Máme to v rodine - naozaj za všetko môže genetika?
Nemusíte bezmocne čakať na naplnenie svojho rodinného proroctva. Je dôležité pochopiť, že vy nie ste obeťou ani genetiky, ani prostredia.
„Za všetko môže predsa genetika, moja mama trpela týmto ochorením, jej mama trpela týmto ochorením a trpím ním teraz aj ja“ je častý prístup, s ktorým sa môžete stretnúť. Presvedčenie o neochvejnej moci našich génov je hlboko vryté do našej mysle, pretože to je prúd, ktorému ľudstvo po mnohé desaťročia verilo. Na základe vedeckého poznania a dôkazov. Vedecké poznanie sa však neustále vyvíja a v súčasnosti sú už tieto poznatky prekonané.
Podľa vedeckých dôkazov založených na novšom poznaní je geneticky podmienených menej než 1 percento ochorení. Všetko ostatné sú vplyvy prostredia.
Len 1% ochorení je podmienené geneticky
JEDNO percento. Je to veľa? Je to málo? Ak sa chcete dozvedieť viac, pozrite sa na oblasť epigenetiky. Napríklad Bruce Lipton (ext. zdroj wiki) veľmi zrozumiteľne vysvetľuje, aký vplyv má prostredie a vysvetľuje prielom v chápaní genetických vplyvov a vplyvov prostredia. To, čo v skutočnosti „dedíme“ sú naučené spôsoby správania, životného štýlu, systém postojov a presvedčení.
Spolu s myšlienkou genetiky, ktorej sme uverili („máme to v rodine“) tento systém presvedčení a životného štýlu prispieva k rozvoju ochorenia. To potom vytvára dojem, že „máme to v rodine“ znamená, že je to určené geneticky, že sa tomu nedá vyhnúť, že to je jednoducho náš osud, ktorý nás neminie. Áno, existujú určité genetické predpoklady, avšak to, či sa rozvinú alebo nie, už záleží na prostredí (vonkajších aj vnútorných vplyvoch). „Môj dedo zomrel na túto chorobu ako 50-ročný, môj otec zomrel na toto ochorenie ako 53-ročný... Ja mám 45 a tiež trpím tým istým ochorením“ akoby neostávalo nič iné, iba prijať fakt, že po päťdesiatke sa život končí aj pre vás, pretože takto to jednoducho je. Ale vy nemusíte bezmocne čakať na naplnenie svojho rodinného proroctva. Je dôležité pochopiť, že vy nie ste obeťou ani genetiky, ani prostredia.
O chorobách detí trochu inak. ČO znamenajú?
Máme to v rodine
„Máme to v rodine“ v skutočnosti znamená, že si generáciami odovzdávate balík presvedčení, prístup k životu, postoje k životu, spôsoby žitia. Patrí sem aj spôsob narábania samého so sebou – postoj k svojej emocionalite, prežívaniu, vzťah samého k sebe. Ďalej sú to spôsoby vzťahovania sa k druhým, vytváranie vzťahov s druhými – či už je to životný partner (tam sa to zvyčajne zobrazuje najvypuklejšie), alebo vzťah k deťom, kolegom v práci, vzťahy k autoritám... Naše návyky, či už stravovacie alebo akékoľvek iné, preberáme často podvedome od tých, ktorí nás vychovávali a či už vedome, či nevedome – formovali.
Gény nediktujú nášmu osudu
„Gény rozhodne nie sú nejakými nezávislými diktátormi nášho osudu. Naopak, ich prejavy sú silne ovplyvňované okolitým prostredím a bez signálu z tohto prostredia by nemohli fungovať. Prakticky vzaté, gény sú zapínané a vypínané prostredím. Ak by tomu tak nebolo, náš život by vo svojej súčasnej podobe nemohol existovať. Každá bunka všetkých orgánov v našom tele má v sebe identický súbor génov – a napriek tomu bunka mozgu nepripomína bunku kosti ani vzhľadom, ani funkciou a bunka pečene sa výrazne líši od bunky svalu. Práve prostredie vo vnútri tela aj okolo neho určuje, ktoré gény sa v danej bunke zapnú alebo aktivujú,“ píše Gabor Maté v jeho fenomenálnej knihe V ríši hladných duchov.
Manželia Hanáčkoví, ktorí napísali knihu na základe vlastnej osobnej skúsenosti uzdravenia sa z veľmi ťažkej choroby, v ich knihe píšu: „My sme presvedčení, že ochorenie nie je dedičné na rovine zdedených zmutovaných buniek. Rakovinu nededíme. Čo ale dedíme, sú fixované postoje k životu. Tie preberáme z našej pôvodnej rodiny celkom určite. Niekedy sú to až „rodové postoje k životu“, a tie potom ovplyvňujú naše zdravie zásadne.“
Psychosomatika: Potláčané emócie vedú k ochoreniam - aj u detí
Čo ste si prebrali zo svojej rodiny?
Skúste sa zamyslieť nad tým, čo z vašej pôvodnej rodiny ste prebrali – čo od otca, čo od matky, alebo od ľudí, ktorí sa v detstve o vás starali, s ktorými ste trávili svoj čas, ktorí na vás vplývali, či už ste si to uvedomovali alebo nie.
- V čom ste si podobný s matkou, v čom s otcom?
- Je niečo, čo sa vo vašej rodine odovzdáva z generácie na generáciu? Ktoré postoje alebo myšlienkové vzorce to sú?
- Existuje niečo, pri čom ste si povedali – nebudem to robiť tak ako môj otec/ moja mama a napriek tomu to tak robíte (a nenávidíte sa za to)?
Viac o tejto téme sa dočítate v knihe VyLiečte sa.