Bohaté Vianoce
Koľko peňazí človek potrebuje na to, aby sa cítil bohatý? Nesprávna otázka... Tento pocit nie je o peniazoch.
Koľko peňazí človek potrebuje na to, aby sa cítil bohatý?
Tento pocit je o niečom oveľa dôležitejšom. O hodnotách (a nehovorím teraz o tých materiálnych). Prinášam Vám príbeh o bohatstve, ktorý je, aj nie je o peniazoch. Príbeh o mojej predvianočnej dileme, ktorá ma priviedla k poznaniu toho môjho bohatstva.
Žena doma: List Ježiškovi od unavenej mamy
Každý rok trávime sviatky doma – ja, manžel a naše dve deti. Máme už zabehnutú takú vlastnú vianočnú rutinu, pohodu a pokoj. Tento rok bude však niečo inak... finančná kríza doľahla aj na našu domácnosť a tak bude pod stromčekom tentoraz darčekov pomenej.
Predstavila som si stromček a pod ním len pár malých, skromných darčekov. Zaspomínala som si na minulé, predminulé a aj na tie Vianoce predtým... a vynoril sa mi obraz s kopou darčekov, vzrušené deti, vášnivé trhanie vianočného baliaceho papiera, dychtivé rozbaľovanie všetkých tých balíčkov. Prišlo mi to ľúto a zrazu som mala pocit, že musím deti pred tohtoročnou chudobou ochrániť. Zovrelo mi hrdlo úzkosťou a v mysli mi bežali katastrofické scenáre o tom, ako deti plačú, že dostali málo...
Málo darčekov zachránia starí rodičia?
Začala som špekulovať. Napadlo mi, že by sme mohli Vianoce tráviť u starých rodičov. Mali sme dokonca na výber – u mojich rodičov, či u manželových. Darčekov tam bude pre celú rodinu dosť, kopa bude veľká, tých našich skromných pár tam nejako splynie, výsledný efekt bude štýlový. A v konečnom dôsledku deti ochránim pred pocitom, že sme mali chudobné Vianoce.
Napriek tomuto geniálnemu záchrannému nápadu vo mne stále vŕtal pocit, ktorý mi nenápadne našepkával, že tá chudoba nemusí byť až taká hrozná a ničivá ako si ju predstavujem a že vlastne môže priniesť aj niečo dobré do našej rodiny.
Chúďatá bohaté deti - 1. časť
Snažila som sa na to pozrieť z lepšej stránky. Čoraz nástojčivejšie sa vo mne prebúdzal pocit, že by si deti mali zažiť aj skromnejšie Vianoce. Že by som im mohla ukázať, ako si máme vážiť aj to málo. Ako je dôležitejšie to, že sme spolu a že sa máme radi, ako hŕba darčekov pod stromčekom. Moja predvianočná dilema teda spočívala v tom, či zostať doma a „dopriať“ deťom aj skromné Vianoce, alebo ich ochrániť pred sklamaním a tráviť Vianoce u starých rodičov. Sama som začala byť zvedavá, ako by to tak či onak dopadlo....
Vianoce nie sú o nakupovaní darčekov
Už dávnejšie mi však začal vadiť reklamný tlak Vianoc, konzumný spôsob obdarovávania, nekonečné davy ľudí v obchodoch... Sviatok pohody a pokoja akoby sa zvrhol na šialené nakupovanie nezmyslov pod maskou túžby obdarovať a prekvapiť. Mám pocit, že ľudia často nakupujú darčeky len preto, že sa to od nich očakáva. Že vlastne vôbec nechcú, ale „musia“! Vytráca sa tu skutočná potreba potešiť blízkeho, obdarovať z lásky, vyčarovať úsmev.
„Keď som kúpil pre mamu darček za 50 eur, musím kúpiť aj pre svokru za 50“, prepočítavajú sa sumy... Niektorí si dokonca už ani len nelámu hlavu s vyberaním darčeka, odovzdajú hotovosť... A sú vlastne o krok vpred – vyhnú sa tlačenici a aspoň nekupujú nezmysly. Tak je to často o podávaní peňazí... Niekedy mám chuť zobrať si ponúkané peniaze a človeku, ktorý mi ich daroval venovať presne tú istú sumu, len v inej obálke. Čo myslíte, pochopil by?
Veľmi rada dostávam darčeky. Kto nie, však? Páči sa mi, že človek, ktorý ma obdaroval na mňa myslí. Musí stráviť čas výberom, musí poznať moje priania, musí sa zaujímať o to, čo mám rada a po čom túžim... Keď mi niekto dáva peniaze, mám pocit, že ma ticho odpisuje. Akoby mi šepkal „Nepoznám ťa, neviem čo sa ti páči, čo máš rada, ale sú Vianoce a musím ti niečo dať... Tak si kúp čo chceš“.
Aj otázka „čo by si chcel na Vianoce?“ položená dospelému človeku, ma dráždi. Pre deti, ktoré veria na tajomného deda Mráza alebo na Ježiška, je táto otázka v poriadku. Vychŕlia tisíc prianí, ale stále netušia, čo pod stromčekom objavia. Pre dospelého mi to pripadá ako predplatné.
Vianoce mám stále a navždy
Veď nie nadarmo sa rozmáhajú moderné wishlisty... Darčeky na objednávku. Prosím si červený šál, značky XY, veľkosť Z. kúpite ho v obchodnom dome ABC na druhom poschodí hneď vedľa výťahov. A potom sa tvárime prekvapene a nadšene „Óóó, presne po tomto šáliku som túžila!!!“.
Nakoniec mi tá naša „chudoba“ celkom prišla vhod
Akoby prišla v pravý čas na to, aby mi otvorila oči. Je to paradox, ale práve teraz mám pocit, že sme veľmi bohatí. Bohatí pocitovo, bohatí ľudsky, bohatí intelektuálne, názorovo, vzťahovo, bohatí morálne. Je toho tak veľa, čo máme. A hlavne máme jeden druhého, teplo objatia a čas na to, aby sme spolu kreslili, hrali sa na bunkre a na strašidlá. A tých peňazí vlastne tiež nie je tak strašne málo.
Tak ako po iné roky, aj tieto Vianoce budeme tráviť doma. Tých pár skromných darčekov stačí. A pre rodinu sme darčeky vyrábali. Ľuďom, na ktorých nám záleží darujeme svoj čas, svoje zručnosti a svoj záujem, ktorý sme vložili do vecičiek, ktoré sme pre nich vyrobili. Dúfajme, že ich to poteší viac ako obálka s peniazmi.
Aj Vám prajem krásne a hlavne naozaj bohaté Vianoce!
