Spomienky... Kedy sa začnú ukladať do pamäti našich detí?
Prvá dovolenka, keď drobec začal chodiť. Poschodová torta na druhé narodeniny. Vianoce s bábätkom. To všetko ako o dušu zachytávate fotoaparátom a na video. Ako spomienku na neskôr. Nech sa však akokoľvek snažíte – na prvé tri roky života si vaše dieťatko neskôr nedokáže spomenúť. Prečo je to tak? Kedy sa do pamäti dieťatka začnú ukladať spomienky tak, aby si ich vybavilo? A čo robiť, aby malo pekné spomienky?
Ako prvý opísal fenomén detského zabúdania Sigmund Freud. Odvtedy sa mnoho vedcov zaoberá záhadným miznutím myšlienok v prvých rokoch života. Podľa vedcov je vytvorenie spomienok podmienené nasledovnými faktormi:
Ovládanie reči
Až keď už začíname ovládať materinskú reč, začína fungovať autobiografická pamäť, do ktorej si ukladáme naše osobné spomienky. Spomienky, ktoré sme ešte ako malé deti nevedeli popísať slovami, si neskôr, už ako dospelí, nebudeme vedieť vybaviť. To znamená, že spomienka na rozbité vianočné ozdoby je zapísaná niekde hlboko v pamäti, ale nevieme si ju odtiaľ vybaviť.
Zrelosť mozgových funkcií
Mozog malého dieťaťa nie je zmenšenina dospelého mozgu, výrazne sa od neho odlišuje. Až v puberte sa sieť nervových buniek natoľko rozvinie, aby boli optimálne podmienky na ukladanie spomienok. U bábätiek a malých detí funguje pamäť ešte stále na jednoduchom princípe, vyvíja sa postupne v priebehu rokov do komplexného systému. Úplne na začiatku si bábätká spomenú iba na veci, ktoré prebiehajú takmer reflexne; napr. na to, že z prś majú sať, aby sa nasýtili. Alebo na vôňu mamy. Neskôr si spomínajú na to, kto je starý otec, alebo že dvierka od sporáka sú horúce. Až vo veku okolo 3 rokov je vývoj mozgu tak ďaleko, že sa začína aktivovať autobiografická pamäť, ktorá uchováva osobné zážitky.
Uvedomenie si vlastného ja
Vo veku 2 až 3 rokov sa u detí začína vyvíjať predstava o tom, kto vlastne sú a že sú samostatnou bytosťou. V tejto fáze spoznávajú súvislosti fungujúce vo „veľkom svete“, ako rozoznať čo je včera, dnes a zajtra. Kým deti neporozumejú pojmu minulosť, prítomnosť a budúcnosť, nemôžu si ani žiadne spomienky uložiť a aj opätovne vyvolať, tvrdia vedci zaoberajúci sa pamäťovými funkciami.
Mami, aké som bola bábätko?
Na to, aby sme dokázali spomínať, musia spoľahlivo fungovať vyššie spomínané faktory. To sa deje okolo tretích narodenín. Akékoľvek spomienky zo skoršieho obdobia vedci úplne odmietajú. Ale, čo ak si dieťa napriek všetkému pamätá čriepky zo svojich druhých Vianoc? Odpoveď je jednoduchá. Niekedy považujeme aj nami neprežité udalosti za skutočnosť. Často si deti myslia, že si pamätajú niečo, o čom im rodičia alebo iní príbuzní rozprávali. Alebo si podvedome niečo nakombinujú. Teda, ak si vaša malá princezná pamätá na medvedíka spod vianočného stromčeka, je to pravdepodobne vďaka tomu, že ste jej často ukazovali fotografie z toho obdobia a rozprávali jej, ako veľmi sa tomuto darčeku potešila.
Kde bolo, tam bolo...
Nikto na svete nevie povedať, na čo si deti budú neskôr spomínať. Isté je iba jedno, že naše spomienky na detstvo sú závislé na tom, ako silno sa nás „dotkla“ situácia alebo konkrétny zážitok. Je úplne jedno, či sme boli v tom momente „šťastní ako blchy“ alebo smutní, či sme dokonca prežívali pocity hanby. Rozhodujúce je to, čo nás „vnútorne pohlo“.
Hmmm, tá vôňa mi čosi pripomína...
Obzvlášť intenzívne sú spomienky na pachy a chute. Napríklad na vôňu pečených gaštanov... Pachová pamäť patrí k našim najpôvodnejším. V dávnej minulosti sa podieľala na prežití človeka. Našťastie táto schopnosť – spájať vône s určitými spomienkami – nám zostala dodnes.
Spomienky – súkromné poklady
Nikto si nedokáže spomenúť na všetko zo svojho detstva. Väčšinou sa nám zachovajú iba samostatné obrázky. Ale aj v tých, ktorí tvrdia, že si z detstva nepamätajú vôbec nič, zostáva aspoň pocit, či sa ako dieťa cítili ľúbení, ochraňovaní alebo nie. Pekné spomienky na detstvo sú tým najlepším, čo sa nám môže stať. Keď si ich začneme vyvolávať, zalieva nás príjemný pocit, podobne ako pri kúsku čokolády alebo nádhernej hudbe. Endorfíny sa začnú masívne uvoľňovať, čo posilňuje imunitný systém a zvyšuje pracovné výkony. Spomienka na našu minulosť tvorí tiež podstatnú časť našej osobnosti. Uchovanie príjemných aj nepríjemných zážitkov, pozitívnych i negatívnych pocitov z nás robí jedinečné osobnosti, podmieňuje charakterové vlastnosti a citlivosť vnímania.
Pripravte dieťaťu pekné spomienky
Môžete svoje dieťa naučiť jesť príborom a aj to, aby si pri zívaní dávalo ruku pred ústa. Ale nedokážete mu predpísať, na čo si má neskôr pamätať. Každý človek má vlastnú „truhlicu spomienok“, ale sám často nevie vysvetliť, prečo si práve na to či ono spomína. Avšak nič nie je stratené, vedci skúmajúci pamäťové schopnosti dávajú rodičom nasledovné tipy, ako ovplyvniť detské spomienky pozitívnym smerom:
Buďte s ním, nie iba vedľa neho
Deti milujú, keď sa im rodičia naplno venujú a veci, ktoré spolu robia, majú potom pre ne zvláštne čaro (naopak, zaneprázdnených dospelých tieto činnosti značne otravujú). Väčšina rodičov aspoň tuší, po čom „piští srdce“ ich dieťaťa. Ísť na celý deň do ZOO, na kúpalisko, alebo sedieť ockovi na pleciach a predierať sa v dave ľudí, rady sa motajú okolo mamy v kuchyni a sú v siedmom nebi, keď si môžu „patlať“ ozajstné cesto – každé dieťa má svojich favoritov. Ak vám to čas a trpezlivosť umožnia, mali by ste sa týmto jeho obľúbeným činnostiam venovať denne aspoň niekoľko minút. Zvyšuje sa tak šanca, že si dieťa takéto príjemné spomienky uchová až do dospelosti.
„Do kolečka, do kola...“
Aj keď nás dospelých môže sústavné opakovanie hry, čítania tej istej rozprávky stále znova a znova, alebo rozprávanie vtipu niekoľkokrát po sebe maximálne nudiť, váš drobec je iného názoru. Veci, ktoré deti obľubujú, môžu opakovať až „do samého odpadnutia“. Prekonajte sa a splňte mu želanie, aj keď vám to pomaly začína liezť na nervy. Dôverne známe a často opakované zážitky sa do pamäti zapíšu ľahšie ako jednorazové „momentky“.
Šepotom pod spoločnou perinou
Pre vaše dieťa (ale niekedy i pre vás samotných) môže byť príjemné večer pred spaním zhodnotiť deň. Čo sa ti najviac páčilo a čo bolo nanič? Nečakaná večera v „mekáči“ ako výnimka od rodičov, ktorí inak dbajú na zdravú stravu – no paráda! Ale doobedňajší súboj na pieskovisku s tým zlostným strapatým chlapcom – to bolo nanič. To, čo dieťa vedome spraví a následne ohodnotí, zostáva v pamäti. No a v spánku sa potom všetko prežité už iba akosi „dopečie“. Takže, ak ste sa veľmi snažili pripraviť deťom príjemný deň a večer si s ním zážitky zrekapitulujete, máte reálnu šancu, že si spomienka na tento deň nájde v pamäti vášho dieťatka „tú správnu priehradku“.
Hýbte sa!
Nie, toto nie je odporúčanie z dámskeho magazínu, ani rada ako predísť detskej obezite, aj keď účinná. Dlhšia prechádzka či výlet na bicykli podporujú produkciu hormónov šťastia. Ony zapríčiňujú, že sa nám obzvlášť vydarené zážitky neskôr pripomínajú v ešte žiarivejšom svetle a z detskej i našej pamäti sa len tak ľahko nevymažú.
Využite vlahé letné večery na rozhovory s vašimi blízkymi i priateľmi a skúste sa ich opýtať, ako vyzerajú ich najstaršie spomienky. Občas takýto výlet do minulosti pobaví lepšie ako televízia.