JARO BEKR: Ak muž nepomáha, naozaj je to chyba matiek

Jaro Bekr | 3. Apr 2020
JARO BEKR: Ak muž nepomáha, naozaj je to chyba matiek
foto: archív rodiny

Poďme sa vrátiť k téme – pomáhanie mužov...

Ak muža necháte a robíte zaňho všetko sama, bude to tak už s najväčšou pravdepodobnosťou navždy. Ak máte doma muža, ktorý nechce robiť nič už od začiatku vzťahu, tiež je to chyba matky... Tentokrát jeho matky, ktorá ho takto vychovala. Preto vy vychovávajte svojich synov tak, ako by ste vychovávali partnera pre seba.

Skúste vysvetliť mužom, že ošúpať, uvariť vo vode a rozmixovať zeleninu dokáže mierne trénovaný šimpanz, a teda veta typu: „Ja variť neviem“ v tomto prípade neobstojí, nejde predsa variť ratatouille do Guy Savoy v Paríži. To isté platí o ostatných činnostiach. Naozaj, prebaľovať nie je jadrová fyzika, „nakojiť z fľašky“ tiež nie. O upratovaní nehovorím, ja osobne neznášam bordel, takže to sme mali vyriešené už na začiatku nášho vzťahu s Monikou.

Upratovať ma naučila mama - a vás?

Keď som ešte býval sám a keď prišli kamoši na návštevu, pýtali sa ma, či prišli do hotela, keďže som mal ešte aj ustlané. Neviem, ja som bol tak vychovaný, že pomáham a naozaj som robil asi všetko, okrem ošetrovania detského pupku po pôrode, kde som poprosil Moniku, že toto fakt nedám, lebo mi nerobí dobre akýkoľvek pohľad na ranu, nieto ešte sa jej dotýkať.

Ono je to pre vašu ženu naozaj dobré zistiť, že okrem procesu výroby dieťaťa ste účastný aj naďalej, pri jeho raste, výchove a tak. No a pre mužov je to zasa super v tom, že ich potom nenapadajú tie fasa vety typu: „... a čo si tu akože robila celý deň?“

Dieťa rastie a vy máte svoj život na „cucky“ už niekoľko mesiacov. Zisťujete, že aj malé momenty, ako je 5-minútový spánok, by ste vedeli vyvážiť zlatom. Na knihy, respektíve hocičo s obsahom zabudnite. Než sa dokážete napríklad ku knihe vrátiť, už si nepamätáte, čo ste čítali naposledy, takže väčšinou knižka leží na stole a záložka je pol roka na tom istom mieste, plus-mínus tri strany.

Naopak, v živote ste si neuvedomili, že pozretie si 10 minút Mama, ožeň ma, môže mať tak blahodarné účinky na vašu  psychiku. Nie, naozaj objavíte nové programy v TV. Tie, o ktoré ste pred tým ani nezavadili alebo ste nimi opovrhovali, a zrazu vám pripadá, že majú predsa len nejaký obsah. Tu by som povedal, že s tým obsahom to nebude úplne horúce, ale skôr to vidím na niečo medzi meditáciou a hypnózou.

Stav, keď sa oprostíte od všetkého okolo vás a necháte sa unášať len obrázkami pred sebou a hovorené slovo vám znie z diaľky ako mantra. V týchto stavoch je prechádzka s kočíkom a ešte keď aj dieťa spí – v podstate také malé prázdniny. Sú tu ale rozdiely. 

Ženy na prechádzke s kočíkmi hodnotia. Nie je to nič súťaživé, len také klasické „zvedavohodnotiace“ inštinkty. Je to ako vo westernoch. Dve „rivalky“ s kočíkmi sa na chodníku k sebe približujú, všetko stíchne, hodiny odbíjajú poludnie a vtedy veľakrát môžeme v prižmúrených ženských očiach vidieť „... to aký má kočík? ... jasné, že značka ti bola prednejšia ako praktickosť... to som zvedavá, jak ťa bude bolieť chrbát, keď to decko budeš odtiaľ vyberať... no červená stužka ti tak pomôže, určite ani neočkuje... to jak má tu baby šatku zaviazanú, veď jej odtiaľ vypadne... moja s tými kolieskami, čo máš, na tom „posh“ kočíku, keď nasneží, ani von nechoď, lebo hneď zapadneš...“

Neviem, ale zdá sa mi, že muži sú iné kafe. Tak po prvé, za jazdy sa kocháme okolím a užívame si obdivné pohľady iných žien a mamičiek. Po druhé, zistil som, že sme niečo ako motorkári. Keď sa dvaja kočíkujúci muži stretnú, tak sa pozdravia buď rukou alebo pohľadom a jemným pokývaním hlavy, ako že „viem, čo prežívaš posledné mesiace, súcitím s tebou, brácho, sme v tom spolu...“ Spolupatričnosť. To u kočíkujúcich mamičiek vídať zriedkavo. No na ihrisku to je ale inak...

Matka versus otec na nebezpečnej pôde ihriska 

Na ihrisku pochopíte, že tie ženy sú tiež v klanoch. Ak sa pozriete po detskom ihrisku, uvidíte rôzne skupinky mamičiek. Skupinka, ktorá sa živo a hlučne rozpráva, lebo sa pozná, lebo bývajú blízko ihriska a to ihrisko považujú za svoje. Ďalšia skupinka, ktorú ja volám „cereálna“, necukruje a deťom zásadne varí čerstvé jedlá a živo diskutuje o očkovaní atď.

Táto skupinka sa ako jediná dá na diaľku rozoznať podľa toho, že sa tam nachádza vždy aspoň jedna mamička s dieťaťom v baby šatke. Najmenšia skupinka matiek, ktoré majú všetko značkové a nosia na ihrisko topánky na vysokých opätkoch. Tá skupinka je malá z dvoch dôvodov. Prvý je, že mamičky vo vnútri skupinky majú pocit, že „neni o čom s hentými“ a druhý dôvod je, že ostatní na ihrisku majú pocit, že  „neni o čom s hentými“. Kočíkujúci muži sedia na lavičkách sami a ZÁSADNE sa venujú úplne iným činnostiam ako dozeranie na svoje dieťa.

Nič, v skratke na ihrisku: mamičky kočíkujú, dozerajú na deti, klábosia. Muži kukajú do mobilov a zdvíhajú sa až na upozornenie cudzej mamičky, napríklad že „... to je váš synček/dcérka, čo papá ten piesok?“ 

Bordel sa dá ignorovať

Z ihriska späť domov. Dieťa už pomaly začína mať ako-taký režim a vy zisťujete, že napríklad spí dlhšiu dobu poobede a vy sa za ten jeho poobedný spánok dokážete dobre vyspať tiež, teda ak sa naučíte ignorovať niektoré veci. Tak napríklad ten nenormálny bordel v byte.

Je to niečo, s čím sa naučíte fungovať v momente, keď zistíte, že nech upracete hocijak, vždy je to do hodiny v pôvodnom stave. Kopec riadov na kuchynskej linke môže počkať na manžela alebo na ďalší deň. A vaše neumyté vlasy porieši gumička, v najhoršom prípade šiltovka, ktorú ste mali na hlave naposledy na svojej strednej škole. Spánok je slasť...

Dieťa stále rastie. Vy, napriek tomu, že viete, že NESMIETE počúvať iných, tak stále počúvate rady a poznámky. Hlavne starší ľudia, vrátane vašich rodičov, majú nejakú tú skúsenosť, radu, poznámku naporúdzi. Za ich čias deti všetko vedeli, všetko jedli, boli šikovnejšie atď. Už viem, kde majú základ Avengers.  Časom zistíte, že starí rodičia a vôbec starší ľudia prirodzene trpia nejakou formou selektívnej pamäti a časové horizonty sa im fest poposúvali, a tak sa pravidelne dozvedáte infošky, napríklad, že „váš malý/malá sa ešte neprevalil na bok? To ty si už v tomto veku...“ ... jasné, ja som už v tom veku chodil/a na klavír.

Rodičia sú rodičia 

Stále ste pre nich deti a stále majú tendenciu vás poučovať, ako to robili oni, ako a prečo je to práve to jediné správne, hoci im vysvetľujete, že to bolo pred x rokmi a veda už fakt pokročila. Už si nepamätajú, že aj oni zažívali to isté s ich rodičmi, keď moja babka namáčala dudel do rumu, keď jej deti plakali a nechceli spať, no a oni to potom už tiež nepovažovali za úplne štandardný postup a neuplatňovali to na nás. Teda aspoň dúfam.Takže s pribúdajúcim vekom dieťaťa budete s rodičmi riešiť rôzne veci, a snažiť sa im vysvetliť:  „... nedávajte im toľko sladkého... nepúšťaj si pred nimi správy v TV, veď tam je to z 3/4 iba o nešťastiach... áno, vozím ho na krúžky a zatiaľ nepôjde sám, dnes je už trochu iná doba...“

A odpoveď vašich rodičov bude vždy: „... ááále, ty si to jedol/robil a si tu...“

Bacha, funguje aj opačná forma, t. j. vaši rodičia vás budú tlačiť: „... mal by si sa mu viac venovať a rozvíjať ho... ešte nevie plávať, veď už pomaly pôjde do školy... on ešte nelyžoval? Veď už má dva roky!!! Si nevidela v novinách Puškárovú so synom na lyžiach?“ a vy sa nebudete stačiť čudovať, keďže si absolútne neviete spomenúť, že by sa vám niekto špeciálne venoval a „rozvíjal vás“.

A halóóó, plávať som sa naučil až v deviatich rokoch, keď ma inštruktor po polovici plaveckého kurzu, nespokojný s mojím progresom, hodil do stredu hlbokého bazéna a zakričal „Snaž sa plávať!“ a keď som mu ja kričal späť, že sa topím, začal sa tak pomaly vyzliekať z teplákov, že kým mal dole tričko, doplával som na kraj bazéna sám a o 3 kg ťažší od naloganej vody. A nakoniec, mama, to bol zrejme Zlaticin starší syn, čo si videla v novinách.

Zisťujete, že s rodičmi to je neustály „boj o pravdu“

Boj dvoch svetov, kde každý má ale že úúúplne konkrétnu predstavu o výchove detí. A tak môže nastať situácia, ako keď sme išli prvýkrát asi na 4 hodiny od Zarky z domu a prišli varovať Monikini rodičia. Monika napísala veľmi podrobný návod na dve A4 strany, čo a ako robiť, akoby bola ona adoptovaná v 15 rokoch a jej mama nemala šajn o malých deťoch. Na ten pohľad (niečo medzi fascinovaným, šokovaným a mierne urazeným) Monikinej mamy, keď držala ten návod v rukách, nezabudneme. 

Takže naši rodičia sa snažia radiť nám, my im. Taký je kolobeh rodičovstva. Tie momenty ale majú svoje čaro a ja musím povedať, že mať pri sebe rodičov počas výchovy vášho dieťaťa či detí, je dar z nebies a pomoc, ktorá sa nedá vyvážiť ani zlatom.

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: