Keď svedomie kričí... Nekrič!

Keď svedomie kričí... Nekrič!
19.11.2016 v kategórii Mama, autor Kiara, foto: istockphoto.com

Deti sú ako malí umelci. Vedia byť tak neskutočne tvorivé vo všemožných smeroch, aj v tom, ako človeka vytočiť.

Traumy z detstva

Pamätám si, ako som ako dieťa nenávidela tie dlhé a kruté sobotné rána, keď náš otec musel ísť do práce a mama po nás celé doobedie ziapala. Otec bol autorita a mama neurotička. A keď nebol doma, mohla sa naplno prejaviť.

Tak to u nás často vyzeralo tak, že mama kričala a my s bratom sme sa, v rámci odľahčenia situácie, na tom dobre zabávali. Ak bola situácia neférová a mama ziapala len po mne, vtedy som rezignovane a zúfalo plakávala do vankúša.

Prečítajte si: Výchovné štýly v rodine

Už dávno nie som dieťa a moje vzťahy s matkou sa posunuli do zrelšej úrovne vzájomnej znášanlivosti a snáď aj akého-takého porozumenia. Odpustila som jej. S týmto svojim obdobím života som celkom dobre zmierená a vyrovnaná.

Ale predsa len sa to na mne podpísalo, veď niet sa čomu čudovať. Spomínam si, ako som si milión krát vravela, že nebudem na svoje deti NIKDY, NIKDY, ale naozaj NIKDY kričať. Nenávidela som to do špiku kosti.

Teraz som matkou ja

A stane sa mi, že na svoje deti nakričím. Nie, nie je to podľa scenára - týrané dieťa sa stane tyranom. Žiaľ, alebo možno našťastie, do vienka mi bol daný živý temperament, trochu cholerický, taký vášnivo výbušný. K tomu som si vyslúžila silnú hlasovú kapacitu po svojej mame a traumatické zážitky z detstva.

Výsledkom je, že ma vie všeličo rýchlo rozčúliť a dostať do varu. A vtedy sa prejavujem temperamentne ako sa patrí – divoko gestikulujem, nekontrolujem hlas, stane sa že kričím. Vďaka tej silnej hlasovej kapacite síce nie som opernou speváčkou, ale keď skríknem, v paneláku ma počuť od prízemia až po samé vrchné poschodie. (Tak si to aspoň predstavujem)

Prečítajte si: 10 tipov na výchovu s humorom

Deti sú ako malí umelci. Vedia byť tak neskutočne tvorivé vo všemožných smeroch, aj v tom, ako človeka vytočiť. Niekedy celkom neúmyselne a inokedy s jasným zámerom. Aj to si pamätám z vlastného detstva, keď sme s bratom vymýšľali šialené spôsoby ako matku dostať do vývrtky, ale vidím to aj na vlastných potomkoch.

Ak sa mi však stane, že to pri tých mojich malých vinne nevinných šidielkach nezvládnem a môj divoký temperament získa nadvládu... zvýšim hlas, či na ne nakričím, potom mám čo dočinenia s výčitkami svedomia, ktoré sú ťažké ako trojtonový balvan. Veď predsa NIKDY, NIKDY, naozaj NIKDY nebudem po svojich deťoch kričať!!! Tá veta mi zákerne hučí v hlave.

Smutné na tom je, že ani presne neviem posúdiť, či som vôbec kričala, ako dlho som kričala alebo ako veľmi som kričala. Stratila som kontakt so svojim hlasom a v krízovej situácii si nedokážem uvedomiť primeranosť svojho hlasového prejavu.

Trápia ma len výčitky a hanba. Na jednej strane nechcem na ne kričať, no na druhej strane to neviem zastaviť a na tretej... možno po nich ani tak nekričím, ako veľmi si to vyčítam. Prípadne hľadám výhovorky typu „Každému raz za čas prasknú nervy“, „No tak nie je každý flegmatik“, alebo „Veď na nich nehulákam každý víkend“. Tieto výhovorky sa však len márne snažia trochu potlačiť výčitky krutého a prísneho svedomia...

Keď svedomie kričí

Je naozaj ťažké popasovať sa s tým, čo je v nás hlboko zakorenené a vryté. Temperament sa dá len veľmi ťažko zmeniť (čo však neznamená, že je to nemožné). Životné okolnosti, ktoré nás formovali dlhé detské roky taktiež nezmeníme mávnutím čarovného prútika.

Môžeme ich však zmeniť vo vnútri, v sebe. Prvý rozdiel medzi mnou a mojou matkou je v tom, že ja si tento problém uvedomujem. A chcem s tým niečo urobiť. Preto neopakujem bezbreho nefunkčný vzorec správania svojej matky, ale sa vrhám do nového experimentu – do práce s vlastným hlasom.

Sústrediť sa na vlastný hlas, jeho tón a hlasitosť sa môže niekomu zdať obtiažne asi ako vyliať vodu z vedra do trávy... no verte, že pre mňa je to veľká výzva. Mať pod kontrolou vlastný temperament,  držať toho divokého koňa za opraty, to mi dá zabrať. Ale idem do toho! Tak mi držte palce.

Prečítajte si: Humor vo výchove