Mamy radia mamám: Máme doma vzdorovité dieťa
Hodí sa o zem, nereaguje na oslovenie, kričí a NIE je jeho najobľúbenejšie slovo? Máte aj vy doma vzdorovité dieťa a potrebujete poradiť, čo s tým? Čítajte!
Obdobie vzdoru sa zrejme nevyhne nikomu. Aj ten váš drobček trucuje, hádže sa o zem v tej najnevhodnejšej chvíli, vytrvalo trvá na svojom, a čím hlasnejšie, tým lepšie? Potom ste na tom podobne ako mamička Zuzana s jej vzdorujúcim Alexom. Zuzana siaha až na dno svojich síl, a keď jej synček má „svoj“ deň, častokrát sa cíti hlúpo, neschopnou matkou, jednoducho, nezvláda práve najlepšie fakt, že ľudia z okolia na ňu „čumia“ s výrazom, čo to má za nevychované dieťa... Preto sa obrátila na vás, mamičky, ktoré sužuje podobný problém, aby ste jej poradili.
„Funguje len prečkať obdobie vzdoru...“
Mária s dcérkou Sárou (6 mesiacov)
Milá Zuzka, mám ešte len polročnú dcéru, takže ti nebudem radiť, ako zvládnuť tvojho synčeka, aj keď si myslím, že už o tom bolo popísaného mnoho a nič nefunguje, iba proste prečkať toto obdobie. Chcem ti ale napísať, že sa určite nesmieš a ani nemáš prečo cítiť ako neschopná matka, lebo potom by sme boli neschopné všetky. Ak sa na teba pozerá nejaká mamička, tak je to z troch rôznych dôvodov!
- Buď je to mama, ktorá už má staršie dieťa a je rada, že už má toto obdobie za sebou.
- Je to mama, ktorá rieši presne to isté ako ty a raduje sa, že dnes je to tvoj syn a nie jej dieťa, ktoré vystrája jedna radosť.
- No a nakoniec je tu tretia skupina mamičiek, do ktorej patrím aj ja, ktoré tajne dúfajú, že ich bábo bude iné a toto nebudú musieť riešiť, aj keď dobre vieme, že presne toto nás čaká.
13 rád, ako zvládnuť obdobie vzdoru
„Skúsme rady z MAMA a ja a buďme empatické!“
Magdaléna, Matúško (5 mesiacov)
Ahoj Zuzka, som veľmi rada, že si svojou otázkou načala túto tému, veľmi sa teším na rady mamičiek, ktoré prežívajú to isté. Môj Matúško má síce iba 5 mesiacov, no vie nás postaviť do pozoru. Keď mu dávam kašičku a on chce mlieko, spustí hurónsky krik, normálne spoznať, že to nie je plač, ale hnev.
Rovnako sa takto jeduje, ak sme na prechádzke, ja sa ho snažím uspať a on je zvedavý na to, čo sa deje na ulici. Nie raz som nedokázala utíšiť tento jedovatý krik a cez ulicu som zahanbene a pokorene kráčala s malým na rukách. I pani doktorka ma upozornila na to, že malý bude riadne vzdorovité dieťa a nemám to už v tomto veku podceniť.
Veľmi ma však inšpiroval článok o empatii v MAMA a ja, a tak sa snažím byť v týchto chvíľach empatická, pomenovať malého pocity, že ma mrzí, že sa tak a tak cíti a pod. (je to dobrý nácvik na čas, keď bude mojim slovám i viac rozumieť). Za chvíľku sa utíši, akoby zabudol, čo chcel a v pokoji dokončíme činnosť, čo sme robili, napr. dopapáme kašičku, prezlečieme sa bez chcenej hračky, poutierame sa a pod., dokonca sa mi podarilo takto znovu ho uložiť do kočíka a zaspal.
Taktiež mám skúsenosť, že toto funguje iba vtedy, ak sa 100-percentne sústredím na malého a to, čo prežíva. V okamihu, keď sa mu síce venujem, no vnútorne viac riešim, že som zlyhala, a čo zase povie suseda, resp. návšteva, čo práve u nás sedí a pod., maličký sa jedom a krikom naďalej dožaduje svojho. Čím dlhšie to trvá, tým viac som z toho frustrovaná, mám pocit, že som neschopná a nezostáva mi iné, len dieťaťu vyhovieť. Viem, že nie som sama a sú mamičky, ktoré bojujú s podobnými problémami, tak sa skúsme vykašlať na mamy, čo to nepoznajú a vyskúšajme rady z MAMA a ja a buďme empatické.
Čo robiť, keď DIEŤA VZDORUJE?
„Takýchto situácií, keď dieťa vzdoruje je veľmi veľa.“
Monika, Rebeka (3 roky)
Naša takmer 3-ročná dcéra Rebeka sa akoby vyžívala v tomto sekírovaní. Keď má svoj deň, tak si vyberá, či ju dá cikať mama alebo ocko a keď sa rozhodne, často sa stane, že si to na poslednú chvíľku rozmyslí a dožaduje sa presného opaku. Rovnako to býva pri návšteve herne, ihriska, ale aj vtedy, keď zájdeme k mojim kamarátkam, ktoré majú deti v približne rovnakom veku ako moja Rebeka.
Náš odchod domov vždy sprevádza hurónsky rev, vzpieranie, jednoducho, nezaprie svoj temperament. V podstate sa mi nič extra neosvedčilo, okrem toho, že dcére s dostatočnou časovou rezervou vopred oznámim, čo presne od nej očakávam.
Ak s ňou plánujem ísť na návštevu a obávam sa toho, ako sa pri odchode bude vzpierať, kričať, hádzať sa o zem, hneď ráno jej vysvetlím, kam pôjdeme, s kým sa stretneme, porozprávame sa o tom, ako sa tešíme na ľudí, ktorých navštívime, a keď poviem, že je čas na odchod, tak sa pekne rozlúčime, oblečieme a pôjdeme. Podobne rovnako postupujem, aj keď odchádzame na ihrisko.
Zvyčajne dosť pomáha, keď sa už cestou tam s Rebekou rozprávame o tom, ako sa bude s deťmi hrať a keď poviem, že je čas ísť domov napapať sa a oddýchnuť si, pôjdeme bez kriku a hnevu. Aj napriek tomu, že mi to ochotne sľúbi, odchod domov jej musím oznámiť s časovou rezervou, aby si mohla privyknúť na myšlienku, že opúšťa svoje obľúbené miesto a mohla to vnútorne spracovať. Takýchto situácií je veľmi veľa, už ani neviem, či prejde deň, aby sme ho prežili bez týchto „džezov“. Beriem to však tak, ako by si mala aj ty, raz prišlo, raz odíde, nebude to predsa trvať večne.
„Skús vzdor dieťaťa prebrať s pediatrom.“
Aďa, Simon (4 roky)
Deti najčastejšie vzdorujú medzi 2. a 4. rokom. A tak je to aj u nás, môj syn začal vzdorovať okolo druhého roku, dnes má 4 roky a ataky vzdoru pomaly ustupujú. No spomínam si na začiatky, ako vehementne presadzoval svoju vôľu. Častokrát ma to tak psychicky vyčerpalo, že som sa musela nadopovať čokoládou, aby to moje nervy vydržali. Ale nakoniec sme to prežili, syn aj ja.
U nás bolo najhoršie nakupovanie, keď si presadzoval za každú cenu kúpu nejakých sladkostí. Využíval chvíle nepozornosti, keď som stretla kamarátku, susedu, alebo sme mali doma návštevu, na ktorú som sa veľmi tešila. Deti majú „radaríky“, aby získali to, čo chcú. Nielen rodičia poznajú svoje deti, ale funguje to aj naopak a tak to patrične využívajú. Na jednej strane by sme mali byť i hrdí, že im to myslí, a na strane druhej situáciu nepreceňovať, no zároveň nepodceňovať. Ak už nevieme, ako by sme vzdor riešili, prípadne nás čoraz viac premkýnajú pocity vlastného zlyhania, skús situáciu prebrať s pediatričkou alebo sa obráť na psychológa. Niekedy jedno – dve sedenia dokážu veľmi veľa.
Harwardskí psychológovia radia: TAKTO vychováte dobré deti
„Neukáž dieťaťu svoju slabosť!“
Dáša, Veronika (6 rokov), Kristínka (3,5 roka)
Milá Zuzka, nenechaj sa vyprovokovať, lebo ako hovorí môj manžel, protivníkovi nesmieš ukázať svoju slabosť, inak ju okamžite využije vo svoj prospech. Preto sa skús nenechať vyprovokovať a tvár sa, akoby nešlo o nič.
Viem, je to náročné, ale pretože naše deti milujeme, musíme im ukázať hranice. Ak sa syn hodí o zem, len po očku skontroluj, či si neublížil, a potom ho pokojne nechaj tak, nech si vybije svoj hnev, nakoniec aj tak nie je dobré negatívne emócie dusiť v sebe. Zaberá výdych a hlboký nádych a dieťa nechaj vybúriť sa.
Nerob si z toho nič, ak sa niekto pozerá, mamičky dobre vedia, že každé dieťa si tým viac či menej musí prejsť. Jednoducho to patrí do vývinového obdobia každého dieťatka, záleží iba na tom, aký temperament tvoje dieťa zdedilo.
Nepripúšťaj si myšlienku, že si neschopná matka, pretože to tak nie je! To, že si neistá, dieťa vycíti a patrične bude „zneužívať“ situáciu. Pokojne to rozober s kamarátkami na ihrisku či v herni a uvidíš, že každá má so svojím potomkom nejaký prežitý trapas, na ktorom sa nakoniec nasmejete.
Preto moja rada znie: nenechaj sa vyprovokovať k unáhleným rozhodnutiam, ani telesný trest nezaberá, len zbytočne vyhrocuje situáciu. Dieťa časom pochopí a naučí sa správaniu, ktoré je spoločnosťou tolerované. Takže vysvetľuj a vysvetľuj, iné nepomáha.
Naša mladšia dcéra sa často po prehrmení vzdoru pritúli, pusinkuje, je neuveriteľne milá, jednoducho, to je jej spôsob ospravedlnenia sa. Ale to už okolie nevidí. Napriek jej vzdorovitým náladám ju rešpektujeme ako osobnosť a nechceme ju „zlomiť“. Preto musíme vydržať aj pohľady okolia. Držím palce, aby toto obdobie čím skôr prehrmelo!
Detský vzdor v praxi: malý čertík na ulici
