Spánok vo vlastnej izbičke: TIPY, ako to zvládnuť
Rozhodli ste sa, že nastal čas, aby vaše dieťa prestalo spávať v rodičovskej spálni a presunulo sa do vlastnej postieľky vo svojej izbe? Bojíte sa, že nezvládnete tento presun? Skúste naše tipy.
Čas na vlastnú posteľ
- Nečakajte príliš dlho.
Je úplne v poriadku, ak bábätko spí s rodičmi v jednej spálni dovtedy, kým je dojčené. Je to tak, samozrejme, oveľa pohodlnejšie aj pre rodičov. Ak však dieťa už nedojčíte, cítite, že by to i zvládlo, porozmýšľajte o tom, či už nie je vhodný čas na presun do vlastnej izby. Pretože čím dlhšie s vami dieťa spí v jednej miestnosti, tým dlhšie trpí váš intímny život a to ani nehovoríme o pohodlnosti, ak všetci spíte v jednej posteli. - Vytrvajte a podarí sa to.
Nečakajte, že dieťa po presune do vlastnej izby bude spokojne spinkať celú noc. Buďte pripravení na plač, prosíkanie, môže k vám dokonca vliezť do manželskej postele. Ak vidíte, že je veľmi zle, môžete s ním zostať, kým nezaspí a až potom odísť. Postupne si na pohodlie vlastnej postele zvykne a už vás nebude potrebovať. Treba však vytrvať a neustúpiť. - Motiváciou môže byť nová izba či postieľka.
Skvelý čas na presun je zariadenie detskej izby – pomôže aj to, ak dieťa zapojíte do výberu nábytku či dekorácií alebo postieľky. Keď sa mu bude páčiť posteľ a izba, kde má spať, hneď sa vám presun podarí ľahšie. - Keď to zvládne v škôlke, zvládne to aj doma.
Deti v škôlkarskom veku už bežne spávajú vo vlastných izbách, preto nemusíte viac otáľať. Veď dokáže spať samo v škôlke, prečo by to nezvládlo aj doma? Motivovať ho môžete aj kamarátmi zo škôlky, o ktorých už viete, že spávajú sami. - Pomôžu vám kamaráti plyšáci.
Hračky majú pre deti veľký význam, preto ich skúste trochu „zneužiť“ aj pri presune do detskej izbičky. Má vaše dieťa obľúbených kamarátov plyšákov, s ktorými rado spinká? Skúste sa s nimi „akože“ porozprávať (môžete im aj niečo zašepkať do uška). Potom svojmu drobcovi vysvetlite, že vám jeho kamaráti povedali, že s ním chcú spinkať v jeho izbe, nie tlačiť sa v jednej posteli s rodičmi. Možno vás to prekvapí, ale toto naozaj často zafunguje. Len potom dovoľte dieťaťu spať s hračkami, aké si vyberie (hoci ich bude aj päť naraz), lebo inak neuspejete. Keď dieťa zaspí, môžete hračky položiť vedľa postele, aby mu neprekážali počas spánku. - Zaveďte si rituály pred spaním.
Dôležitosť rituálov pre deti vám potvrdí každý detský psychológ. Vytvorte si doma rituály, ktoré budete dodržiavať každý večer pred spaním: umyť sa, vyčistiť zuby, pozrieť večerníček alebo si vypočuť jednu rozprávočku a šup do postele, samozrejme, snažte sa to robiť v rovnakom čase. Keď bude dieťa vedieť, čo ho čaká, bude sa mu ľahšie zaspávať, všetko je to totiž o zvyku.
Samostatné zaspávanie - večne diskutovaná téma: aké sú názory mamičiek?
Tip MAMA a ja: Zvykanie začnite obedňajším spánkom
Nečakajte, že to bude ľahké a dieťa bude hneď súhlasiť s premiestnením do vlastnej izby. Ak ste ju práve dozariaďovali a vidíte, že dieťa z nej má veľkú radosť, využite to a vyzvite ho, nech si vyskúša, ako sa mu tam bude spať. Väčšina rodičov začína najprv poludňajším spánkom, a keď si dieťa zvykne na zaspávanie v inej miestnosti ako je rodičovská spálňa, potom ho tam dajú spať aj cez noc. Motiváciou mu môže byť nová hračka, koberec, CD prehrávač, na ktorom mu pustíte obľúbenú rozprávku či pesničku, čokoľvek, o čom si myslíte, že by mohlo vášho potomka presvedčiť, aby šiel spať do detskej.
Ak by sa predsa len bálo, spoločne mu vyberte nočné svetielko (vyberte len naozaj slabučko svietiace na baterky), ktoré mu nechajte zasvietené celú noc. To dodá dieťaťu pocit istoty.
Denník (ne)dokonalej matky: Och, zaspávanie
Najlepšie rady sú od mamičiek, ktoré si to vyskúšali na vlastnej koži...
Čas na vlastnú posteľ: Čakali sme príliš dlho
Náš 8-ročný syn Marek začal spávať v detskej izbe ako 6-ročný, keď sa nám narodil náš druhý syn Tomáško. Vôbec neviem, kedy je ten správny vek, aby sa dieťa osamostatnilo. Ani som to nikde neštudovala, no myslím si, že deti spávajú vo svojej izbe aj oveľa skôr... Kým sme nemali Tomíka, spával s nami v spálni na prístelke, no potom sme tam museli dať detskú postieľku a ďalšia posteľ sa nám tam už pre Mareka nezmestila. Museli sme ho teda presunúť do detskej, aj keď mne to nebolo po vôli. Boli sme spolu zvyknutí a bolo mi smutno, že ide od nás do detskej izby. Bála som sa. Bolo to niečo nové a mala som strach, ako to zvládneme aj ja, aj malý...
Prvá noc bola katastrofa, nemohol tam spať, bál sa sám. Pravdaže, prišiel k nám do postele, ale malý Tomáško v noci plakal a Mareka to rušilo. Do uličky sme teda dali prístelku a tam spal ďalšiu noc. Nakoniec z toho bolo pár týždňov... Cez deň som prístelku musela skladať, aby sa dalo v spálni pohybovať. Potom sa ocino rozhodol, že bude za nejaký čas spávať v detskej s Marekom. Bolo to fajn, už sa nebál a vyspali sa obaja. Aj my s Tomáškom sme mali viac pohodlia i na dojčenie a prebaľovanie v noci. Po pár mesiacoch sa ocino vrátil k nám do spálne a Marek už teraz spáva bez problémov sám. Ale nedá mi to a v noci sa aj tak chodím naňho pozrieť, ale to asi každá starostlivá mamička...
čitateľka Majka
Čas na vlastnú posteľ: Mala som väčší strach ako moja dcéra
Myslím si, že svoju rolu zohralo i to, že sme dcérku mali o čosi neskôr (mala som po 35-ke) a navyše sa narodila drobučká a môj ochranársky syndróm sa vyvinul na maximum. Spočiatku bolo normálne, že s nami dcérka bola v spálni, spinkala vo svojej postieľke, potom sme si postieľku prirazili k manželskej posteli a neskôr bola priamo v našej posteli. V nej sa jej tak zapáčilo, že tam začala spinkať najskôr poobede – to som brala ako fajn, tiež som si s ňou ľahla, uspala ju a aj ja som si dala svoju 15-minútovku... Neskôr som ju v našej posteli začala uspávať, lebo to bolo pohodlnejšie, často som išla už v pyžame, ak by som zaspala (ako poobede). Keď nás takto manžel našiel dva- či trikrát, tak to bolo milé a bez rečí išiel do hosťovskej izby... Lenže naše spoločné spanie s dcérkou sa postupne stalo rutinou.
Ani neviem ako, dcérka mala takmer 3 roky a ja som mala „oddelené“ spálne... Snažila som sa ju teda navnadiť na samostatnú postieľku. Hovorila som jej, že bude škôlkarka, tiež tam bude mať postieľku, aj ostatné detičky iste doma majú svoje postele, musíme zariadiť krásnu škôlkarsku detskú izbičku a k nej, samozrejme, kúpiť postieľku. Mohla si vybrať. Pravdaže, vybrala si princeznovskú. Tešila som sa, že sa do nej presťahuje na svoje 3. narodeniny – tak sme sa dohodli.
Dcérka to zvládla celkom dobre. To ja som zlyhala na celej čiare. Po nociach som sa stále budila, chodila malú kontrolovať, dokonca som ju občas aj prebrala. Takže som ju postupne vlastne presvedčila, či by nechcela radšej spinkať u nás a podobne. Ona sa toho chytila a spala vo svojej „bábätkovskej“ postieľke aj ako škôlkarka. Manžela som sa snažila presvedčiť, že je to praktickejšie a malá sa ešte bojí a o pol roka to skúsime znova. Mal božskú trpezlivosť (trpel totiž i náš intímny život...). Paradoxne som sa spamätala, keď som išla pre malú o čosi skôr do škôlky, ona ešte spinkala a pani učiteľka mi ukázala spiacu triedu. Tí malí trpaslíci boli zlatí, ale pochopila som, že to už naozaj nie sú bábätká a potrebujú aj svoj svet...
Nuž to je moja skúsenosť – myslím si, že to naozaj netreba preháňať, a keď vidíte, že vaše dieťa svoju postieľku zvládne, tak to proste urobiť. Prvý rok-dva je mu určite lepšie u mamičky, ale potom pokojne do vlastnej izbičky a postieľky...
Vaša čitateľka Eva