Mamy radia mamám: Do kočíka nieee!

kočík, kočíkovanie, mamy radia mamám, nosič, nosenie, plač, šatka
11.12.2017 v kategórii Mama, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

Malá Sára ani za svet nechce ležať v kočíku. Jej mamička sa veľmi tešila na spoločné kočíkovanie, no zdá sa, že nový kočík je úplne zbytočný. Mesačná Sárka v kočíku plače, a je jedno, či jej mamička zvolí rýchlu chôdzu alebo pokojnú prechádzku, dievčatko si nakoniec vždy „vydupe“ prechádzku na rukách.

Vtedy býva najspokojnejším dieťatkom na svete. Keďže prišlo neuveriteľné množstvo vašich skúseností, pravdepodobne Denisina malá Sárka nie je žiadnou výnimkou, a mnoho iných drobčiatok sa domáha prítomnosti svojich najmilovanejších rodičov pri každej príležitosti, teda aj počas kočíkovania.

Prečítajte si, ako sa vysporiadali s rovnakým problémom ostatné mamičky.

Takto som to vyriešila ja:

Janka, Dorotka, (20 mesiacov), Sabínka, (9 mesiac v brušku)
„Skúsila som snáď všetko...“

Milá Denisa, po prečítaní tvojho príspevku som si spomenula na našu Dorotku, keď bola bábätko a robila to isté čo tvoja Sára. Mala som s ňou problém ísť niekam na prechádzku alebo do obchodu. Keď som ju práve nedojčila v kabínke obchodu, tak som ju roznášala na rukách kade tade, len do kočíka nie... Skúsila som snáď všetko. Dávali sme jej dole striešku na kočíku alebo sme ju podkladali poduškami, aby videla naokolo, nehovorím o množstve hrkálok a hračiek, ktoré jej v kočíku iba zavadzali a vôbec si ich nevšímala (mala 2,5 mesiaca). Nakoniec, ako 4-mesačnej, sme vymenili hlbokú vaničku kočíka za športovú časť a mysleli si, že bude pokoj.

No mýlili sme sa, a tak ako cca 7-mesačnej som kúpila ďalší kočík, ktorého športová časť sa dala otáčať v smere i proti smeru jazdy. Na tom druhom kočíku bol možný len jeden smer – v smere jazdy. Nosila som ju otočenú smerom ku mne, aby na mňa videla. Pomohlo to a naša Dorotka vydržala v kočíku aspoň 30-minútovú prechádzku. Používali sme aj šatku alebo nosič, v ktorom vydržala a mne bola počas nosenia ľahšia a jednoduchšie sa mi manipulovalo. Ako 10-mesačná začala chodiť a namiesto toho, aby chodila, teraz v 20 mesiacoch sa rada vyváža v kočíku, obzerá sa naokolo, komentuje všetko, čo pozná... a ja si vychutnávam tie prechádzky, na ktoré som sa už dávno tešila.

Dagmar s dcérkou, (8 mesiacov)

„Nevzdávaj sa!“

Milá Denisa, váš problém poznám veľmi dobre. U nás pretrváva stále, a to naša dcérka má už 8 mesiacov. Ale už to nie je také zlé, ako to bolo na začiatku. Keď dcérka mala 1 mesiac a brávala som ju von do kočíka, bol to len plač, plač a plač. Ale nevzdala som to. Akurát, čo ti môžem poradiť je to, že s ňou každý deň skúšaj chodiť na prechádzky. Aspoň na 15 minút a po čase si zvykne. Na to iný spôsob nie je, vaša Sárka si musí len zvyknúť na niečo nové. Naša dcérka má doteraz problém zvykať si na nové veci ako napríklad: jazda autom, návštevy... Všetko je o zvyku, ale netreba to preháňať. Treba veľa času a trpezlivosti.

Teraz je to u nás celkom fajn, ale von chodíme vždy so zámerom spania a keď sa malá zobudí, v kočíku vydrží maximálne 30 minút a potom už musím ísť domov. Ale aj to je pokrok. Nebojte sa, vaša Sárka rýchlo vyrastie a budete si užívať prechádzky aj v kočíku. Prajem veľa šťastia pri kočíkovaní.

Zuzana a syn Marcus (14 mesiacov)
„Prišli sme na to, čo mu prekážalo!“

Milá Denisa, čítala som tvoj problém s dcérkou a kočíkovaním, čo mi dosť pripomenulo, ako veľmi stresujúce boli pre mňa aj môjho manžela prvé 3 mesiace kočíkovania. Hneď ako sme s naším synom vyšli na ulicu, do parku, malý spustil strašný plač a prestal až vtedy, keď som si ho vzala na ruky. Trošku nám trvalo, kým sme prišli na to, čo mu prekážalo, predsa len je to naše prvé dieťatko. Náš synček mal skrytý reflux, a keď ležkal na rovine, pálila ho záha, a preto ten plač. Ale to sme zistili až v jeho troch mesiacoch. Nešlo nám to do hlavy, že doma v postieľke neplače a pri kočíkovaní áno.

Našťastie, náš kočík mal antirefluxnú podložku, tým pádom sme ju vyskúšali, či mu nepomôže. Pri kočíkovaní som ho trošku vyvýšila a on si pekne odfukoval, naše prechádzky boli odrazu ako za odmenu. Ale úplne spokojný bol, až keď som začala používať športovú časť kočíka. Moja rada by bola: vyskúšaj trošku dcérku vyvýšiť, myslím, že dostať kúpiť také podložky do kočíka, alebo si kúp šatku alebo ergonosič a chodievajte na prechádzky týmto spôsobom. Každé dieťatko je iné, a určite nájdeš aj ty časom to, čo najviac spríjemní tebe i dcérke spoločné prechádzky.

Alžbeta, Janko (8 mesiacov)

„Chce to čas a citlivý prístup.“

Viem, o čom hovoríš. Náš malý tiež veľmi dlhú dobu považoval kočík akoby za „mučiaci nástroj“ a ja som nemala to srdce nechať ho tak. Keďže sa narodil na jeseň, ku kočíkovaniu pribudlo obliekanie – to bola prvá fáza nárekov (uff!), nasledoval krásny niekoľkominútový presun malého z bytu von do kočíka (to sa mu páčilo – hoci občas pre istotu dal susedom vedieť, akú má kapacitu pľúc ), potom však prišla strašná scéna: vloženie malého do kočíka za protestujúceho NÁREKU. Skutočne Náreku s N! Nezaberalo nič, výsledkom bola zničená a unavená mama, nariekajúce bábo, ešteže manžel ostal pokojný.

Keď sa teraz spätne na tie chvíle pozerám, uvedomujem si, že to chce čas a citlivý prístup. Náš malý mal reflux – aj to bolo jednou z príčin, prečo odmietal kočík. Vyrobili sme mu v kočíku z vankúša a kartónu naklonenú rovinu – podobnú ako radia lekári pri detskej postieľke. Problém nám to úplne neodstránilo, no bolo badať mierne zlepšenie. Náš malý si postupne začal uvedomovať, že vonku nie je až tak zle. Rád sa díval na stromy nad hlavou – síce sme museli chodiť so sklopenou strieškou, ale zabralo to (jedinou nevýhodou bolo, že sme museli stále hľadať trasy, na ktorých mal možnosť pozerať sa na niečo zaujímavé, čo nie je pri ležaní na chrbátiku také jednoduché). Ďalšou vecou, ktorú sme si všimli, bolo to, že keď potreboval spinkať, musel sa predtým poriadne „vyrevať“ – hoci aj vonku v kočíku. Tak nám neostávalo nič iné, len prežiť tých 10-15 minút, po ktorých nasledoval niekedy aj 2-hodinový spánok.

Teraz sme sa dostali do ďalšej etapy:  malý je veľmi živý a hoci má rád športový kočík a obzeranie „sveta“, dlho v ňom nevydrží, lebo sa jednoducho potrebuje viac hýbať. Prajem ti otvorené a chápajúce srdce pre tvoju malú Sárinku a verím, že postupne sa to bude zlepšovať a budete sa tešiť zo spoločných prechádzok.

Daniela, Janka (4 roky)

„Nekupujte kočík vopred!“

Chápem sklamanie Denisy. My sme, našťastie, nekupovali kočík vopred. Vraveli sme si, že uvidíme, aké budeme mať bábätko. Bude to pravdepodobne aj tým, že sme bývali v nevyhovujúcich podmienkach pre kočík – drsný terén.
Keď sa nám narodila dcéra, bola plačlivá až zúrivá, hlavne v polohe ležmo. Keď „sedela“ na rukách, bolo dobre, vtedy sme mali usmievavé bábätko. Verdikt znel: reflux. Takže sme rýchlo objednávali ergonomický nosič, ktorý sme starostlivo vybrali, aby vyhovoval správnemu vývoju kĺbikov a chrbtice bábätka a farbou zas vyhovoval na nosenie aj ockovi.  Odvtedy naše bábo aj pekne spávalo a robilo nám radosť.

Prvý kočík sme kupovali až v 11. mesiaci, je športový, ľahko skladateľný a v ňom sa naša dcéra prevážala do 3 rokov počas spánku, aj bdelá, veľmi rada. Verím, že i vy nájdete tú správnu cestu, ktorá by vyhovovala aj bábätku, aj vám. Prajem veľa rodičovských radostí!

Monika, Anetka (8 mesiacov)

„Prišla som na fintu.“

S mojou 8-mesačnou dcérou mám podobný problém, s tým rozdielom, že nám sa problémy začali koncom štvrtého mesiaca. Dovtedy bolo všetko super, hneď ako sme vyšli von s kočíkom, akoby uťalo, malá v momente spala, no potom sa začali problémy a dcérka začala revať na celé mesto. Niekedy som mala pocit, že tento problém mám len ja. Všetky mamičky naokolo si vykračovali a deti im v kočíku buď spinkali, poprípade pekne sedeli a pozerali sa. Snažila som sa problém vyriešiť asi všetkými možnými spôsobmi – hračkou do ručičky, hudobnými hračkami, aby počúvala nejakú hudbu, plienočkou do ruky, cumlíkom, ktorý neustále vypľúvala, až som potom prišla na jednu fintu.

Do cumlíka som urobila malú dierku a naplnila ho vodou, malá tú vodu dokázala cuckať aj 10-15 minút. Potom som vodičku nabrala do cumlíka zas. Hoci ani to nefunguje stopercentne, ale aspoň ako tak. Teraz, keď je už väčšia (tiež nechce sedieť v kočíku a pozerať sa na svet), dám jej nejakú sušienku alebo môj mobil, toto zaberá stopercentne.

Sestra má trojročného synčeka a ona mala podobný problém, ona však mala zásadu, že malého z kočíka nevyberie ani keby čo bolo, a osvedčilo sa. Zo začiatku reval, čo to dá, ale postupne si zvykol a nakoniec bolo všetko OK. Je to ťažké, pretože každé dieťa je iné, no ja som sa často zvonku vracala aj po 15 minútach (hlavne, že sme sa polhodinu chystali a potom zasa ďalšiu vyzliekali). Treba skúšať všeličo. My mamy sme predsa kreatívne.

ergonomický nosič, šatka, kočík, plač, nosenie