Jaro Bekr: O (našich) ťažkých rodičovských hriechoch. TOTO poznáte aj vy?
LP nie je len gramofónová platňa, ale aj „laktačná poradkyňa“ a dudel je na internetoch nazývaný aj „najväčší ohrozovák zdravia!“
Tak sme sa nejako prebojovali k roku našej Zarky. Denný časový harmonogram už ako tak ustálený.
POZOR, strašiak dudlík
BTW, ak by bol z dudla predkus, nemala by mať celá naša generácia úsmev zubatý jak Ronaldinho za starých čias? Samozrejme, ak decku nenecháte ten dudel do 10 rokov.
Ja s Monikou, klasicky ovplyvnení „zaručenými“ radami o „najväčšom ohrozováku zdravia“ a o tom, že s dudlom ZARUČENE prídete o dojčenie, sme Zarke dudlík zobrali ešte v pôrodnici. Ale tým pádom furt plakala alebo chcela byť na prsníku. To sa, samozrejme, nedá, tak prišla ďalšia „zaručená“ rada. „Dajte jej do úst váš malíček.“ Ale tak chodiť a s jednou rukou tlačiť kočík a s druhou v predklone podávať malíček, nie vždy úplne čistý, sa tiež nedá, takže sme prestali aj s tým. Po tomto Zarka objavila svoj palec.
To bolo, samozrejme, tiež zle, tak sme rezignovali a kúpili dudel. Lenže ten už nechcela. Veď kto by už vymenil kaučuk za kožu... Takže sme mali doma malé múzeum raz použitých dudlov rôznych dizajnov, ktoré Zarka odmietala. No a keď si zo zúfalstva zadáte do Googlu „ako odučiť dieťa cmúľaniu palca“, všade nájdete len rady o dudloch, ktoré sú pomerne jednoduché, stačí dieťaťu dudel nedať a vydržať. O tom, „ako nedať dieťaťu jeho vlastný palec“, nič.
Nezaberali rukavičky, nič. A mať dieťa s odrezanými palcami sme nechceli, takže toto s palcom trvalo do štyroch rokov... Leo už dostal normálne dudel a bolo. A v pohode sa dojčil. A nie, nie je z neho Ronaldinho. Ani úsmevom. Ani na ihrisku, bohužiaľ...
JARO BEKR: Ak muž nepomáha, naozaj je to chyba matiek
Odbočil som. Vráťme sa do prvého roku dieťaťa. Za ten rok a zopár návštev obchodov s detským tovarom taktiež zistíte napríklad, že biznis s detskými vecičkami od výmyslu sveta musí byť hneď po obchodovaní so zbraňami a drogami druhý najvýnosnejší biznis na svete.
Toto keby vedel Escobar, hneď sa vykašle na svoj pôvodný biznis a kúpi prvú továreň na hračky, či zaručene najzdravšie ožužlávatká alebo plastové podbradníky alebo zdravé fľašky alebo... whatever. Hmmm, keby to vedel, mohol ešte žiť... Za hračku, na ktorej sa nedá stíšiť zvuk, by ho asi žiadny rodič nezastrelil... Teda, teraz keď si na to spomeniem, už by som za to ruku do ohňa nedal.
Rok dieťaťa - oslava narodenín
Nie že by ste chceli ísť niekam za zábavou, ale čo sa týka lekárov musíte, ak sa dá, čakať až do pondelka, lebo ako je to s urgentom, sami dobre viete, a ako je to s detským urgentom, zistíte hneď na prvýkrát, a už sa mu budete snažiť vyhnúť.
Rok dieťaťa. Narodeniny. Tu vás chcem upozorniť, že TOTO sa zopakuje možno ešte tak raz, maximálne dvakrát. Pýtate sa čo? No to, že užite si, kým začnú decká hocijaké oslavy vnímať a vy budete musieť vymýšľať program, aby ste ich nejako zabavili. Čo je s pribúdajúcim vekom, samozrejme, ťažšie a ťažšie.
Takže oslava prvých narodenín! Huráááá, pome na to: To, že síce je to oslava narodenín vášho dieťaťa, uvedomte si, že v takom veku mu to je úplne fuk a aj tak to väčšinou prespí, takže tie narodky koncipujte ako žúr pre vás. Normálne žúr za odmenu, za ten rok, čo ste práve prežili. Pozvite si kamošov, kamošky. Najlepšie, čo majú decká zhruba vo veku vášho dieťaťa.
Odpadá bod s robením programu pre starších znudených krpcov, ktorí vedia byť v tomto štádiu hrozne otravní a pri 475. „Mamííííí, Tatíííííí... poďme domov“ dokážu už po hodine z párty odísť aj tí najotrlejší rodičia. A nezabudnite pozvať aj bezdetných kamošov a hlavne kamošky. Bezdetní to majú tak, že chalani to berú ako antikoncepciu, ale zas máte s kým piť, no a bezdetné baby sa vám postarajú alebo pokočíkujú vaše dieťa, ak by sa nebodaj zobudilo a začalo plakať, lebo však „jééééj, to je tak zlaté...“ To určite. No a aby som nezabudol, samozrejme, oslava sa koná v skorých poobedňajších hodinách, aby sa po nej prišlo včas domov a najlepšie na čerstvom vzduchu, nech deti dobre spia. Základné body už máte, ostatné nechám na vás.
Ja mám krásne zážitky zo Zarkinej oslavy prvého rôčiku
Zopár kamošov sme sa, pod vplyvom roku, čo sme prežili, celkom dosť rozbili na kašu. Jeden kamoš dokonca tak, že po asi hodine tichého sedenia sa zrazu zdvihol z terasy, prišiel k prvej minigolfovej jamke, kde sa do nej povracal. Len podotknem, bolo to cca o 4 poobede a tá prvá jamka bola (napriek tomu, že on mal určite dojem, že išiel strááááášne dlho) asi 10 m od terasy reštaurácie, kde mali tým pádom nechcený program. Nepríjemné pre hostí reštaurácie.
Pre nás, čo sme celú akciu nemo sledovali a netušili koniec, nezabudnuteľný príbeh. Druhé Zarkine narodky boli jak cez kopirák. No ale na tretie sme už zháňali kúzelníka a boli v podstate triezvi...
Jedlo. Určite ste nevedeli, že jedlo dokáže meniť vaše predsavzatia... My sme mali napríklad to predsavzatie, že deťom tablet do rúk snáď asi až keď budú mať osemnásť rokov. Ale Zarka mala taký „apetít“, že to bol dennodenný ťažký boj a ak by sme boli trochu benevolentnejší, asi máme na krku podvyživené dieťa a sociálku. No prišiel spásonosný nápad „tablet“ a v ňom rozprávky. A bolo po probléme.
Jedlo je pri deťoch samostatná kapitola
Pokiaľ išla rozprávka, Zarka nevnímala a jedla. Pokojne by zjedla aj pol svine, podľa mňa... Samozrejme, to teraz schytám od matiek, že som blázon, lebo také malé dieťa a tablet a tak... No, zatiaľ vypadá O.K., nepocikáva sa a učí sa dobre. Dúfam, že to tak aj ostane.
Tak späť k jedlu. Vy už niekoľko mesiacov asi prikrmujete... aj dieťa, aj seba. Príde to pomaly a vy si to najprv ale že vôbec nevšimnete. Potom vás trkne, že ste normálne jedlo nejedli už ani nepamätáte, ale že z niečoho živý ste, a dokonca ste pribrali... A zrazu vám to docvakne. Dojedáte.
Nech je to hocičo, stráca sa to vo vás niekde počas 2 metrov kuchyne, na ceste medzi detskou stoličkou, košom a výlevkou na špinavý riad. Ono ja som klasické príkrmy nedával, to zas nie, ale čím je dieťa staršie, tým viac sa tá strava podobá na vašu dospelácku, teda pokiaľ nejete hurky ráno, na obed, večer a ešte trošku pred spaním... Takže, to už bol tuším Leo trochu väčší a nedojedol koláčik od babky, nechal na tanieriku.
JARO BEKR: Ak muž nepomáha, naozaj je to chyba matiek
Aj vy dojedáte?
Ja, o hlade celý deň, som to ešte pred ním celé dojedol. Mňam! Milujem čerstvé, mäkké, také akoby trochu šťavnaté koláčiky. Tento bol presne taký. Mňááám! Až kým si to nevšimol Leo a nezahlásil: „Tatinko, ale to som vygrcal...“ Zamrzne vám pohľad, málinko vám stuhne sánka a nasleduje sekunda, dve premýšľania čo teraz. Kto trochu bicykluje, bude to mať ľahšie a pozná to, keď vám na biku vletí mucha do úst, teda až do hrdla, ostáva len zaťať zuby a prehltnúť a nemyslieť na to, čo to bolo a ísť ďalej. Tak aj bolo, ale už si odvtedy dávam väčší pozor. S jedlom to bude, bohužiaľ, pokračovať. Aj dojedanie, aj výber jedál neskôr, napríklad v reštaurácii.
Deti majú svoj vkus na jedlá a ja som po nejakom čase zistil, že odchádzam od stola celkom dosť prejedený. Je to tým, že my máme ešte to šťastie, že Zarke a Leovi chutia úplne odlišné jedlá a ja tým pádom objednávam pre nás štyroch štyri jedlá. A, samozrejme, čo oni nechajú, ja dojíždím. Toto má jedno riešenie. Bohužiaľ, vo váš neprospech.
Začnete objednávať jedlá, čo chcú deti a sebe len minerálku a čakáte, kto čo nedoje a ostane vám... Ja milujem jedlo a toto je fest veľká obeta odo mňa, keďže, bohužiaľ, deti nemajú úplne vyberavý vkus a detské menu, ktoré je vo väčšine prípadov katastrofa, sa snažím neobjednávať.
Takže vždy skončím s nejakou pizzou, suchými špagetami so syrom, alebo pizzou. Niečo, čo by som si sám objednal a chcel, som nejedol ani sa nepamätám.
No a o tom ako deti, u nás Leo, jedia, by som mohol napísať samostatnú knižku. Jedno sústo, dve minúty pohľad do blba. Ďalšie sústo a bijem sa so sestrou. Po troch minútach ďalšie sústo a musím vyrozprávať najdôležitejší príbeh, ako spolužiakovi pri naháňačke vyletel sopeľ... A samozrejme, malinovky sa na Zarkine nohy, bundu a sedačku najlepšie vylievajú tiež v reštauráciách a najlepšie v zime, keď musí niekto z nás dospelých oželieť cestou na hotel bundu, keďže Zarku sme museli z mokrých vecí vyzliecť na záchode.
A aby som nezabudol, Leo to vždy urobí na začiatku dovolenky, a tak personál celý týždeň tŕpne a my hráme tetris s pohármi na stole, aby boli čo najďalej od Lea. Ak by to urobil raz, ani to sem nepíšem, ale obávam sa, že on už začína byť v tomto profesionál...
Takže detské stravovanie je v zásade veľmi pestrofarebné. Smiech, plač, slíže z nosa atď... Som si viac menej istý, že ak by sa robil nejaký výskum, že ktoré slovo používajú rodičia najčastejšie, bolo by to slovo „JEDZ!“
Tak som sa trochu rozpísal o drobnostiach, ktoré si ja pamätám z toho obdobia. Na niektoré, dokonca, máte vtedy nervy a vypeníte, ale zaručujem vám, že po čase na ne budete so smiechom a láskou spomínať. No aj o tomto je rodičovstvo.