FEJTÓN: Ako som (ne)začala cvičiť
Od pondelka. Budúceho týždňa. Dobre, tak mesiaca. Roka. Takto si vravím a povzbudzujem svoje ja. Aj mamy sa snažia. Občas.
Sú aj také slečny a dámy, ktorým sa to dokonale darí a celý ten proces – od zistenia, pohoršenia, rozhodnutia, až k následnej aktivite a náprave – dokážu dotiahnuť do konca a s úspechom. Hovorím o cvičení. O tom cielenom pohybe, pri ktorom sa uvoľňujú endorfíny a naťahujú svaly.
Poniektorí hovoria, že aj celulitída mizne a telo omladne. Áno, evidujem tieto fakty cez telá celebrít. Všetci cvičia a všetci sa majú a cítia fantasticky. Aj ja sa budem mať.
Žena doma: Som lenivá mama
Tá chvíľa, keď zistíš, že si pribrala a zmľandravela...
Po tridsiatke je nám jasné, že určitým častiam nášho tela by sme mali venovať zvýšenú pozornosť, lebo milostivo ich prehliadať pri pohľade do zrkadla má len krátkodobý efekt. Každá to máme inak.
Jednej pribudol kus zadku, inej stučneli stehná, mimoriadne populárne sú ovisnuté prsia šťastných dojčiacich mám a stane sa, že rokmi aj paže ovisnú, bruško „napuchne“.
Pozor, dámy, to nie je len o starnutí (ako som si aj ja snažila ospravedlniť niektoré zdanlivo nezvratné fakty, ktoré sa udiali s mojím telom), je to - aspoň v mojom prípade - o pohodlnosti a lenivosti.
Telo sa prispôsobí večerom, ktoré sme strávili s nohami na stole, sladkostiam, ktoré sme spráskali kvôli „nervom“, a ticho čuší. Veď si počkaj, panička, keď ma uvidíš za bieleho dňa – hovorí si škodoradostne telo – a my sa aj dočkáme. Žmúriť nepomáha, ani sťahovať brucho. Hýb sa, cvič a rozprúď energie, počúvame zo všetkých strán. Kto by nechcel byť krajší, mladší, zdravší?
JOGA mama zo mňa nebude
Prihlásila som sa, osvietená informáciami, na rannú jogu. Nakúpila potrebnú výbavu, ráno poloospalá sa dostavila na miesto tejto duchovno - fyzickej činnosti. Bolelo ma to. Priznávam, moje telo nie je pružné, ohybné, rozcvičené, zvyknuté na výdrž.
Cítila som sa dobre asi mesiac. Raz v týždni, keď sme si so ženuškami z kurzu pochvaľovali účinky a výsledky. Doma som tajne začala spriadať plány o tom, že predsa len ma tá joga nechytila a začnem behať.
Za lepším telom pobežím
Kto nevie behať? Každý vie. Päťdesiatky i tisícpäťstovky sme si odbehali na červenej škváre školského dvora. V obyčajných teniskách s tenkou podrážkou, nie takých špeciálnych na beh – odľahčených.
Kúpila som si aj športtester (taký najlacnejší) a rátala kalórie, ktoré spálim, sledovala pulz, vzdialenosť. Začiatky boli ťažké. Tak som si dala záväzok, že aspoň raz týždenne. Tiež to bolelo, potom chvíľu bavilo.
Behanie je moderné, tak som pri svojom rannom behu sledovala aj módne trendy v oblasti bežeckého oblečenia. Lebo profíci – v mojich očiach tí, ktorí behajú už roky a veľmi radi – tí majú bežeckú výbavu dokonale zladenú.
Ja som behala v teplákoch (z jogy) a v mikine. A šiltovke. Tú som si dala hlboko do čela, lebo nevyzerala som pekne červená a zmorená. Robím to pre svoj lepší pocit, hovorievala som si, keď hmotnosť neklesla. Tušila som, že zo mňa nadšenec behu nebude, že bežím preto, lebo si myslím, že musím niečo robiť so svojím telom.
Pochopila som, že profíkom v bežeckých nohaviciach a funkčnom tričku sa nestanem, stačím len na občasné výbehy v teplákoch.
Žena doma: V plavkách za kráľovnú
Zumbu asi nechám pre "dynamické ženy"
Posledným výkrikom do tmy bola zumba „pre dynamické ženy“. Dvakrát som skákala v rytme latino v preplnenej telocvični. Tá eufória a nadšenie pre pohyb poniektorých dám ma šokovali. Prečo to aj mňa nechytilo?
Málo sa snažíš, vravela som si a poskakovala s kŕčovými žilami na motívy cha-cha (čača). Mala som sa cítiť ako na exotickej párty a zbavená pár kalórii spokojne odísť domov. Domov som išla, ale zďaleka nie spokojná.
Premýšľala som, či to nebude v tých zumba gatiach, ktoré mali babenky na sebe. Asi je to otázka temperamentu, uzavrela som zumbu a nechala ju pre „dynamické ženy“.
Nejogujem, nebehám, nezumbujem...chodím
Sama so sebou som sa dohodla, že nebudem vymýšľať a stavím na klasiku – pešia chôdza. Pokiaľ počasie a čas dovolia (áno, postrehli ste správne, je to výhovorka), budem sa premiestňovať po vlastných.
Dcérka chodí do škôlky vzdialenej viac ako polhodiny chôdze. Prvýkrát som v polceste nasadla na autobus. Druhýkrát som si naschvál nekúpila lístok na MHD a nič iné, ako dôjsť po vlastných, mi nezostávalo.
Tak chodím. Som nevodič, čo je z hľadiska dodržiavania predsavzatia – chodiť viac – pozitívny fakt. Chodím a dýcham. Lebo aj to je dôležité (joga nebola až taký zlý nápad) a keď si predstavím, ako moje pľúca bažia po kyslíku, tak chodím po lese, lúke, parku, ale aj po chodníku blízko cesty.
Keď ma uvidíte, budete si myslieť, že sa niekam ponáhľam, že mám nejaký cieľ, ale väčšinou sa len tak tvárim. Vlastne áno, ponáhľam sa. Naháňam tie prejedené večery pred telkou a utekám pred vlastnou lenivosťou.
