

Nedostatočný záujem o emočný svet dieťaťa je chyba, ktorú asi ťažko urobíme z nevedomosti. Každá matka vie (a je na to inštinktívne naprogramovaná) venovať dieťaťu svoju pozornosť.

Preto sa aj prevažná väčšina detí vyvíja optimálne. Niektorým mamám však práve v období, keď je dieťatko na ich jemnocitnosť najviac odkázané, život prinesie straty, trápenia, problémy, ktoré nevládzu odsunúť alebo prekonať.

Stoja v ceste ako prekážka medzi ňou a dieťaťom. Môže to byť chorobný smútok – depresia, finančné problémy, úmrtia alebo iné vážne straty v blízkej rodine atď. 

Prečítajte si: Stala sa z vás matka – profesionálka?

Objímať, pestovať, pusinkovať, polovicu dňa nosiť dieťa v babyšatke priviazané na hrudi, do pol roka vyskočiť pri každom zaplakaní a okamžite ho tíšiť – toto nie je rozmaznávanie.

Máme na mysli robenie vecí za dieťa vo veku, keď je už schopné dokázať tieto veci samo. A ešte na dôvažok vyžadovať od neho za toto „znefunkčňovanie“ vďaku.

Od dieťaťa sa očakáva, že bude vďačné za niečo, čo vlastne vôbec nechcelo. Začne si zvykať, že mama ho nenechá robiť veci samostatne. Nezažíva úspech, netrénuje zvládanie drobných frustrácií. Má pocity viny vždy, keď sa proti „obetavosti“ rodičov búri.

Čo hrozí? Dieťa sa začne mstiť. Zvyšuje svoje nároky. Alebo sa stiahne do pasivity nechuti a neradostnosti – a trápi rodičov tým, že sa na jeho nešťastie musia dívať. Hrozia chronické depresie.

Deti potrebujú našu ochranu, ale pred nebezpečenstvom. Nie pred životom. Pripúšťame, niekedy je to ťažké rozoznať, ale úzkostné matky so strachom z tragédií, nehôd a akýchkoľvek strát bránia deťom (a obzvlášť tým poškodzujú chlapcov) spoznávať svet, dobývať úspechy, podávať športové výkony.

Matka vidí všade ohrozenie, nikam dieťa nepúšťa, nedôveruje mu, poskytuje mu málo šancí, aby získalo vlastné skúsenosti. Tlmí doslova vlastným telom všetko, čo je v živote tvrdé a čoho zvládnutie vyžaduje silu.

Čo hrozí? Dieťa nikdy nedospeje a nerozvinie svoj potenciál. V bežných úlohách zlyháva, lebo nikdy nemalo priestor pripraviť sa na ne. Rezignuje na život a  do konca sa možno od mamy ani neoddelí, lebo je naprogramované žiť pod ochrannými krídlami mamy kvočky.

Vopred sú určené očakávania, aké by dieťa v dospelosti malo byť. Dieťa cíti, že rodičia s ním budú spokojní len pod nejakou podmienkou. Že bude vedcom, športovcom alebo umelcom, ktorým sa oni z nejakých dôvodov nemohli stať.

Že bude výrečný, úspešný, rešpektovaný či morálnou autoritou. Samy osebe sú tieto hodnoty skutočne spoločnosťou veľmi oceňované a mnohí ľudia ich s vervou zastávajú. Nebezpečenstvo tkvie v tom, že niektorí rodičia vytvoria „formu“ a tlačia do nej dieťa bez ohľadu na to, či mu to je prirodzené.

A dieťa si potom môže vybrať z dvoch veľmi zlých možností. Buď vyhovie rodičom a nikdy nebude spokojné, lebo nebude samo sebou, alebo pôjde rebelantsky za svojím, ale vždy mu bude chýbať rodičovské požehnanie.

Čo hrozí? Ak nechce dieťa matku sklamať, snaží sa vtesnať do jej vysneného obrazu, a pritom sa, samozrejme, minie so svojou vlastnou podstatou. A z priveľkého tlaku (za každú cenu byť úspešný) sa môže vyvinúť situácia, keď dieťa začne programovo zlyhávať, prepadávať závislostiam, alebo pocitom straty zmyslu.

Žena, neistá vo svojej úlohe matky, sa snaží okoliu dokázať, aká je dokonalá, tak, že nenechá dieťa ani na chvíľu na pokoji. Doslova ho pohlcuje svojou láskou a nedovoľuje mu vytvoriť si vlastnú identitu.

Zasahuje do všetkých oblastí jeho súkromia. Predpisuje, čo bude jesť, čo bude mať oblečené, aké krúžky sú preň vhodné, s ktorými kamarátmi sa môže stretávať a s ktorými nie...

Nenechá dieťa ani na chvíľu na pokoji. Plní svojimi nápadmi a rozhodnutiami jeho svet a naivne sa domnieva, že čo sa páči jej, automaticky sa páči aj jej dieťaťu.

Čo hrozí? Dieťaťu je znemožnené rozvíjať svoje vôľové vlastnosti a rozpoznávať vlastné záujmy a potreby. Veľmi ťažko dosahuje vlastnú identitu, bez ktorej sa človeku nikdy nepodarí dosiahnuť dospelosť, spokojnosť, zrelosť. 

Hrozí mu, že zostane bábkou, ktorú v detstve riadili rodičia a vo vyššom veku nejaké iné autority – šéf, kňaz, manželský partner.

Tzv. Oidipov komplex môže byť i bežnou súčasťou psychologického vývinu dieťaťa. Ide o obdobie veku asi troch až šiestich rokov veku chlapca, kedy prejavujú synovia veľkú náklonnosť a citové puto k matke, ako k osobe, ktorá je s nimi veľmi často, a preto ju chcú mať iba pre seba.

Otca môžu vnímať ako „rivala“. V takom prípade sa treba obrniť trpezlivosťou a láskou, postupne toto obdobie prejde a bližším sa pre syna stane otec, ako životný vzor i partner na hru a bláznovstvá.

Pokiaľ je nezdravo závislá dcéra na otcovi, psychológovia hovoria o tzv. Elektrinom komplexe.

Prečítajte si: (Ne)pohodové materstvo