Máme doma extrém: Príliš pomalé alebo príliš rýchle dieťa?
Niektoré deti, hoci nemajú žiadnu diagnózu súvisiacu s učením, pozornosťou a podobne, robia vrásky svojim rodičom. Je to vec povahy, nesprávneho výchovného postupu alebo...?
Niektoré deti, hoci nemajú žiadnu diagnózu súvisiacu s učením, pozornosťou a podobne, robia vrásky svojim rodičom. Je to vec povahy, nesprávneho výchovného postupu alebo...?
Príliš POMALÉ či príliš RÝCHLE deti
Ako „správne“ komunikovať s dieťaťom?
Na to, čo by sme mali a nemali robiť, nás upozorňuje K. Dobrovodská: „Jedna z možných príčin, prečo naše deti nerobia veci poriadne alebo dostatočne rýchlo, môže byť spôsob, akým im hovoríme do života.
Ak dieťaťu dávame veľmi veľa inštrukcií, príkazov a zákazov, zbavujeme ho tým zodpovednosti a dávame mu najavo, že mu neveríme. Neveríme, že by v podstate samozrejmé a bežné veci dokázalo vykonať aj bez toho, že mu to povieme (skutočne si myslíte, že by vaše dieťa nejedlo žiadne plnohodnotné jedlo, že by vždy jedlo rukami, na zemi a neumývalo by sa?).
Dieťa tak len akoby plnilo naše očakávania a samo nevyvíja iniciatívu k činnostiam, o ktoré ho žiadame. Zároveň platí, že čím viac pravidiel, príkazov a zákazov, tým viac vecí, ktoré môže dieťa ignorovať.
V prípade, že deti nie sú príkazmi presýtené, spolupracujú väčšinou rady. Ak je však inštrukcia málo jasná, dieťa nemusí vedieť, čo sa od neho chce a tak ju nevedome pustí z hlavy (napríklad pre niekoho výrok: „Uprac si izbu!“ znamená, že si dá do poriadku stôl, aby malo priestor na kreslenie a už nepremýšľa nad tým, že kým sa k stolu dopracuje, aj päťkrát sa potkne o hračky na zemi). Taktiež inštrukcia: „Prestaň s tým!“ nedáva jasný odkaz, s čím má prestať a už vôbec nechápe prečo. Niekedy tiež rodičia robia chybu v tom, že sa detí priveľa pýtajú práve v situáciách, kedy vlastne očakávajú len jedinú správnu odpoveď, (ktorou je: „Samozrejme, áno, urobím to tak, ako chceš.“) a ak dieťa na otázku nereaguje očakávaným spôsobom, rodič to vníma ako neposlúchanie.“
Dieťa ako súčasť riešenia
Ako teda správne komunikovať s deťmi?
K. Dobrovodská radí:
- Keď sa s deťmi „spojíme“, nadviažeme kontakt (očný, telesný), skutočne ich vnímame a ony vnímajú nás, dočkáme sa spolupráce.
- Dovoľte dieťaťu stať sa súčasťou riešenia.
- Nebagatelizujte detské výpovede o tom, ako sa cítia („ale veď to nič nie je; hádam by si pre takú drobnosť neplakal/a?“).
- Poskytnite vedenie plné rešpektu a lásky, no nedajte sa ovládať!
- Ak raz poviete: „NIE!“ , stojte si za tým (vždy si najprv položte otázku, komu tým prospejete).
- Zistite, čo vaše deti vedia robiť a robia to. Potom si všímajte, čo vedia robiť, ale nerobia to. Zaujímavé je položiť si otázku, prečo to nerobia. Kto alebo čo im v tom bráni? Je to prílišná angažovanosť dospelých, súrodencov či iného okolia? Je to slabá sebadôvera? Ak zistíte, že vaše dieťa má schopnosť niečo spraviť samo, doprajte mu zážitok samostatnosti, aj keby ste mali možno meškať na stretnutie či riskovať špinavú kuchyňu. Zalepte si ruky a nepomáhajte dieťaťu s tým, čo vie aj samo. Preukážete mu tak svoju vieru v jeho schopnosti a to je to najviac, čo mu môžete poskytnúť. Samozrejme, nezačínajte s tým v situáciách, keď máte termín zápisu do školy, či významné obchodné stretnutie. Čím menej sa angažujete, tým viac pre svoje dieťa spravíte!
Výchova je cesta po neznámych končinách
Často je za neadekvátnymi reakciami našich detí ich potreba našej pozornosti, preto si skúste pri najbližšej situácii, keď dieťa zdržuje, vykrikuje či inak robí niečo, čo vám prekáža, dať pomyselnú lepiacu pásku cez ústa a nekomentujte to negatívnymi výrokmi. Jednoducho pokračujte v tom, čo máte naplánované a dieťa pochopí, že je v jeho záujme sa pridať.
„Výchova dieťaťa je individuálne umelecké dielo,“ povedal nestor českej detskej psychológie Zdeněk Matějček.
V jednom zo svojich posledných rozhovorov, konkrétne pre stanicu BBC, tiež povedal: „Keď máte dieťa vo vývoji, je to úžasne dramatický dej, každý deň sa niečo deje, každý deň sa niečo objavuje... Ale vždy je to cesta po neznámych končinách...“
A to by si mali pripomínať všetci rodičia. Že deti – to nie sú malí dospelí... Na mnohé veci majú nárok, aj na to, že sa nesprávajú a nekonajú vždy tak, ako ich (niekedy príliš dospelí) rodičia očakávajú. A že rovnako ako lásku svojich rodičov potrebujú (a niekedy jej potrebujú obrovské množstvo) svätú trpezlivosť svojich mám a otcov...
Aký je TEMPERAMENT vášho dieťaťa?
Hravé spôsoby získania spolupráce
Ako pomôcť deťom, ktoré sú pomalé? Čo by mali robiť rodičia, ako postupovať pri ich výchove, či príprave na vyučovanie?
K. Dobrovodská odporúča nasledovné spôsoby, ako hravo získať tieto deti k spolupráci:
Počítajte
Pri obliekaní skúste počítať, za koľko sekúnd si dieťa oblečie jednotlivé kusy oblečenia (môžete porovnať aj jednu topánku s druhou a pritom sa rozprávať o tom, či mu ide lepšie pravá alebo ľavá strana). Významne tu však pôsobí fakt, že dieťa sa porovnáva len samo so sebou, a nie s inými – nesúperí teda, ale prekonáva sa.
Piktogramy
Vyrobte si obrázkové piktogramy, umiestnite ich na viditeľné a dosiahnuteľné miesto. Dieťa po vykonaní danej činnosti môže prísť a napríklad udrieť do obrázku, znázorňujúceho činnosť, alebo ho odtrhnúť, vyfarbiť, čokoľvek, čo mu robí radosť.
Používajte časovač
Skúste s dieťaťom odhadnúť čas, za ktorý je schopné prestať sa hrať, prípadne pripraviť sa do postele. Dohodnutú hodnotu nastavte na časovači a dieťa sa pokúša stihnúť vykonať aktivitu do zazvonenia. Samozrejme, poteší ho malá odmena, ak sa mu to podarí.
Nálepky „zaberú“
Ak sa dieťa nechce kúpať, umývať vlasy a pod. – nalepte na strop či vaňu nálepky a dieťa má pomenovať všetky, ktoré nájde (zakloní tak hlavu a sústredí sa na iné ako na hygienu).
Výmena rolí
Ak si dieťa nechce čistiť zuby, česať vlasy a pod. – skúste si vymeniť role a nechajte ho, aby vyčistilo zuby vám a potom sa vymeňte.
Rátajte...
Keď nechce dokončiť činnosť, začnite rátať. Je dobré, aby ste mali vopred určené, čo budú jednotlivé čísla znamenať – napríklad 7 – zatlieskame, 8 – zakričíme bravo, ...11 – všetci trikrát vyskočia. Rátate, kým dieťa činnosť neskončí a vykonáte to, čo posledné číslo znamenalo.
