Jaro Bekr: Škôlok je málo a sú preplnené

Jaro Bekr | 28. May 2020
Jaro Bekr
foto: Jaro Bekr

Ak sa vám dostane možnosti umiestniť vaše dieťa do štátnej škôlky, beriete hocijakú, ktorá je najbližšie.

Albert Einstein už o tom hovoril. Teória relativity, dilatácia času atď. V rodičovskej praxi to znamená, že vaše dieťa už má dva roky, no vy ste zostarli aspoň o päť rokov. Netreba chytať paniku, hovorí sa, že vám to deti vrátia láskou. Aj keď musím priznať, že tú vedia krásne dávkovať.

No veď kedy si najlepšie uvedomíte lásku? Hneď po nervoch. Pomer asi 3:1 v prospech nervov, ale zas je rodičovstvo dobré v tom, že si perfektne natrénujete selektívnu pamäť a po čase budete s láskou na príbehy vášho kľudného, poslušného a pozorného dieťaťa spomínať s nostalgickým úsmevom na tvári. Toto dávkovanie 3:1 deti majú vrodené. 

Hľadáte škôlku?

V tomto období dva-tri roky sa začne väčšina z vás obzerať po škôlke. Tu vás ale musím upozorniť, že zaoberať sa niečím tak prízemným ako výber škôlky, keď vy lietate v oblakoch z vašej malej lásky, ktorá vám prišla do života, je hrozný návrat nohami späť na zem. Ale odporučím vám, začnite s výberom škôlky aspoň o rok skôr, ako by ste to mali v pláne.

Za prvé a v podstate aj za posledné, tak ako veľa vecí v tomto štáte, ktoré sú úplne zanedbané, tak aj škôlky sú na tom rovnako. Tým myslím počet škôlok (nie škôlky konkrétne, lebo tam podľa mňa robia učiteľky max.). Skôr nájdete rásť hľuzovky na trávniku pred barakom, kde suseda chodí venčiť svojho pudla, ako voľné miesto v predškolskom zariadení pre vaše dieťa. Škôlok je máááálo a sú preplnené. 

Súkromné škôlky sú drahý špás

Aby bolo jasné, stále hovoríme o štátnych škôlkach. Súkromné sú, je ich viac, ale platí sa za ne, čo vo veľa rodinách môže byť problém, keďže v najlepšom prípade sú iba dve ľadviny v rodine na darovanie...  Takže štátna škôlka bude pre mnohých prvá ťažká skúška.

Preskočíme ten prvotný naivný kolotoč telefonátov po kamarátoch, že kto a akú odporučí, aj to druhé, už oveľa realistickejšie kolo hľadania, pýtania a prosenia osobne v škôlkach, než pochopíte, že ak sa vám dostane možnosti umiestniť vaše dieťa do štátnej škôlky, beriete hocijakú, ktorá je najbližšie vášmu mestu. Nie miestu bydliska. Mestu. OK, nezažijete to až takto, ale taká zlá je situácia. 

Takže povedzme, že ste dieťa šťasteny a vaše dieťa je v škôlke.

Prvý deň. Vy tréma ako by išlo na prijímačky na medicínu. Ak ste si neušili búdu na seba a občas ste dieťa dali aj starým rodičom, alebo na hoďku premotivovanej bezdetnej kamarátke na varovanie, tak by vaše dieťa mohlo byť lepšie pripravené na to, že sa neuvidíte nejaký ten čas. A tak prvý deň v škôlke je zložený z rôzne pekne oblečených rodičov a deťmi plačúcimi rôznou intenzitou, od fňukania až po soplové bubliny z nosa všetko nepriamo úmerne tej výchove, ktorú spomínam pred dvomi vetami.

Všetci ignorujú decká, ktoré ani nefňuknú a s kľudom opustia rodičov a odkráčajú do útrob škôlky. Za prvé takých detí je minimum a za druhé, garantujem vám, že jeho rodičov to bolí tak isto ako vás. Totiž prvý deň hneď po odovzdaní detí do škôlky majú rodičia veľmi podobný s deťmi, až na tie soplové bubliny, ale slzy sú asi u všetkých. Boli aj u mňa. Je to zvláštny pocit, ktorý odznie po niekoľkých dňoch, keď pochopíte, že tam vaše dieťa netýrajú, a dokonca sa nájdu deti, ktorým by sa tam mohlo aj páčiť.

Na rozdiel odo mňa, ktorý si zo škôlky pamätám učku, ktorej sme sa všetci ale že fest báli, lebo nás nútila spať poobede v presne predpísanej polohe a prikrytí dekami, aj keď zúrilo vonku leto so všetkým, čo k nemu patrí, a musím pripomenúť, že deky v socialistickom bloku, niekedy v 1975 roku to bola fakt chuťovka. Pocit, ako keby ste sa zababušili do sklenej vaty. Zarka aj Leo mali super učiteľky, ktoré si obaja moc obľúbili a do škôlky sa vždy tešili. 

Škôlka, to bude aj veľa zážitkov na celý život

Nielen pre vaše deti. Ja si zo svojej škôlky pamätám dievča, do ktorého sme boli všetci zamilovaní, fotenie a ako sme sa hádali, kto bude sedieť pred formulou a týpka, ktorý sa počas poobedného spánku postavil na posteľ a bez toho aby sa zobudil, ošťal vedľajšiu posteľ a v nej spiaceho kamaráta, alebo ako ma donútila už spomínaná učiteľka¬-postrach vypiť kakao, na ktorom už bola urobená koža z mlieka.

Zamiešala šálku a s tvrdením: „Pi! Nič tam nie je!“ som to musel vypiť. Na jej smolu to bolo na olovrant a tým pádom sa šošovicový prívarok z obeda okamžite prišiel pozrieť von, kto ma to núti piť to kakao a pamätám sa, že ma to vtedy prekvapilo, že vyzeral rovnako, ako keď som ho jedol... 

No, a  samozrejme si pamätám, ako mi moja mama našla v mojej detskej skrini doma skoro celú stavebnicu. Fakt skoro celú, chýbalo mi už len pár dní na dokončenie môjho plánu. Vynášal som ju totiž po častiach zo škôlky a môj argument na prekvapenú otázku mojej mamy, že to prečo som urobil, bol, že „som tú stavebnicu chcel iba pre seba...“

Neviem, či ju tá odpoveď malého „Bašternáka“ úplne ukľudnila, a to ešte netušila, že o nejaký čas rozbijem kamarátovi hlavu kýblikom, keď pôjde radšej na húpačku, ako sa so mnou hrať do piesku. Tak som mu na znak, že ani ja sa nepôjdem hrať do piesku, hodil kýblik „nech si ho zožere“ ale tak nešťastne, že ho rovno hlavičkoval pri húpaní sa na húpačke. Sranda bola, že sme obaja stáli na hanbe, ja na jednej strane a on, hneď po ošetrení, na druhej strane s ofačovanou hlavou, kde si nás vyzdvihli rodičia. Takže buď aj on urobil niečo, čo si ja nepamätám, alebo mali učiteľky za komanča čudný zmysel pre spravodlivosť.  
Naše deti neublížili nikomu okrem seba. Ako to dokážu nepátrajte. Dospelí asi väčšinou nepochopia čo sa odohráva v detskej hlavičke a aké sú priority pri naháňačke, že trafíte strom tak, že dnes má Zarka síce už desať rokov, ale jazvičku na líci je stále vidno. Leo klasika, keď sa mu pri behu postavil chodník do cesty, mal typel jak jednorožec. Ale našťastie žiadna zlomenina, žiadna rozbitá hlava. Ani vlastná, ani nikoho iného.

Ja som miloval besiedky a rôzne oslavy v škôlke mojich detí

Krásne miesto, úplný raj pre premotivovaných rodičov a je úplne jedno, či je to karneval, vianočná besiedka, alebo koncoročný detský žúr, je to najlepší čas ukázať ostatným rodičom, že vaše dieťa je výnimočné.

Stáli sme v rade na Mikuláša, ktorý si každé dieťa posadil na kolená a za úplatu sáčku s poľskými cukrovinkami nútil deti recitovať. Anjelik držal mikrofón každému dieťaťu pri ústach, aby nikomu nič neuniklo, hanba bola dokonalá a počuli ju všetci. Celý čas v rade som sa snažil vydolovať zo Zarky, akú básničku chce a bude recitovať. Stále si nevedela spomenúť na žiadnu.

Tesne pred Mikulášom sme sa dohodli na úryvku z diela s názvom Jarné kvety. Názov jak od Ivana Kraska, ale je to tá pesnička „...ja som vám veľký pán, červený som tulipán...“ Toto síce s chybami, ale ako tak vedela, keď dieťa, Zarkin rovesník, čo stál celý čas pred nami, pokojne, uvedomelo a sám, sadol Mikulášovi na kolená a spustil slovenskú hymnu... celú, až to musel Mikuláš stopnúť niekde v polovici druhej slohy. Cítil som sa menejcenne.

Vrátil som im to, keď objednaný detský DJ pri komunikácii s detským divákom pustil titulnú pesničku z kresleného filmu Madagaskar s názvom I like to move it, move it... Spýtal sa do mikrofóńu „...detíííí, z akého filmu je táto pieseň? No? Mada....Madáá...Madáááááá...?“ Zakričal som naňho zozadu „FAKÁÁÁÁÁ“. Polovicu rodičov to pobavilo. Mňa pobavila tá druhá polovica, ktorá bola zhrozená, že to čo chodí s ich deťmi recitujúcimi hymnu do škôlky...

A teraz som si spomenul na môj asi najobľúbenejší zážitok, keď som Zarku odovzdal raz ráno neskôr v škôlke a pri odchádzaní som míňal miestnosť s oknami, za ktorými bola trieda detí, čo sa vrátili z prechádzky vonku, počul som učiteľku ako deťom hovorí: „Tááák deti, vyzlečieme sa! ........nie, Maťko slipy si si mal nechať...“ Odchádzal som zo škôlky opäť so slzami v očiach, tentokrát od smiechu. Ani nie pri predstave Maťka, ako stojí jediný holý uprostred triedy, ale skôr pri predstave, ako to vypadá u nich doma...hippisácka rodinka. 

Kolotoč chorôb - na to sa pripravte

Mať dieťa umiestnené v škôlke je veľká radosť, ale malo by sa to zároveň hneď oznamovať aj zamestnávateľovi, keďže hneď pochopíte, že váš dospelý organizmus už dávno zabudol na všetky tie bacily a vírusy, čo obsahujú detské nosy a hrdlá, a vás tým pádom čakajú cca dva roky s permanentnou nádchou a bolesťou hrdla.

Najlepšie je, že veľakrát vaše dieťa už bude po pár dňoch fit, ale vás to položí regulárne na týždeň do postele. A keď sa po týždni, už s vyliečeným dieťaťom vrátite do škôlky, ráno pri prezúvaní príde iný rodič s deckom so soplami až na plecia a pri odovzdávaní dieťaťa učiteľke podotkne „...a trochu ho sledujte, mal dnes ráno horúčku...“

To je moment, keď si uvedomíte, že vás o pár dní čaká opäť asi týždeň doma v posteli a moment, keď budú sekundy rozhodovať o vašej budúcnosti, či ju strávite s rodinou, alebo v base za ublíženie na zdraví jednému nezodpovednému a ignorantskému rodičovi. 

Šťastné deti majú šťastných rodičov...alebo naopak?

Každopádne je škôlka miesto s krásnou energiou, či už v zime, alebo v lete. Špeciálne leto som mal rád a ak sa dalo, išiel som po decká aj trochu skôr, s tým že som tam ešte chvíľu posedel a vnímal tú čistú energiu, ktorú cítite, keď sa pozeráte na svoje šťastné hrajúce sa dieťa a vnímate, ako ste šťastný aj vy.

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: