Ako sa pozeráme na nedojčiace mamičky?
Čo všetko stojí za rozhodnutím ženy nedojčiť svoje dieťatko?
Je vám to ukradnuté, ako ktorá suseda živí svoje dieťa alebo naopak s dešpektom pozeráte na ženu, ktorá v nákupnom centre vyťahuje pre svoje maličké bábätko fľašu s umelým mliekom?
Načo to vlastne riešiť...
Veľa žien sa v diskusiách na tému (ne)dojčenie vyjadruje v zmysle, že cíti z médií, od lekárov, poradkýň pri dojčení neustály tlak na to, aby dojčili, čím dlhšie a keď sa im to nepodarilo (alebo nechcelo), tak vnímali niečo ako „nie ste dostatočne dobré mamy, keď nedojčíte ...“.
Mária Kopčíková, psychologička i laktačná poradkyňa zároveň: „Musím sa priznať, že ešte stále mám nejaké „šimranie“ na zátylku, keď vidím malého drobca s umelým mliekom, a v duchu sa pýtam: PREČO??? Vnútorne sa búrim a stále si musím opakovať vetu, ktorú nám povedala MUDr. Mydlilová na kurze pre laktačné poradkyne: „Nikdy žiadnu mamičku neodsudzujte, neviete čím všetkým prešla, kým sa ku tej fľaši dopracovala“. Nie som dokonalá a viem, že v akceptácií žien, ktoré sa napr. rozhodli od začiatku nedojčiť, mám čo doháňať.
Na druhej strane naozaj poznám veľa mamičiek, ktoré si na svojej ceste dojčením prešli všeličím a cítili sa všelijako. Len málokedy dobre. Každá to zvládla po svojom, najlepšie ako v tej chvíli vedela a vládala. A za to si podľa mňa zaslúžia obdiv.
Nedojčím, som zlá mama?!
Je dojčenie na piedestáli?
Za posledných 15 rokov sa v propagácií a podpore dojčenia urobilo veľmi veľa. Viacej sa o tom hovorí, píše, propaguje... Napriek tomu, že niektoré ženy majú pocit, že sa dojčenie príliš propaguje a ženy sú do neho často tlačené, v 6. mesiaci života je u nás výlučne dojčených len okolo 36 % detí.
To nie je vysoké číslo a na základe neho by sme mohli usudzovať, že informovanosť mamičiek, ako aj propagácia dlhodobého dojčenia nie je zas až taká masívna. Naopak, propagácia náhrad materského mlieka je stále intenzívnejšia.
(Ne)dojčenie - veľmi citlivá téma
Takto ju možno vnímať z príbehov a reakcií žien. Ich hnev, rozčarovanie, smútok a sklamanie boli niekedy tak silné, že na dlhý čas sa ani len nemohli pozrieť na dojčiacu matku alebo čítať detské časopisy, v ktorých je vždy nejaký článok vyzdvihujúci dojčenie. Niektoré dokonca museli vyhľadať pomoc psychológa či psychiatra.
Dostať sa však k ich výpovediam, resp. odpovediam na otázky nie je jednoduché.
NEDOJČÍME a je nám dobre
Prinášane príbeh dvoch mamičiek, ich reálne postrehy a skúsenosti:
Majka
Keď po prvý raz otehotnela, mala načítané všetko možné a bola presvedčená, že sa to „všetko tak pekne stane“. Dojčenie ako také veľmi neriešila a myslela si, že to pôjde samé, s prírodou. Komplikácie ju však v poslednej tretine tehotenstva pripútali na nemocničné lôžko. Dieťatko priviedla na svet v 36. týždni, cisárskym rezom. Na čas tesne pred pôrodom si spomína ako na čas strachu o zdravie dieťatka.
Z narkózy sa prebrala na samotke, dieťatko je nepriniesli ukázať, tiež informovanosť o jeho stave bola nízka. Dostala inštrukciu odstriekavať mlieko, ale nikto jej neukázal ako to má urobiť. Až jedna sestrička to urobila pomerne tvrdým spôsobom. Počas ďalších troch týždňov si dieťa nemohla priložiť na prsník, a mohla ho ísť pozrieť 2x za deň.
S rozbiehaním laktácie mala problém od začiatku, mliečka bolo málo, podpora zo strany personálu slabá. Nakoniec sa lekári rozhodli jej laktáciu zastaviť, kvôli „popôrodnej depresii“. Sama Majka priznáva, že bola úzkostná a cítila sa mizerne, ale rozhodne by svoj stav nenazvala depresiou. Spomína si na to, že nemala už chuť ani s lekármi komunikovať a vysvetľovať im, ako sa cíti, keďže z ich strany bola podpora minimálna. Hovorí: „dnes mi je nepochopiteľné, že som sa tomu tak poddala a že som sa nijako nebránila“.
Po prepustení z pôrodnice, cestou domov kúpila umelé mlieko. Keď čítala návod na použitie, bolo jej úzko. Pociťovala to ako zlyhanie, že nevie dať svojmu dieťaťu to najlepšie. Stále sa snažila čítať, dokonca pod vplyvom článku v detskom časopise sa po pár mesiacoch pokúsila laktáciu obnoviť, no neúspešne. Hovorí, že časopisy nakoniec iba zvyšovali jej výčitky.
Trvalo jej minimálne pol roka, kým si situáciu s dojčením prestala vyčítať a začala sa z dieťatka normálne tešiť. Rozmýšľa o situácií, keď jej bolo ťažko a hovorí, že nie je ľahké rozlíšiť, či problémy s dojčením boli dôsledkom alebo príčinou tejto situácie.
Keď porodila svoje druhé dieťa, bola pripravená, že sa jej negatívna skúsenosť zopakuje. A potom neskutočne šťastná, že sa tak nestalo a ona si dojčenie užívala viac než dva roky. Dodáva, že keď sa na celú situáciu pozerá s odstupom, pri prvom dieťatku si potrebovala viac veriť, dostať lepšiu podporu v nemocnici a možno vedieť o tom, že existujú nejaké laktačné poradkyne.
Je to jedno, AKO.
Betka
Dieťatko porodila sekciou. Prvé priloženie absolvovali až na druhý deň. V tomto vidí prvý kameň úrazu - laktácia sa rozbiehala pomalšie. Dieťatko bolo navyše spavé, prvé dni schudlo viac, než je priemer. Situáciu riešila častejším prikladaním a odsávaním mliečka. Nejaké rady od lekárky dostala, ale spomína si, že sa týkali najmä váhy a (ne)priberania. Nemocničná laktačná sestra mala v tom čase dovolenku.
Dieťatko navyše muselo dostať antibiotiká a Betka svoje prežívanie hodnotí ako menej radostné, ako si ho počas celého tehotenstva predstavovala. V nemocnici dieťaťu dávali aj príkrm umelým mliekom, o čom Betka nevedela.
Ona sama mliečko odsávala a podávala ho dieťatku fľašou. Informácie, ktoré dostávala od personálu, smerovali k dodržiavaniu trojhodinových intervalov medzi dojčeniami a použitiu klobúčikov (v tých vidí ďalší problém v jej dojčení).
Po prepustení domov bolo dieťatko naďalej veľmi spavé, po 2-3 potiahnutiach zaspala na prsníku. Situáciu konzultovala s laktačnou poradkyňou, ktoré konštatovala, že všetko sa javí v poriadku a prípadné dokrmovanie treba urobiť odsatým materský mliekom a cievkou. Betka spomína, že niekedy mala dieťa na prsníku aj 18 hodín, pretože sa dostali do zacykleného kruhu. Priložila dieťa, to zaspalo na prsníku, ako náhle ho dala dole z prsníka, dieťa plakalo a to stále dookola.
Asi v 5. týždni bola situácia výborná, dojčenie im išlo dobre. No v 6 týždni sa dostavila zrejme laktačná kríza (Betka však nevedela, že niečo také sa deje a s čím to súvisí). Kolotoč sa rozbehol znova. Mlieko odsávala „ako blázon“ a asi 1x denne podala umelé mlieko. Následne každé tri hodiny, vo dne v noci odsávala až do 3,5 mesiaca. V jeden deň sa dieťatku podarilo prisať bez klobúčikov a odvtedy znova išlo všetko o kus lepšie. Betka vysadila odsávanie MM. Najbližších 6 týždňov nemusela podať žiadne umelé mlieko.
Na celú situáciu si spomína ako na veľmi namáhavú hlavne psychicky. Mala obrovskú motiváciu, kvôli rodinnej zdravotnej anamnéze a dieťatko veľmi chcela dojčiť. Napriek tomu jej celé okolie hovorilo, že sa už na to má vykašľať. Rodina ju podporovala najmä zo začiatku, no neskôr už preferovali skôr podanie umelého mlieka a „pokoj v rodine“, bez neustále točenia sa okolo odsávania a kŕmenia dieťaťa. Podporovali ju najmä kamarátky.
Tiež sa objavili pocity viny, že zlyhala, keď sa to deje takto a nie bez problémov. Boli chvíle, keď sa nádej striedala s beznádejou a veľakrát to chcela vzdať. Na začiatku si myslela, že ťažkosti budú trvať pár dní a potom sa to upraví. Beznádej stúpala, keď to trvalo týždne. Veľmi chcela, ale odhodlanie klesalo úmerne s podporou okolia. „Vždy som si vravela, že už nevládzem, ale motivácia bola silná. A potom som vnímala, ako si posúvam vlastné hranice. Predtým by som asi neverila, že takú záťaž vydržím.“
Na čítanie alebo sledovanie iných médií v tom období nemala veľa času. Ale podvedome vnímala akúsi „glorifikáciu“ dojčenia, hoci tlakom by to nenazvala. Prikláňa sa k názoru, že ženy v rámci svojej precitlivenosti v tomto období však môžu vnímať informácie rôzne, niektoré to môžu prežívať veľmi ťažko a cítiť sa menejcenne alebo zlyhávajúco, čo je prirodzené. Dieťatko nakoniec dojčila 11 mesiacov a keďže dodnes nebolo choré, je šťastná, že sa tá námaha oplatila.
Tlak z (ne)dojčenia vplýva na popôrodnú depresiu
Kde je problém?
Poviete si, no dobre, prečítali sme si dva príbehy, dopadli ako dopadli, veď nie všetkým sa to podarí. A čo teraz?
Nechceme z DOJČENIA či NEDOJČENIA vyrábať kauzu. Každá žena si to rozhodne v istej chvíli sama. Z toho, že nedojčia, by ženy nemali mať traumu. Sú ženy, ktoré na začiatku svojho materstva prežívajú veľa neistoty a pochybností aj bez toho. Je možné stretnúť sa s veľkým počtom žien, ktoré naozaj „bojujú“, niekedy aj po predčasnom ukončení dojčenia zápasia sami so sebou (ale so svojimi pocitmi ostávajú sami, prípadne na povrch prezentujú niečo iné, než vo vnútri prežívajú ....), a bolo by dobré o tom hovoriť. Kedy je správny čas na hľadanie riešení a kedy už nastal čas pomôcť mame sa vyrovnať s rozhodnutím nedojčiť?
Kedy už výhody dojčenia neobstoja v porovnaní so spokojnosťou mamy, jej mierou stresu, únavou a vyčerpaním? Kde leží hranica medzi podporou dojčenia a traumatizovaním žien, ktorým sa dojčenie „nevydarilo“ podľa ich predstáv? Ako propagovať a nesúdiť?