JARO BEKR: Keď sa ťa žena opýta, či ju ľúbiš...
„Ľúbiš ma?“ Keď videla môj zhrozený výraz tváre, zľakla sa aj ona.
Vždy ste chceli vedieť, ako lásku, tehotenstvo, pôrod a otcovstvo prežívajú muži? Znepokojujú ich rovnaké situácie ako nás, mamičky? Svoje pocity odkrýva na pokračovanie Jaro Bekr, tanečník, choreograf a manžel herečky Moniky Hilmerovej.
Som OTEC
Momenty...
Máme za sebou pôrod aj oslavy otcovstva, ktoré v mojom prípade boli pomerne homeopatické oproti tomu, aké žúrky som bol zvyknutý robievať za slobodna.
Medzi pôrodom a príchodom domov prebehnú cca 3 dni. Všetko bolo doma pripravené ešte pred odchodom manželky do nemocnice, takže vy si užívate posledné dni, hodiny a MOMENTY sám doma a „v kľude“. Ak by som mal niekedy niekomu vysvetľovať význam slovného spojenia „ticho pred búrkou“, tak toto je ono.
A počas týchto pár dní chodíte do pôrodnice pomáhať. Teda, tak som to videl ja. Monika dodnes hovorí, že som tam aj tak len stále vypisoval správy kamošom, že „Som otec!“ Teraz vážne. Pohľad na vašu ubolenú manželku, spotenú a neumytú so zalepenými vlasmi po cisaráku a všetkým, čo si musela prejsť, je ten MOMENT, a ak si vtedy neuvedomíte, čo za poklad pri sebe máte, ste stratený prípad.
JARO BEKR: Keď každá bunka vo vašom tele je LÁSKOU
Keď sa ťa žena opýta, či ju ľúbiš...
Vráťme sa do nemocničnej izby... Ja si teda podľa Moniky píšem správy „Som otcom!“, Monika oddychuje vedľa na posteli a snaží sa zápasiť s hormónmi. Zrazu ma poprosí, či neotvorím balkón. Keď som sa postavil a otvoril balkónové dvere, vypálila na mňa nežne hormonálnu otázku: „Ľúbiš ma?“ Keď videla môj zhrozený výraz tváre, zľakla sa aj ona.
Asi 5 sekúnd sme sa na seba takto pozerali. Ja som potom zo seba vykoktal len trochu zdesené: „Čo?“ To ju zrovna neupokojilo a spýtala sa: „Jak, čo...?“ Skrátim to, ja som rozumel namiesto Ľúbiš ma... Oblíž ma... Keďže som nechcel, aby sa Monike roztrhli stehy na bruchu, bol som na balkóne asi hodinu, čo sme sa tak smiali.
Príchod z pôrodnice
Prvé dieťa. Obyvka plná balónikov, nápis „Vitajte doma“, ktorý som vlastnoručne vyrobil, kvety úplne všade. Napríklad pri druhom dieťati je to už trochu skromnejšie: obyvka a kvety na stole. Monika, ktorá to opäť číta ponad moje plece, mi tvrdí, že pri Leovi určite ani kvety neboli. Sľúbil som, že to prerobím. Odišla. Nechám to tu, lebo podľa mňa kvety boli. (Pri treťom dieťati to je asi tak, že žena je rada, ak je muž vôbec doma, keď prídu z nemocnice.)
Nič, no okrem kvetov to bola pri druhom dieťati moja „priebaná“ otázka, za ktorú sa fackám ešte dodnes: Či nemohla Monika ostať ešte jeden deň v nemocnici... Tak, „pre istotu“. Pre istotu znamená, že som mal dohodnutý tréning na horských bikoch v ten deň a sebecky mi nevyhovovalo, že ho budem musieť zrušiť... Teraz príde výhovorka: ono to bolo trochu spôsobené aj tým, že ma dosť kamošov okolo mňa strašilo, že: „Aha, tak to bude chalan? Tak to si skončil, kámo. To bude peklo...“ A ja, zabúdajúc na pravidlo „nepočúvať rady!“ a v záchvate akože mi končí život a musím stihnúť ešte ten jeden tréning (jasné, lebo jazdím jak Sagan... hahaha).
Pamätám sa, jak ma predbehla hore kopcom na Biely kríž tučná pani s farebnou šatkou okolo krku na elektro biku...). Koniec výhovorky: Som len kretén. Jeden zbytočný tréning a ja si dodnes nosím v sebe ten MOMENT, ako som Moniku urazil po tom, čím si každá z vás musí pri pôrode prejsť. Takže ešte raz – Muži, pri sebemenšom náznaku takejto debility, odporúčam kusnúť si radšej do jazyka.
Vráťme sa k prvému dieťaťu. Trvá zopár dní, kým sa v byte utrasie všetko, čo ste mali nachystané a ešte zopár ďalších dní, kým vaše činnosti dostanú akú-takú pravidelnosť. Ha-ha-ha, že pravidelnosť... Tú pravidelnosť sa systematicky snaží narúšať nový element v byte, váš malý potomok. A darí sa mu fest. Treba vydržať a tešiť sa, že sa naučíte robiť všetky činnosti, ktoré vám pred tým napríklad trvali hodinu, za 10 minút. Spať, najesť sa a osprchovať... za 10 minút.
A bacha, zaspať alebo jesť, nie keď sa vám chce, či máte chuť, ale keď máte čas. A ak by sa konali majstrovstvá sveta v disciplíne Spánok-jedlo-sprcha za 10 minút, je celkom isté, že by ste boli v reprezentácii. Taktiež istý čas trvá, kým si zvyknete na pohľad do zrkadla na seba a váš nový image – kruhy pod očami jak Derrick.
Dojčenie
Ste zavalení radami z vášho okolia, tak iba jedna rada...nechoďte ešte aj na internet. „Kojiť vs nekojiť.“ Dudel vs. v žiadnom prípade dudel. Umelé mlieko vs. v žiadnom prípade umelé mlieko... Tých tém je toľko, že toto je jeden z najhorších MOMENTOV po príchode z pôrodnice domov, prelúskať sa tým kvantom informácií, z ktorých sa každá tvári, že jedine ona je tá správna cesta.
Vy máte, samozrejme, pocit, že keď nevyberiete dobre, ste najhorší rodič, lebo minimálne zničíte svojmu decku život... Tak dík, internet! Neviem, ale dnes sa mi zdá, že to dieťa vám naznačí samo, čo potrebuje a je preň najlepšie a hlavne, každé je iné. Takže prečítať si niečo na nete je 50/50, takže pokoj...
Je to obdobie, keď uvidíte svoju lásku častejšie trochu v inom svetle
Je zaujímavé vidieť svoju ženu v širokom pyžame, strapatú, nenamaľovanú, skoro stále unavenú. To je ten MOMENT, keď si muž uvedomí, že prešiel so svojou manželkou na ceste životom na ďalší, viac intímnejší level. V partnerskom živote príde viac MOMENTOV, ktoré sú métami, kedy si obaja uvedomujete, že ste si stále bližší a bližší. Je to prvá pusa, prvé milovanie (samotné milovanie má niekoľko levelov, ale o tom by som sa tu nerád rozpisoval ), alebo keď prvýkrát počujete svoju polovičku si prdnúť počas spánku.
Tu musím podotknúť, že k tejto skúsenosti môže prísť hocikedy počas začiatku vzťahu a poväčšine má túto skúsenosť prvá žena...
Alebo vidieť svoju manželku s odsávačkou. To tiež nie je úplne vzrušujúci moment, ale definitívne posúva hranice vašej intímnosti. BTW na ten pohľad a zvuk odsávačky do smrti nezabudnete.
Ale vráťme sa ku „kojeniu“, k MOMENTOM a pocitom, keď si pozriete časopisy a sociálne médiá kamarátok, kde vidíte iba upravené, usmiate mamičky s dokonalými postavami, s usmiatymi deťmi. Všetci na fotkách sú v ťažkej pohode a vy máte pocit, že ste najhorší rodič na svete, lebo ste obaja nervózni z nedostatku spánku, nestíhate svojmu decku ani navariť a namiesto toho ho po kúskoch minimálne „zabíjate“ kupovanou detskou výživou.
To, že je žena sama doma celý deň a aj to, keď ide do parku a stretne tam takisto postihnuté mamičky, jej na psychike nepridá. Muž poväčšine v robote, rôzne vzruchy, iní ľudia, iné starosti a radosti, a keď príde domov, nájde v kuchynskom dreze detské fľaštičky a dudle, ktoré treba umyť a vyvariť, hračky porozhadzované rôzne po byte, podľa toho, v akom štádiu lozenia je vaše dieťa. No a v neposlednom rade vás čaká už spomínaný Derrick s kruhmi pod očami a dieťaťom na rukách, ktoré vám hneď podáva s tým výrazom v očiach, že: „Prosííím, aspoň 5 minút...“
Ženy potrebujú tých "5 minút"
Musím pripomenúť mužom, že toto nie je ten pravý MOMENT na akúkoľvek otázku ohľadom poriadku v dome, jedla, nálady a ani na to, aby sme začali rozprávať, čo nové máme v robote my. Treba si uvedomiť, že pred nami stojí človek, ktorého najväčším vzrušením za celé dni je, keď si číta diskusie o očkovaní... Takže pripomínam, že toto je ten MOMENT, keď máte bez slov zobrať dieťa do svojich rúk a nechať manželku aspoň 30 minút, nech si robí, čo chce a na čo má chuť... Teda, ak to práve nie je skok z okna. Väčšinou to aj tak nebude to, čo by sme stihli my, muži, a to, vybehnúť za kamošmi a opiť sa. Väčšinou sa žena stihne osprchovať, trochu najesť, vystrieť. Odmena bude citeľné zlepšenie vášho vzťahu s dieťaťom a s vašou už po 30 minútach spokojnejšou manželkou. A bacha, poväčšine to netrvá ani tých 30 minút a už po pár minútach sa bude načahovať po dieťa, lebo po prvé: hormóny a po druhé: „Daj sem, to jak grambľavo ho držíš...“
Teraz to bude odo mňa trochu friendly fire... Ženy, bacha, neušite si na seba búdu... ak totiž muž odhalí túto vašu geneticky danú vlastnosť starať sa o dieťa za každých okolností a zistí, že jeho grambľavosť stačí iba predstierať, ani to nezbadáte a budete sa už od tohto MOMENTU starať o dieťa poväčšine samy.