Inkin príbeh: Dieťa predsa len prišlo
Začiatok poznáme všetky. Test, dve čiarky, áno pod srdiečkom nosím bábätko, je to krásny pocit. Prvá kontrola potvrdzuje, že v maternici mám plod. „Vidíme sa o týždeň,“ počujem z úst môjho lekára. Po týždni prichádzam na kontrolu, vnútorný strach a pocit však niečo naznačujú.
Čakám na príchod lekára do ambulancie. Sestrička ma ohlási, vchádzam dnu. Robí kontrolné sono a zrazu počujem vetu: „Žiaľ srdiečko nebije, budeme Vás musieť vyčistiť“
Všetko prebieha bez komplikácii, je to krátky zákrok, na druhý deň už spím doma vo svojej posteli a moje ja sa dáva dokopy.
V pôrodnici so mnou nezaobchádzali pekne. SOM slobodná matka.
Dieťatku nebije srdiečko. Moje musí ďalej...
Prechádzajú dni, mesiace, a ja stále čakám, pri pohľade na iné deti sa mi lesknú oči. Prechádzam dlhým a namáhavým obdobím. Po skoro štyroch rokoch.... Opäť cesta do lekárne, kúpiť test, čo ak by to konečne vyšlo? Test opäť ukazuje vytúžené dve čiarky. Znova milión otázok: „Čo ak sa niečo stane“?
Strach narastá, neistota, plač, vnútorný nepokoj pokračuje. Opäť špinenie. Smer pohotovosť, lekár nič na sone nevidí, tehotenské hcg stúpa. Odchádzam domov bez konkrétneho vyjadrenia. Nikto nič nevie.
Kontrola o týždeň, nikto nevedel čo sa v mojom tele deje, špinenie pokračuje, krv ukazuje, že som tehotná, ale maternica je prázdna. Znova otázky:„Prečo ja? Kde je plod?“
Kontrola ukazuje, že asi sa hormóny pojašili v mojom tele, preto ma na týždeň hospitalizujú na pozorovanie v nemocnici. Počas hospitalizácie som začala krvácať.
„Zajtra môžete ísť domov“, - zaznelo z úst sestričky. Pred odchodom spravíme kontrolné krvné testy, aby sme vedeli ako sa tehotenské hcg upravilo. Hcg bez dôvodu stúpalo stále, kontrolné sono konečne potvrdilo, že ide o mimomaternicové tehotenstvo, ktoré sa musí odstrániť operačným zákrokom. Zase ma musia operovať ? Prečo? Večer na izbe slzy a znova otázky...
Opäť sa všetko vracia do normálnu, každodenný kolobeh, práca, priateľ, rodina.
Mimomaternicové tehotenstvo: Aké sú príznaky?
Moje telo ma zrádza, ale dieťatko chce prísť...
Deväť mesiacov prešlo odkedy som podstúpila zákrok, zrazu pociťujem zvláštne pocity, neviem čo sa deje. Ženské dni majú prísť až za pár dní, ale mne niečo moje telo naznačuje.
V práci vchádzam na toaletu a v ruke držím test. Postup robím ako vždy podľa návodu, čakám na výsledok, ale moc sa na test nepozerám, viem ako dopadne. Zrazu moje oči spadnú na test a čo nevidím, ukazuje dve čiarky, nechcem tomu veriť, preto robím druhý test, ale je to pravda, aj druhý test to potvrdil, naozaj sa to podarilo.
Ale čo teraz? Volať lekárovi? Tešiť sa?
Znova tie otázky...?
Volám lekárovi, aby som v mojom stave vedela, čo spraviť, nakoľko neviem, čo môže prísť. Povedal, že opäť musíme počkať.
Nedeľa ráno, zasa špiním, smer pohotovosť, tehotenstvo potvrdené, plod je zatiaľ v poriadku.
V pondelok opäť volám môjmu lekárovi čo sa udialo počas víkendu, povedal, že nakoľko to špinenie neprešlo, radšej ma budú hospitalizovať pokiaľ nezačne akcia srdiečka plodu, minimálne dva týždne to môže trvať, nakoľko som bola úplne na začiatku tehotenstva.
Som v nemocnici, ležím a čakám čo sa bude diať. V piatok ráno na vizite sa rozhodlo že pôjdem na sono. „Tu si ľahnite skontrolujem ako to vyzerá“ - to boli prvé slová lekára. Ľahla som si na posteľ, otočila hlavu bokom a nevnímala nič. „Jéj, srdiečko bije, mamička, idete domov“. Prosím, niečo sa mi zdalo, že niekto niečo hovoril - „idete domov, srdiečko bije“, čože, ja? To bola neopísateľná radosť. Smerovala som na izbu, volala rodine a balila veci domov.
Dni išli, mám domáci pokojový režim, avšak prišiel tretí mesiac, polnoc a znova smer pohotovosť, lebo krvácam. Cesta taxíkom trvá neskutočne dlho. Po príchode na pohotovosť spravia sono, kde nevideli žiadny problém, plod je v poriadku, zrejme sa otočil a to spôsobilo krvácanie. Dostala som injekciu a mohla som ísť domov.
Dieťatko sa drží, ja smútim...
Tehotenské týždne pomaly ubiehali a ja som už v 30. týždni, kde som mala nariadený maximálny pokojový režim, nakoľko hrozil predčasný pôrod. Ale opäť nemohlo ísť všetko tak jednoducho a v 32. týždni ma musia na mesiac hospitalizovať v nemocnici, aby som bola pod kontrolou a neporodila predčasne. Konečne som v 37. týždni a môžem si pobaliť veci a ísť domov.
Už iba pár týždňov ma delilo od toho, aby som uzrela moje dieťa – moje vytúžené dieťa.
Môj, teraz už manžel, má rôzne zmeny v práci a preto keď mal posledné týždne pred mojim pôrodom nočné zmeny, tak som mala ako nočnú strážkyňu moju sestru.
Som Ivana. Matka dvoch detí a žena, ktorá opustila mrzáka.
Smiech, ranné vstávanie a zrazu klop-klop na dvere, otvorím dvere s úsmevom na tvári a tam stál môj manžel, ktorý hľadal slová a zrazu povedal slová, ktoré zaboleli: „Babka zomrela“.
Znova otázky, prečo sa to stalo práve teraz, nikto sa nevedel so mnou rozprávať. Mamina v ten deň prichádza k nám, podáva mi smútočné oznámenie s fotkou bez slov. Moje ja tam chcelo ísť aj napriek tomu, že som už bola vo vysokom štádiu tehotenstva.
Ale život to zariadil inak. Na druhý deň ráno sa budím okolo piatej hodiny, odchádzam do obývačky, aby som nebudila sestru, zrazu cítim mokro. Už viem, že prišiel ten čas, ale prečo teraz? Veď ja mám na tieto dni ešte iné plány, ale, toto sa nedalo odložiť.
Pobalím si veci a ideme do pôrodnica, neviem či skôr myslieť na moju babinku, alebo myslieť na kontrakcie.
Prichádzame na príjem, napájajú ma na pásy, následne ma sestrička s vecami odprevádza na vzdycháreň.
Po sprche ma už presúvali do pôrodného boxu kde som už sama, o chvíľu ku mne volajú aj môjho manžela ako oporu.
Čas ide a ja neviem, kedy už budem vidieť moje dieťa, kedy už bude koniec. Zrazu sestrička dvíha telefón a hovorí: „pán doktor ideme na to“ . Vtedy som si povedala, že by to už prišlo?
Prišiel môj lekár a hovorí: „No Inka, ideme na to, tu oprieš nohu o mňa a tu o sestričku Ivetku.“ A mal pravdu, oprela som nohy, dvakrát zatlačila a moje vytúžené dieťatko bolo na svete. Lekár odstrihol pupočníkovú šnúru a položil ho na moje bruško. Je to neopísateľný a hlavne nezabudnuteľný zážitok. Po dvoch hodinách ma prevážajú na izbu kde následne dostávam do opatery môjho drobčeka.
Ešte v ten večer prichádzajú naši za mnou spolu s mojou sestrou. Znova otázky „ako prejaviť teraz radosť, keď uvidím maminu, keď viem, že len pred pár hodinami jej maminka posledný krát vydýchla“. Je to ťažké, obe sa snažíme pri pohľade na malého tešiť sa a zároveň smútiť. Pocity sú zmiešané.
Vedela som, že do nebíčka odíde aj keď ja tam nebudem a hlavne som vedela, že mi poslala niekoho, koho mám rovnako ľúbiť ako som ľúbila ju.
Chceme počuť aj Vaše príbehy. Napíšte nám o svojom živote, o jeho radostiach i trápeniach, podeľte sa s ostatnými mamičkami a môžno si pomôžete navzájom.
Píšte nám na adresu: story@orbisin.sk
